Ako som medveďovi od strachu zaželal dobrú chuť
Výskum hlucháňov na tokaniskách na sklonku zimy, keď kohúty začínajú predvádzať svoje neopakovateľné divadelné kreácie na stromoch, býva fyzicky i duševne neobyčajne náročný. V lesných zátišiach ležia v marci ešte zvyčajne záľahy snehu, ktorými sa často s vypätím posledných síl celé hodiny brodím, aby som započul podmanivé hluchánie zaliečanie. Ak mám možnosť vybrať si trasu na tokanisko po bystrinke či jarku, tak ju uprednostňujem pred brodením sa snehom.
Tak to bolo aj raz začiatkom marca, keď som sa vybral po prvýkrát skontrolovať tokanisko na Motyčkovú hoľu. Keďže v lesných zátišiach ležala viac ako metrová snehová perina, ktorá sa napriek silnému mrazu podo mnou prebárala, rozhodol
som sa pre výstup na tokanisko po jarku hore Prostrednými vrchmi.
Mesiačik bol v splne, a tak som dobre videl pod nohy aj bez baterky a opatrne stúpal po skalách. Kráčanie po jarku je veľmi nebezpečné, pretože na mokrých a slizkých skalách sa nohy vykrivujú a šmýkajú. Človek sa musí stále dívať pod nohy, a tak nemá možnosť sledovať dianie v okolí. Aj vtedy som si všímal najmä to, kde mám stúpiť, aby som sa nepokĺzol na skalách zaobalených do ľadovej škrupiny...
Výstup na tokanisko na Motyčkovú hoľu nemožno absolvovať v kritických podmienkach, aké tam vtedy panovali, na jeden dúšok. A tak som po prekonaní niekoľkých desiatok výškových metrov vždy na chvíľku zastal, aby som sa vydýchal a nabral síl. Takýto odpočinok mám nesmierne rád, lebo aspoň na krátku chvíľku môžem odvrátiť zrak od jarčeka a pokochať sa priam romantickou atmosférou nočného lesa. Aj voda poskakujúca po kamienkoch a skalných kaskádach v mesačnom svite vytvára krásne obrázky hodné povšimnutia a obdivu. Niekoľkohodinový výstup hore prekrásne do zlatista vyzdobeným jarkom však unaví nielen oči, ale aj uši. Hukot horskej riavy ohluší počas výstupu z doliny na tokanisko moje zvukové orgány neraz tak, že mi ešte dlho „hučí“ v ušiach a len s vynaložením maximálneho vypätia som potom ešte schopný vôbec započuť tokanie hlucháňov.
Keď som po zdolaní jedného z mnohých výškových stupňov zastal, aby som si oddýchol, od hrôzy som zmeravel: v strmom svahu, len takých desať metrov nado mnou som v mesačnom disku zazrel v kúdoloch pary veľkú medvediu hlavu... Medveď ma asi zavetril, lebo sa díval na mňa ako socha. Po chvíli som si uvedomil, čoho som svedkom. Medveď stál nad svojou čerstvou obeťou. Keďže v lese poriadne mrzlo, z roztvorenej koristi sa parilo. V prítmí som rozoznal, že po polročnom zimnom pôste medveď hoduje na jeleňovi.
Neviem ako, ale v strachu mi akosi nevdojak vyšlo z úst: Dobrú chuť, maco! V tom ohlušujúcom hukote však hodovník moje slová isto nepočul.
Ak sa na mňa vrhne, tak ma má na jeden skok, strachoval som sa. Čo robiť?
V tej chvíli, aj keď som mal pred očami jeden z najromantickejších zážitkov, aké som kedy v prírode zažil – medveď nasvietený z pozadia zlatistým mesačným svitom a ovenčený kúdolmi pary zo zabitého jeleňa –, som si tento priam rozprávkový vnem v strachu vôbec neuvedomoval. Až keď sa medveď zohol a začal zo všetkých síl ťahať obeť hore strmým svahom do mladiny, precitol som do reality... Keď sa odo mňa vzdialil na tridsať metrov, pobral som sa hore jarkom, nespúšťajúc však z neho oči.
Celé predstavenie hlucháňov v to ráno, keď na Motyčkovej holi tokali štyri kohúty, silno vo mne rezonoval zážitok s medveďom. Triaška vyvolaná stresom zo stretnutia mnou tak lomcovala, že zápisky z výskumu hlucháňov boli kostrbaté. Keď som sa vracal naspäť dolu jarčekom, vypátral som všetky detaily udalosti, ktorej som bol krátko po polnoci svedkom. Jeleň odpočíval na ležovisku povedľa jarčeka, takže v hukote riavy nemohol počuť medveďa, ktorý ho tu prekvapil a usmrtil.
Za ten čas, čo som bol na tokanisku, medveď vytiahol svoju korisť dobrých stopäťdesiat metrov hore do mladiny. Zakrvavený šľak v snehu svedčil o jeho úmornej robote. Vtedy som si uvedomil, akú silu má medveď v papuli aj v nohách, keď dokázal viac ako stokilogramového jeleňa vytiahnuť v hlbokom snehu hore strmým svahom do skrýše. Nechcel by som veru na vlastnom tele skúsiť silu zovretia medvedích čeľustí, ani úderu labami...
O niekoľko dní, keď som putoval na tokanisko opäť, skontroloval som aj stav medvedej obete. Jeleň bol už načisto poobžieraný. Bol to nepravidelný osemtorák. Ako svedčili stopy v snehu, okrem maca sa na hostinu zliezali líšky, kuny a krkavce.
doc. Ing. MIROSLAV SANIGA, CSc.
ÚEL SAV Staré Hory