Aké časy, taký park

Medzi najvýznamnejšie diela krajinnej architektúry patria bez pochýb záhrady a parky, pričom záhrady sú typologicky staršie.

Viedenská Augarten na medenej rytine Johanna Andreasa Zieglera z roku 1783

Jedným z hlavných rozdielov medzi záhradou a parkom je ich funkcia a poslanie. Záhrady mali väčšinou charakter súkromného exteriérového priestoru pri panských sídlach, kým parky a iné prvky verejnej zelene boli už pri svojom založení určené širokej verejnosti. Niektoré objekty zase pôvodne vznikli ako záhrady a neskôr sa premenili na park.

K prameňom

História záhradnej kultúry siaha až do starovekého Egypta, Perzskej ríše, Grécka a Ríma. Za kolísku záhradného umenia v európskom priestore môžeme považovať Stredomorie. Okrem európskeho priestoru sa záhradné umenie rozvíjalo aj na Ďalekom východe a na americkom kontinente. Významnú pečať na záhradnom umení v stredomorskom priestore zanechala aj byzantsko-arabská kultúra. V období stredoveku bol rozvoj záhradného umenia značne obmedzený a sústreďoval sa hlavne v kláštorných a hradných záhradách. Opätovný rozmach záhradného umenia prinieslo obdobie humanizmu a renesancie v 15. storočí. Medzi historicky najvýznamnejšie slohy záhradného umenia patrí bez pochýb renesancia (talianske záhrady), barok a klasicizmus (francúzske záhrady) a romantizmus (anglické krajinárske záhrady).

Sprístupnenie verejnosti

Parky sa stali miestom oddychu mestského obyvateľstva. Atmosféru priateľského stretnutia v parku zachytil aj Viktor Barvitius na obraze Štvrtok v Stromovke (1865).

Prvé objekty verejnej zelene vznikli už v období staroveku. V období renesancie vznikli verejné parky v talianskej Florencii či v španielskom Madride. V období klasicizmu boli niektoré panské záhrady sprístupnené verejnosti. Príkladom je viedenský Prater, ktorý bol pôvodne cisárskym poľovným revírom prístupným iba šľachte, a to až do roku 1766, keď cisár Jozef II. daroval areál Viedenčanom a vytvoril jednu z najvýznamnejších a najobľúbenejších rekreačných oblastí mesta. Ďalším príkladom je záhrada Augarten (Lužná záhrada) vo Viedni, ktorú založili na záplavovom území Dunaja v roku 1614 a obnovili ju po spustošení Turkami v roku 1708. Záhradu verejnosti sprístupnili za panovania Jozefa II. v roku 1775. V súčasnosti už verejná záhrada si doteraz zachovala krížovú dispozíciu komunikácií, ktorá bola príznačná pre klasicistický štýl 18. storočia. Podobným príkladom je aj londýnsky Regent’s Park (pôvodný kráľovský poľovnícky Marylebone Park), ktorý prvý raz sprístupnili verejnosti v roku 1835. Brnianske Lužánky (pôvodne Augarten, podobne ako vo Viedni) sú najstarším verejným mestským parkom a kultúrnou pamiatkou Česka. Na pôvodnej lužnej lúke založili jezuiti v 18. storočí okrasnú kláštornú záhradu. Jezuitský kláštor v roku 1786 zrušil Jozef II. a celý areál venoval mestu Brno na vytvorenie verejného parku. Park bol pôvodne vytvorený vo francúzskom slohu a v roku 1840 nadobudol svoju súčasnú anglickú prírodno-krajinársku kompozíciu. Na prelome 20. a 21. storočia podľa projektu významného českého krajinného architekta Ivara Otrubu park zrekonštruovali. Pražská Stromovka bola pôvodne kráľovským zverníkom situovaným v nive rieky Vltava, ktorý prislúchal k miestodržiteľskému letohrádku. V roku 1804 sa Stromovka stala verejným mestským parkom v prírodno-krajinárskom slohu. Na Slovensku máme množstvo pôvodných, slohovo najmä anglických krajinárskych záhrad z 19. storočia, ktoré sa zakladali pri panských sídlach, napríklad historický park v Palárikove, Topoľčiankach či v Betliari. Z týchto záhrad postupne vznikli verejné mestské a obecné parky alebo inštitucionálne záhrady.

Dopyt po prírode

Sad Janka Kráľa je najstarší verejný park v strednej Európe a jeden z najstarších stredoeurópskych parkov vôbec. Nachádza sa v bratislavskej Petržalke medzi Starým mostom a Novým mostom, foto wikipédia/Jozef Kotulič.

Uvedené parky slúžili pôvodne súkromným účelom ako zverníky alebo záhrady, pričom verejnými parkmi sa stali až v 18. a 19. storočí. Mnohé parky sa však na konci 18. storočia, no najmä v 19. storočí zakladali už ako verejnosti prístupné objekty. Ich vznik podnietil vzrastajúci dopyt mestských obyvateľov po prírodnom prostredí v mestách. Táto spoločenská požiadavka súvisela predovšetkým s dynamickou priemyselnou revolúciou a intenzívnou industrializáciou. Vtedy sa začal postupne meniť životný štýl mestského obyvateľstva. Rástol dopyt po možnostiach rekreácie a kontakte s prírodou. Medzi prvé originálne verejné parky v strednej Európe patrí bratislavský Sad Janka Kráľa, ktorý vznikol už ako verejný mestský park v rokoch 1775 a 1776, v období panovania Márie Terézie. Počiatočné parkové úpravy sa uskutočnili v súvislosti s reguláciou Dunaja. Terajší Sad Janka Kráľa vznikol v lokalite Bruck Au (teda niva rieky pri moste). V tejto lokalite založili charakteristickú hviezdicovitú aleju, podobne ako v prípade viedenského parku Augarten, ktorú verejnosti sprístupnili v tom istom roku, keď sa začala výstavba bratislavskej Bruck Au, v súčasnosti Sad Janka Kráľa. Počas napoleonských vojen v parku postavili obranné valy (v nemčine Schanze). Park sa však čoskoro stal obeťou vojny s Napoleonom a veľkej povodne. Po opätovnom rozkvete v 20. rokoch 19. storočia nasledovala prestavba do prírodno-krajinárskeho slohu.

Bežnou súčasťou parkov boli aj umelé potoky ako napríklad v najstaršom mestskom parku v Česku v brnianskych Lužánkach, foto wikipédia

Od Londýna po New York

Svetoznámym verejným parkom je londýnsky Hyde Park s rozlohou 140 hektárov, ktorý je štvrtým najväčším parkom z ôsmich kráľovských parkov Londýna. Hyde Park založil Henrich VIII. v roku 1536 ako kráľovský poľovnícky revír. Verejnosť doň mohla chodiť už v roku 1637 a veľmi rýchlo sa stal populárnou lokalitou na oddych a rekreáciu Londýnčanov. Park získal celosvetovú pozor nosť v roku 1851, keď hostil Veľkú svetovú výstavu, ktorá sa do dejín svetovej architektúry zapísala Krištáľovým palácom. V roku 1852 mal Paríž iba štyri verejné parky v centre mesta, pričom chýbali predmestské parky. Táto situácia viedla k vzniku dvoch nových veľkých mestských parkov – Bois de Boulogne a Bois de Vincennes, ktoré sa stali dôležitou súčasťou prestavby Paríža podľa plánov baróna Haussmanna. Po celom svete známy Boulonský lesík (Bois de Boulogne) vznikol v rokoch 1852 až 1858 počas vlády Napoleona III. Svojou rozlohou 845 hektárov je druhým najväčším parkom v Paríži. Boulonský lesík je pozostatkom starovekého dubového lesa Rouvray.

High Line Park je postavený na nepoužívanej južnej viaduktovej časti centrálnej železničnej trate v New Yorku, známej ako West Side Line, foto NYC.

Začiatkom 13. storočia bol v časti lesa kráľovský poľovnícky revír. V 16. storočí park ohradili múrom a verejnosti ho opätovne sprístupnil až Ľudovít XVI. v 18. storočí. V lesíku sa po porážke Napoleona Bonaparteho v roku 1814 zdržiavalo 40 000 vojakov britskej a ruskej armády, čo spôsobilo celkové spustnutie parku. Revitalizácia lesíka bola myšlienkou Napoleona III., ktorého inšpiroval londýnsky Hyde Park. Tisíce pracovníkov začali kopať umelé jazerá a priviezli balvany z lesa Fontainebleau, aby postavili umelú kaskádu. Inžinier Eugène Belgrand vybudoval špeciálny kanál, dal vykopať artézske studne a položil 66 kilometrov potrubia, aby zabezpečil vodu pre budúce jazerá, trávniky a kvetinové záhony. Vybudovalo sa 95 kilometrov nových ciest, jazdeckých chodníkov a chodníkov pre peších. Záhradníci nasadili 273 hektárov trávnika a vysadili 420 000 stromov. K významným európskym parkom patria medzi inými aj Parque del buen Retiro v Madride, Park Güell v Barcelone, park Villa Borghese v Ríme, Tiergarten v Berlíne, Város- liget v Budapešti či Volksgarten vo Viedni. Medzi najznámejšie verejné parky na svete bezpochyby patrí Central Park v New Yorku, ktorý sa nachádza v mestskej časti Manhattan a rozprestiera sa na rozlohe 341 hektárov. Je teda približne osemkrát väčší než Sad Janka Kráľa v Bratislave. Central Park je najnavštevovanejším mestským parkom v Spojených štátoch amerických, ktorý ročne navštívia desiatky miliónov ľudí. Založili ho v roku 1857. O rok neskôr svetoznámy krajinný architekt Frederick Law Olmsted a architekt Calvert Vaux svojím návrhom vyhrali súťaž o skvalitnenie a rozšírenie parku. Ich projekt sa zrealizoval ešte v tom istom roku a už v zime mohla do parku chodiť aj verejnosť. Central Park sa stal národnou historickou pamiatkou v roku 1962 a v roku 2017 ho zapísali do predbežného zoznamu Svetového dedičstva UNESCO.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 05/2018.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Ing. Attila Tóth, PhD.
Katedra záhradnej a krajinnej architektúry
Fakulta záhradníctva a krajinného inžinierstva
SPU v Nitre
Za podporu môjho výskumu patrí vďaka vedeckovýskumným a vzdelávacím projektom VEGA 1/0371/18; 07-GA SPU-17; KEGA 001SPU-4/2017 a KEGA 008SPU-4/2016.

Komentáre