Z Etiópie pochádzajú takmer 4,5 milióna rokov staré fosílie tvora s vedeckým menom Ardipithecus ramidus. Predstavujú najstaršiu známu kostru pravdepodobného člena našej línie pred vznikom
samotného ľudského rodu. Vyzeral inak ako šimpanzy.

Prvé fragmenty kostí tohto tvora sa našli už v roku 1992. O dva roky neskôr ich objavitelia systematicky opísali a na tomto základe pomenovali dovtedy neznámy druh ľudského prapredka, Ardipithecus ramidus, ardipitek aramiský. Pátranie však pokračovalo.

Južne od Lucy
Prebiehalo pri dedinke Aramis (odtiaľ slovenské druhové meno) v niekoľko kilometrov širokej a deväť kilometrov dlhej panve asi 230 kilometrov severovýchodne od etiópskej metropoly Addis Abeba na strednom toku rieky Hawaš v Afarskej priekopovej prepadline.
A zhodou okolností iba 75 kilometrov južne od miesta, kde v roku 1974 objavili slávnu, 3,2 milióna rokov starú kostru iného ľudského prapredka z druhu Australopithecus afarensis – australopiteka afarského. Patrila žene a vedci ju podľa hitu skupiny Beatles, ktorý vtedy znel ich táborom, nazvali Lucy (išlo o skladbu Lucy in the Sky with Diamonds).
Do roku 1997 mal objaviteľský tím pokope vyše 125 kostí patriacich tomu istému jedincovi ardipiteka aramiského. Zahŕňali všetky súčasti osobitne dôležité pre analýzu – lebku, zuby, horné končatiny vrátane dlane a prstov, panvu a dolné končatiny vrátane chodidla.

Veľká žena
Ukázalo sa, že tak ako pri Lucy patrili dospelej žene. Žila však oveľa hlbšie v minulosti, pred 4,4 miliónmi rokov. Vedci kostru nazvali Ardi. Prekvapivo mala telesnú hmotnosť okolo 50 kilogramov, teda dvojnásobok Lucyinej. Tá ale patrila k najmenším dospelým jedincom svojho druhu, takže ju nemožno považovať za typickú ženu australopiteka afarského.
Tak či onak, Ardi bola veľká žena, zrejme väčšia ako niektorí muži jej druhu. Naznačuje to vcelku malý rozdiel veľkostí tiel mužov a žien, čo je znak ľudskosti. A kontrastuje s výrazne odlišnou veľkosťou tiel samcov a samíc goríl, pri šimpanzoch to tak nápadné nie je.
Jej mozgová kapacita dosahovala 300 až 350 kubických centimetrov, o čosi menej ako v prípade australopitekov a blízko hodnoty bežnej pre šimpanzy. Nemala síce takú plochú tvár ako australopitekovia, ale zato jej vyčnievala dopredu podstatne menej než šimpanzom. Špiciaky (očné zuby) Ardi a aj mužov ardipitekov boli malé, čo naznačuje nižší stupeň vnútrodruhovej agresívnosti.
Pri australopitekoch a im podobných ľudských prapredkoch sa vyskytli úvahy, či sú vhodné výrazy muž a žena – nebolo by lepšie zostať pri samcovi a samici a muž a žena vyhradiť pre neskorší rod Homo? Väčšina vedcov však hovorí o mužoch a ženách v celej našej línii.

Lesní chodci
Okrem Ardi sa našlo 110 jednotlivých kostí, ktoré patrili najmenej 36 ďalším jedincom ardipiteka aramiského, deťom, mužom i ženám. Tisíce kostí zvierat a pozostatkov rastlín z tej doby umožnilo do najmenších podrobností zrekonštruovať jej životné prostredie.
Ardi zjavne žila prevažne v lesnom prostredí a bola všežravec. Dobre šplhala, hoci nie tak dobre ako šimpanzy. Po zemi chodila vzpriamene, no sotva zvládala dlhšie pochody a rýchly beh. Každopádne trávila na stromoch viac času ako australopitekovia a menej ako šimpanzy.
Ardipitekovia zrejme žili v skupinách viacerých samcov a samíc usporiadaných v porovnaní so všetkými ostatnými primátmi unikátne: samce nesúperili zvlášť silne o samice a vytvárali s nimi párové väzby. Páry si podľa všetkého pomáhali pri zbere potravy a delili sa o ňu. To mohlo posilňovať dvojnohosť – v lese sa totiž ťažko prenášajú veci bez voľných rúk.

Po sedemnástich rokoch
Vedci s uverejnením výsledkov analýzy kostry vyčkávali. Jednak sa im s nedostatočne sfosílnenými krehkými kosťami nepracovalo ľahko, jednak preverovali podrobnosti a kontext a napokon až do roku 2008 dúfali, že objavmi z ďalších sezón v teréne kostru ešte doplnia.
Keď sa toto očakávanie nenaplnilo, 47 bádateľov z 10 krajín uverejnilo 2. októbra 2009 sériu 11 článkov v prestížnom časopise Science, v ktorých rozobrali všetky zretele anatómie tvora a jeho dobového prostredia. Tím na strednom toku Hawaša, kde sa okrem Lucy a Ardi podarilo nájsť rad ďalších cenných fosílií, má celkove vyše 70 členov z 19 krajín.
Tromi spolupredsedami projektu boli Etiópčania Giday WoldeGabriel z Losalamoského národného laboratória v USA, Berhane Asfaw z Výskumnej služby Údolia veľkého zlomu v Addis Abebe a Američan Tim White z Kalifornskej univerzity v Berkeley. Zvlášť dôležitú úlohu, najmä pri analýze kostry, zohrali ešte dvaja vedci – Američan C. Owen Lovejoy z Kentskej štátnej univerzity a Japonec Gen Suwa z Tokijskej univerzity.

Ardi a tí pred ňou
Ardipithecus, rodové meno tvora, je spojenie afarského etiópskeho jazyka a polatinčenej formy gréckeho slova s významom pozemná opica. Druhové meno ramidus zasa znamená koreň, takže celé vedecké meno tvora možno voľne preložiť ako najstaršia pozemná opica.
Popravde však táto kostra nepatrí najstaršiemu známemu ľudskému prapredkovi. Takisto v Etiópii sa našli asi 5,7 milióna rokov staré – teda o vyše milión rokov staršie – kosti, ktoré objaviteľ najprv priradil k druhu Ardipithecus ramidus, ale vzhľadom na odlišnosti ako poddruh kadabba. Neskôr ich zatriedili ako samostatný druh, Ardipithecus kadabba.
Lenže kostí tohto ardipiteka sa našlo málo. Ešte staršie ojedinelé kosti patria druhom Orrorin tugenensis (šesť miliónov rokov) z Kene a Sahelanthropus tchadensis (asi sedem miliónov rokov) z Čadu. V prvom prípade ide najmä o kosti končatín bez lebky, v druhom o lebku.
Pri oboch jestvujú náznaky vzpriamenej chôdze. Na taký záver ani netreba kosti končatín, vyplýva to aj z polohy vstupného otvoru chrbtice na lebke sahelantropa. Fosílne doklady orrorina i sahelantropa sú však zlomkové, ich zaradenie do ľudskej línie zostáva otázne.

Nešimpanzí spoločný predok?
Novo opísané fosílie Ardipithecus ramidus, Ardi, tvoria dosiaľ najstarší známy úplný súbor kostí pravdepodobného člena ľudskej línie, čeľade hominidov, takže sa o ňom dá hovoriť ako o kostre. Tento primát Ardi preberá od Lucy. (Hominidy združujú človeka a všetkých jeho predkov, ktorí k nemu majú bližšie ako k spoločnému predkovi s líniou šimpanzov.)
Ardi vypĺňa časovú priepasť medzi australopitekmi a spoločnými predkami ľudskej a šimpanzej línie. Vyvinuli sa australopitekovia z niektorých ardipitekov? Koexistovali istý čas? (Australopitekovia žili pred 4 až 1 miliónom rokov.) Zrejme z niektorého druhu australopitekov sa zasa pred 2,5 až 2,3 miliónmi rokov vyvinul ľudský rod Homo.
Šimpanzia línia sa podľa analýz DNA rozišla s našou pred 7 až 8 miliónmi rokov. Následný vývoj šimpanzov odrážal ich špecifické životné prostredie, hustý prales. Končatiny majú lepšie prispôsobené na šplhanie, čo sa prejavuje aj dlhšími rukami ako nohami. DNA navyše svedčí o tom, že pred miliónom rokov sa rozdelili na dva druhy, šimpanzy učenlivé a bonobo.
Pôvodne si vedci mysleli, že spoloční predkovia ľudskej a šimpanzej línie dosť pripomínali šimpanzy a iné dnešné ľudoopy (ako sú gorily a orangutany), čo ale spochybnili niektoré fosílie starších treťohorných ľudoopov, predkov ľudí i dnešných ľudoopov. A že členovia našej línie pred australopitekmi by mali byť čoraz podobnejší šimpanzom. Ardi „nesúhlasí“.

ZDENĚK URBAN