Astronóm: Milan Rastislav Štefánik
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. 7. 1880 v rodine evanjelického farára v Brezovej pod Bradlom. Po skončení gymnázia v Sarvaši (1898) začal v roku 1900 študovať na vysokej škole technickej v Prahe, ktorú neskôr vymenil za Českú univerzitu. Titul doktora filozofie získal na základe dizertačnej práce O nových hviezdach z doby predtychonovej a o nove Casiopeae z roku 1572 u profesora K. V. Zengera.
V roku 1902 (apríl - júl) absolvoval Štefánik letný semester na Technickej univerzite v Zürichu u prof. A. Wolfera, ktorý sa zaoberal výskumom prejavov slnečnej aktivity. Po pobyte v Zürichu strávil Štefánik istý čas v Taliansku, kde si na hvezdárňach a v knižniciach dopĺňal svoje odborné vedomosti a zbieral materiál k štúdiu o jednej triede premenných hviezd - novách (v dnešnej terminológii o supernovách).
V štúdiu astronómie pokračoval v Paríži, aby tam, ako sám uvádza, „priazňou osudu dostal som sa na slávnu hvezdáreň meudonskú (začiatkom roka 1905), kde riaditeľ Janssen značne prispel a prispieva k založeniu mojej budúcnosti". J. Janssen bol riaditeľom hvezdárne v Meudone pri Paríži (dnes súčasť Paríža), a mal tiež vlastné observatórium na Mont Blancu - najvyššom vrchole Álp v nadmorskej výške 4 810 m. Štefánik pracoval v Meudone z viacerých dôvodov len do začiatku roku 1908. Potom sa zaoberal hľadaním vhodných miest na výstavbu novej hvezdárne v Severnej Afrike (1908 - 1909), na Tahiti (1910 - 1911), organizáciou expedícií za zatmeniami Slnka a reorganizáciou hvezdárne v Quite (Ekvádor). Čím ďalej, tým viac sa však zapájal do politiky, v ktorej napokon aj definitívne skončil.
Prínos Štefánika pre astronómiu môžeme posudzovať zo šyroch stránok: pozorovateľsko-interpretačnej, praktickej, organizačnej i popularizačnej a napokon budovateľskej. Ako prvý Európan navrhoval vybudovať observatórium na južnej pologuli.
Pozorovateľsko-interpretačná činnosť
Štefánik začínal svoju cestu v astronómii počas štúdií v Prahe pozorovaním Slnka a v tejto načatej ceste pokračoval aj neskôr. Po upriamení Janssenom sa zameriava na výskum emisnej koróny, „prevracajúcej" vrstvy (v dnešnej terminológii chromosféry) a infračervenej oblasti spektra. Príležitostne pozoruje aj planéty Slnečnej sústavy, povrch Slnka a planetárne hmloviny. Svoje pozorovania robil na Mt. Blancu, čiastočne aj v Meudone a počas úplných zatmení Slnka. Výsledky svojich pozorovaní a ich interpretáciu publikoval sám alebo v spoluautorstve.
Publikované práce opisujú pozorované javy a prístroje, pomocou ktorých sa pozorovalo. Zmieňuje sa o deficite koronálnej hmoty v okolí severného pólu Slnka (podľa dnešnej terminológie tam bola „koronálna diera"), kým nad južným pólom opisuje zakrivenosť tenkých polárnych lúčov spôsobenú „možno účinkom magnetického poľa Slnka", čo je vlastne aj pravda. Neunikajú mu ani také detaily, akými sú koronálne dutiny nad protuberanciami a sústavy tmavých a svetlých oblúkov. Z charakteru koronálnych lúčov vyplýva, že koróna v roku 1911 patrila k minimálnemu typu podobne ako aj v roku 1905. Počas pozorovania prstencového zatmenia Slnka v roku 1912 sa pokúšal pozorovať emisnú korónu, povzbudený skutočnosťou, že „pri poslednom zatmení v roku 1911 pozoroval som zelenú korónu dve minúty po totalite, pozerajúc sa na spektrum cez špeciálny zelený filter". Žiaľ, pre nadmernosť fotosférického svetla sa mu to nepodarilo a ani sa to nedá. V tej dobe sa predpokladalo, že koróna sa skladá z hypotetického prvku „korónia", čo dnes vieme, že nie je pravda.
Štefánik okrem pozorovaní zelenej emisnej koróny študoval infračervenú oblasť spektra. S týmto výskumom začal v Alcosebre a pokračoval v Meudone a aj na Mt. Blancu, presnejšie počas výstupov naň. Jeho cieľom bolo preniknúť vizuálne a fotograficky čo najďalej do infračervenej oblasti spektra. Opisuje, že sa dostal do oblasti až 1 000 nm, kým oficiálna ročenka tej doby „Annuaire du Bureau des Longitudes" obsahovala údaje o spektrálnych čiarach asi do 800 nm (táto vlnová dĺžka je blízko hranice viditeľnej oblasti spektra). V uvedenej oblasti infračerveného spektra Štefánik spektrálne čiary identifikuje, zaoberá sa ich intenzitou v rôznych výškach Slnka nad horizontom, aby mohol určiť, ktoré z nich vznikajú v zemskej atmosfére a ktoré majú svoj pôvod na Slnku.
Na Mont Blancu Štefánik pozoroval aj slnečnú fotosféru. Za pozornosť z týchto pozorovaní stojí veta o „veľmi jasných bodoch roztrúsených po celom kotúči Slnka". Pritom nešlo ani o póry, ani o granuláciu. Spomínané jasné body by mohli byť tie, ktoré sa dnes pozorujú v koróne a hornej chromosfére v extrémne ultrafialovej oblasti spektra. Na základe kvalitných pozorovaní Venuše sa pokúšajú určiť jej rotáciu, ktorá mala byť o čosi rýchlejšia ako rotácia našej Zeme (presnú rotáciu Venuše na základe radarových pozorovaní určili až v roku 1961, a je 243 dní).
Veľmi jemnú štruktúru s rozlišovacou schopnosťou až 0,6 oblúkových sekúnd a rôzne detaily opisuje pri pozorovaniach planéty Jupiter. Taktiež opísal existenciu tmavých škvŕn na Merkúre. V závere svojho článku zdôrazňuje, že „atmosférické podmienky na vrchole Mt. Blancu poskytujú také zreteľné obrazy, že toto pozorovacie miesto sa stáva jedným z najpriaznivejších pre štúdium povrchu planét". Žiaľ, pekné počasie na Mt. Blancu tak často nebývalo, ako sa o tom Štefánik neskôr aj sám presvedčil.
Zlepšovateľská činnosť
Štefánik nevynašiel ani jeden prístroj pre astronomické účely, ale niektoré z nich vylepšil. Napríklad odstránenie nežiaduceho chvenia a zníženie trenia v spektroheliografe, čím sa zlepšila kvalita pozorovaného obrazu. Tento zlepšovák kladne prijal G. Hale a H. Deslandres, nezávislí objavitelia spektroheliografu (1891) na Valnom zhromaždení Medzinárodnej únie pre spoluprácu vo výskume Slnka, ktoré sa konalo v Meudone v roku 1907. S kolegom Milloshauom publikovali prácu, v ktorej sa zmienili, že majú metódu ako pozorovať korónu mimo úplných zatmení, ale ich zámer sa nerealizoval.
Štefánik ešte sám publikoval článok o vylepšení odrazového heliometra, prístroja na zdvojovanie obrazov, ktoré navrhoval získať cez „dve naklonené a navzájom pohyblivé zrkadlá" vložené medzi objektívom a jeho ohniskom. Oproti existujúcim prístrojom prichádzalo v takto prispôsobenom ďalekohľade k menším stratám svetla.
Svoju zručnosť a špeciálne technické úpravy Štefánik používal pri pozorovaniach úplného zatmenia Slnka. Sám dokázal pozorovať v priebehu krátkeho času viacerými prístrojmi, čo považujem na základe vlastných skúseností, za veľké umenie. Z dostupných prameňov je známe, že pomáhal aj iným expedíciám pri príprave prístrojov na zatmenie Slnka.
Organizačno-popularizačná činnosť
Cieľom Štefánika vždy bolo mať vlastné observatórium, ktoré nakoniec ako provizórne vybudoval na Tahiti (kupola mala priemer 8 m) v rokoch 1910/1911. V premene provizórneho observatória na trvalé chcel pokračovať v rokoch 1913/14, keď prešiel vo francúzskej vláde návrh postaviť na Tahiti stanicu bezdrôtovej telegrafie (projekt T. S. F.). Žiaľ, v dôsledku vypuknutia 1. svetovej vojny k tomu už nedošlo.
Druhým vrcholom jeho organizačných schopností bolo založenie siete meteorologických staníc na pravidelné pozorovania. Podobne veľké úspechy dosiahol v armáde, kde dokázal, že meteorológia je v letectve taká nenahraditeľná ako vzduch pre život človeka. S pravidelnými meteorologickými pozorovaniami sa vo francúzskom letectve na popud Štefánika začalo v roku 1916.
Štefánik mal mimoriadne dobrý rozprávačský talent, a tak svojimi zážitkami z ciest za zatmeniami Slnka, ako aj vedomosťami tej doby o vesmíre vedel zaujať pozornosť akejkoľvek spoločnosti, čo mu spolu s jeho elegantným oblečením a vystupovaním otváralo dvere do vysokopostavených spoločenských a politických kruhov. Bol teda vynikajúcim popularizátorom astronómie.
Predvídavosť
Počas svojho pobytu na Tahiti, kde strávil takmer rok, sa presvedčil o veľkej vhodnosti tamojšej oblohy na pozorovanie, a tak v parížskej Akadémii v roku 1912 navrhol výstavbu observatória na južnej pologuli s cieľom „lepšie poznať južnú oblohu". A nielen to. Vo svojom návrhu zdôrazňoval potreby výskumu klímy, štúdium oceánografie, vodných pomerov na ostrovoch, časovej služby, upresnenie súradníc viacerých ostrovov v okolí Tahiti na pripravovanej vodnej trase z Čile (Valparaiso) do Japonska a podobne. To všetko malo viesť k zníženiu biedy a zaostalosti v daných lokalitách i zveľaďovaniu ľudského ducha.
Vypuknutie 1. svetovej vojny v roku 1914 zmarilo všetky Štefánikove plány. Ako občan Francúzska, ktorým sa stal v roku 1912, nastúpil do armády. Po roku 1914 sa dal na politickú dráhu, ale to je už iná kapitola Štefánikovho života podobne, ako aj jeho činnosť vojaka, politika a diplomata až do tragickej smrti 4. mája 1919.
Štefánika ocenili za jeho astronomickú činnosť v roku 1907 Janssenovou cenou Francúzskej astronomickej spoločnosti (na návrh samotného vtedajšieho predsedu Janssena). Na zasadaní Akadémie 18. decembra 1911 dostal cenu Wilde, kde sa v zdôvodňovacej správe píše: „Cena Wilde Fr. 2000 je udelená p. Štefánikovi za veľké služby, ktoré vykonal svojimi pozorovaniami na Mt. Blancu, založil na vlastné trovy observatórium na Tahiti, pozoroval prechod kométy Halley pred Slnkom, pozoroval posledné zatmenie Slnka na ostrovoch Tonga". Za služby urobené v Ekvádore v prospech Francúzska, ale pod rúškom astronómie, mu v roku 1914 udelili rad Čestnej légie. Od roku 1995 asteroid 3571 nesie meno „milanstefanik".
Štefánik nemal v Meudone trvalé miesto, zrejme ani povolanie „astronóm" zapísané v občianskom preukaze. Ale astronómom bol celým telom aj dušou, a to aj napriek tomu, že „divný byl múj život a smutný. Chaos, zápas probouzení, uvědomovaní", a ním chcel zostať aj po skončení vojny. „Mně osobně by bylo milé, kdyby ste mi přenechal Equador, s nímž jsem v živých stycích", píše na palube lode „Korea Maru" pri svojom návrate z Japonska v liste dr. T. G. Masarykovi, predsedovi československej Národnej Rady v Paríži, ktorej sám bol členom. Bohužiaľ, uvedený list sa Masarykovi do rúk nedostal. O trvalej túžbe Štefánika pracovať v astronómii svedčí aj jeho rozhovor s popredným politikom a priateľom po skončení 1. svetovej vojny, keď vyhlásil: „Len čo bude dokončená riadna organizácia štátu, vyžiadam si iba jednu vec - hvezdáreň alebo vo Francúzsku, alebo v Československu. Generálske hviezdy veľmi rád obetujem skutočnému svetu hviezd." Čo sa už nestalo.
RNDr. VOJTECH RUŠIN, DrSc.
Astronomický ústav SAV