Tento článok nás v redakcii potešil a súčasne spôsobil problém. Text veľmi zaujímavý, ale čitateľsky náročný. Keďže sme popularizačný časopis, bolo by logické neuverejniť ho v tejto podobe. Práve pre jeho atraktívnosť sme sa však rozhodli inak. Aby sme rešpektovali aj ostatných čitateľov, zabezpečíme jeho čitateľsky prístupnejšiu podobu a do konca roka ju uverejníme. 

Existencia antihmoty je známa od roku 1932, keď C. D. Anderson objavil pozitrón e+. Aj široká verejnosť môže prísť do priameho styku s antihmotou. Pri medicínskych diagnostických testoch pozitrónovej emisnej tomografie sa pozitróny vyžarujú z krátko žijúcich jadier a anihilujú (ako keby vynulujú) s elektrónmi priamo v tele pacienta. Ich pokojová hmotnosť sa premení na žiarenie. Dva fotóny opúšťajúce miesto anihilácie s ener giou 511 keV nesú informáciu o mieste zániku pozitrónu e+ (leptónovej antihmoty).

Antihmota vo forme pozitrónov sa dá vyrobiť aj vo veľkých množstvách. Napríklad vzorka dvoch gramov izotopu hliníka Al-26 vyrobená na cyklotróne by vyžarovala počas 700-tisíc rokov každú sekundu asi miliardu pozitrónov. Treba však povedať, že pozitróny sa nedajú ľahko skladovať, napríklad vo fľaši, a pri styku s elektrónmi takmer okamžite anihilujú, teda zaniknú.

Okrem leptónovej antihmoty existuje aj baryónová, čiže kvarková antihmota. Vedci objavili baryónovú antihmotu najskôr v kozmickom žiarení a neskôr sa podarilo vyrobiť antiprotóny aj na urýchľovačoch v laboratóriách. Hneď po úspešnom vyrobení antiprotónov sa na cyklotrónoch podarilo vyrobiť a detekovať aj antineutróny. Antineutrón je rovnako ako neutrón elektricky neutrálny, ale obsahuje tri antikvarky, na rozdiel od neutrónu, ktorý má tri kvarky. Od tohto momentu bolo v princípe možno vytvárať antiatómy (napríklad antivodík) a antijadrá (napr. jadro antihélia).

Na vytvorenie prvého antivodíka sa však čakalo až do roku 1995, keď v európskom výskumnom centre CERN dokázali antiprotóny spomaliť a pridať k nim pozitróny. Vyrobili tak prvé desiatky viazaných stavov leptónovej a baryónovej (kvarkovej) antihmoty. V súčasnosti dokážeme vyrobiť asi 100 kusov antivodíka za sekundu, čo je žalostne málo, ak uvážime, že dva antiprotónové zdroje, ktoré sa nachádzajú na  urýchľovačoch v Ženeve (CERN) a pri Chicagu (Fermilab), dokážu vyprodukovať desiatky miliónov antiprotónov za sekundu.

Celý článok  Petra FILIPA si môžete prečítať v Quarku.