Adela už večerala

Mäsožravé rastliny sú v podstate obyčajné rastliny, ktoré si z času na čas pochutnajú na nejakom mäsku. Neživia sa však šunkou, či nebodaj ľuďmi, ale zväčša hmyzom a výnimočne malými stavovcami.

V každom ekosystéme majú rastliny svoje nezastupiteľné miesto. Vďaka svojej schopnosti vyrábať organické látky z anorganických sa považujú za najsamostatnejšiu ríšu živých organizmov. Aj ony sú však závislé od existencie množstva ďalších organizmov.

Príkladné spolužitie

Charles Darwin, foto wikipédia

Napríklad pôdne baktérie a prvoky dotvárajú vhodné chemické zloženie pôdy, z ktorej rastliny čerpajú prevažnú časť živín. Vznik a obnova pôdy je závislá aj od dekompozítorov (rozkladačov), organizmov schopných produkovať organický humus. Niektoré druhy rastlín žijú v tzv. mykoríznej symbióze s hubami, či už s mikroskopickými alebo s druhmi vytvárajúcimi makroskopické plodnice (známy hríb dubový napríklad žije v mykoríznej symbióze s dubom). O kvalitu pôdy sa starajú aj mnohé pôdne živočíchy, napríklad dážďovky. Sú druhy rastlín, ktoré potrebujú živočíšne druhy na prenos pohlavných buniek (opeľovače) či na rozširovanie svojich semien a plodov (zoochória), ale aj také, ktoré sú závislé od živočíchov aj potravinovo (mäsožravé rastliny). Veľká väčšina rastlín patrí medzi autotrofné, čo znamená, že svoje organické látky budujú prostredníctvom fotosyntézy alebo chemosyntézy. Využívajú pritom energiu slnečného svetla alebo exotermnú premenu prijatej energie z oxidu uhličitého a vody (v menšej miere aj z rôznych minerálnych látok). Niektoré rastliny sa však živia aj heterotrofne, paraziticky, teda výživu získavajú z iných živých organizmov alebo symbioticky, čiže sa živia vzájomne.

Saracénia purpurová (Sarracenia purpurea), foto Pixabay

Aktívne aj pasívne

Kvôli prevahe hmyzu ako koristi sa u mnohých mäsožravých rastlín používa aj pojem hmyzožravá rastlina. Je to rastlina, ktorá sa živí lovom živočíchov, prevažne hmyzom. Mäsožravé rastliny sú schopné, samozrejme, aj fotosyntézy. Tieto druhy však často rastú na chudobných pôdach, preto sa u nich v dôsledku nedostatočného príjmu živín  z pôdy vyvinul dravý spôsob života – predácia. Na svete je v súčasnosti známych okolo 650 druhov mäsožravých rastlín a stále sa objavujú nové. Prvým autorom diela o mäsožravých rastlinách sa v roku 1875 stal Charles Darwin. V knihe Insectivorous Plants (Hmyzožravé rastliny) zhrnul všetky dovtedajšie poznatky o spôsobe života a love v tom období známych hmyzožravých rastlín, ako bola napríklad Drosera rotundifolia. Mäsožravé rastliny lapajú hmyz rôznymi mechanizmami. Ich pasce môžeme rozdeliť do dvoch základných skupín. Prvú skupinu tvoria aktívne pasce, teda také, ktoré sa aktívne pohybujú pri chytaní koristi. Pohyb je veľmi rýchly, trvá maximálne niekoľko sekúnd. Do skupiny aktívnych pascí patria napríklad rody Aldrovanda, Dionaeaa Utricularia. Druhú skupinu tvoria pasívne pasce. Ide o rastliny, ktoré majú napríklad lepkavé listy (Drosera, Drosophylum, Pinguicula, Nepenthes či Genlisea). Treba však podotknúť, že niektoré pasce z tejto skupiny sa taktiež pohybujú (Drosera, Pinguicula). Ich lepkavé listy sa totiž po vydráždení zmietajúcou sa polapenou korisťou dávajú do veľmi pomalého pohybu. Tento sotva postrehnuteľný pohyb trvajúci obvykle 2 – 4 hodiny má zlepšiť dotyk s korisťou, čo má dvojaký význam. Hmyz prilepený väčšou časťou tela sa z pasce ťažšie dostáva a zväčšením plochy dotyku sa súčasne zväčšuje plocha, kde sa uskutočňuje resorpcia (schopnosť buniek vstrebávať látky potrebné na vlastnú výživu). Niektoré rosičky (napr. Drosera capensis) dokážu ohnúť celý list okolo koristi. Ďalšie vedia pohybovať iba tentakulami (z lat. tentare – cítiť, hmatať). Tentakuly sú označenie pre viacbunkové paličkovito zakončené brvy, ktoré sa nachádzajú na listoch niektorých mäsožravých rastlín, predovšetkým rosičiek. Sú napojené na sekrečný systém rastliny. Vylučujú sliz hromadiaci sa na ich konci ako drobné kvapôčky a pripomínajúci rosu. Tým láka hmyz a ten sa vďaka ich lepkavosti na ne prilepí. Sliz obsahuje okrem lepkavých mukopolysacharidov aj tráviace enzýmy, ktoré dokážu korisť rozložiť a skvapalnené produkty trávenia potom rastlina vstrebáva cez pokožku listu.

Zelené dravce

Sarracenia psittacina, foto wikipédia/Kurt Stuber

Podľa iného delenia rozoznávame päť druhov pascí, ktoré pomáhajú mäsožravým rastlinám chytiť korisť. Sú to adhézne pasce, založené na lepkavosti povrchu listov (Drosera, Pinguicula, Drosophyllum a Byblis). Inou skupinou sú mechanické pasce, ktoré vznikli premenou listovej čepele. Obe polovice pasce sa na podnet sklapnú a korisť uväznia (Aldrovanda). Ďalším druhom pasce je podtlaková, čiže hypotenzná pasca (z lat. hypotensio – nízky tlak, podtlak). Pascami sú niekoľkomilimetrové mechúriky so záklopkou. Podtlak vytvorený mechanizmami vnútri mechúrika umožňuje po otvorení záklopky nasať korisť, ktorá mechúrik podráždila (Utricularia). Gravitačná pasca funguje na princípe využitia gravitácie a prilákaný hmyz skĺzava a padá alebo je jeho pohyb iným spôsobom navedený do vnútra pasce. Pohyb sa teda deje v smere gravitačnej sily (Nepenthes, Cephalotus, Darlingtonia, Heliamphora a Sarracenia). Detentívna pasca využíva vnútorný povrch rastliny s mnohopočetnými chĺpkami. Tieto chĺpky sú orientované do vnútra slepo končiacej chodby a vedú nič netušiacu korisť čoraz hlbšie do pasce (proti smeru týchto chĺpkov sa lezie koristi oveľa ťažšie). Pri druhu Sarracenia psittacina je chodbou vnútro ležiaceho lapacieho orgánu (je to špecializovaný listový orgán mäsožravých rastlín slúžiaci na pasívne lákanie, chytanie a následné trávenie koristi). Prirode Genlisea je takáto chodba pod zemou. Lapací orgán je listového, a nie koreňového pôvodu, napriek tomu, že je pod zemou.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 10/2017.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

R

 

Komentáre