Štúdium fosílií niektorých prarýb naznačuje, že prvohorné rieky či močiare často vysychali a ich voda obsahovala veľmi málo kyslíka. Čo viedlo paleontológov k týmto záverom? Boli to aj fosílie rýb, ktoré mali vyvinuté nielen žiabre, ale aj pľúca. Preto ich označili vedeckým názvom Dipnoi – dvojdyšníky alebo dvojdyšné ryby.

Najväčší rozvoj dvojdyšných rýb, ktoré sa dlhý čas považovali za spojovací článok medzi rybami a obojživelníkmi, nastal v období devónu a karbónu, keď vznikla aj podstatná časť ložísk čierneho uhlia. Postupne sa však tieto ryby z prariek vytrácali a v triasových vrstvách sa ich fosílie už nenašli. Paleontológovia boli presvedčení o ich vyhynutí až do začiatku 19. storočia.

Prelomový objav
Zlomový moment našiel v roku 1830, keď Johan Natterer ulovil na dolnom toku Ria Madeira v centrálnej Brazílii prazvláštnu rybu podobnú úhorovi pokrytú drobnými šupinami. Senzačné na nej bolo to, že dýchala žiabrami i pľúcami. Následne sa objavilo ešte ďalších päť druhov žijúcich dvojdyšníkov, ktoré dostali slovenské pomenovanie bahníky. V Afrike to boli štyri druhy podobné juhoamerickému bratrancovi, zaradené do rodu Protopterus (Protopterus annectens, Protopterus aethiopicus, Protopterus amphibius,     Protopterus dolloi) a v Austrálii jeden druh – Neoceratodus forsteri. Tento má na rozdiel od ostatných bahníkov len jeden pľúcny vak, veľké šupiny a párové plutvy v tvare vŕbových listov.

Dvojaký spôsob dýchania
Väčšina vedcov zaradila bahníka amerického, a neskôr aj ostatné dvojdyšníky, najprv medzi obojživelníky, pretože majú rovnako ako ony vnútorné nozdry (choány), neskôr sa potvrdilo, že sú to ryby. Pretože pľúcne vaky bahníkov začínajú fungovať až vo veku asi dvoch mesiacov, príjem kyslíka v bahnitej vode zabezpečujú larvám afrických druhov a bahníka amerického vonkajšie kríčkovité žiabre, zatiaľ čo larvám austrálskeho druhu sa nevyvíjajú.

Prežijú bez vody
Biológia súčasných druhov dvojdyšníkov sa zrejme príliš nelíši od biológie mnohých vyhynutých druhov, ktoré obývali prvohorné rieky a močiare takmer pred 400 miliónmi rokov. Tieto ryby, dorastajúce do  veľkosti od 30 do takmer 200 cm, žijú v tropických až subtropických oblastiach, kde sa striedajú obdobia sucha a dažďov. Keď vodné nádrže vyschnú, upadnú bahníky do spánku (väčšinou letného – estivácia). Výnimkou je bahník austrálsky, ktorý dokáže prežiť len na lokalitách, ktoré úplne nevysychajú. Ostatné druhy bahníkov si pri výraznom poklese vodnej hladiny vyhrabávajú do bahnitého dna približne 0,5 až 1 m hlboké chodby a na ich dne si vytvoria dutinu, v ktorej sa skrútia do klbka s hlavou obrátenou hore. Africké druhy si z bahna a slizu vytvoria akýsi kokón. Preto znesú aj úplné vyschnutie bahna.

Bahník americký si slizový obal nevytvára a dokáže prežiť len vo vlhkom bahne. Po vyschnutí vody je dutina so spiacim bahníkom spojená s rozpraskaným povrchom bahna vetracím kanálikom, ktorým mu do nozdier a pľúcnych vakov prúdi vzduch. V tomto období, počas ktorého je metabolizmus ryby znížený na minimum, stráca bahník asi pätinu svojej hmotnosti. Jeden z afrických druhov pri pokuse prespal bez poškodenia organizmu štyri roky, bežný spánok trvá sedem mesiacov. Mimochodom, mäso bahníkov si domorodci na všetkých troch svetadieloch cenia a považujú ho za lahôdku. Aj na môj úlovok bahníka amerického, ktorého nazvali anguilla – úhor, mali zálusk, ale daroval som mu slobodu. S príchodom prvých dažďov, keď sa vyschnuté riečiská a močiare naplnia vodou, odrazu tieto prazvláštne ryby ožijú, opustia svoje úkryty a začnú zháňať niečo pod zub. Na rozdiel od svojich pradávnych predkov skutočné zuby nemajú, v priebehu evolúcie im zrástli do podoby masívnych doštičiek. Táto adaptácia súvisí s tým, že ich obľúbenou potravou sú vodné mäkkýše, pochutia si aj na kraboch a iných bezstavovcoch a nepohrdnú ani mŕtvou rybkou. Je zaujímavé, že aj keď sa v kalných vodách tieto ryby orientujú pomocou dobre vyvinutej bočnej čiary – jej vetvy dobre vidno na hlave, pri vyhľadávaní potravy využívajú i chuťové bunky umiestnené na párových plutvách.

Útok na človeka
Hneď ako si bahníky doplnia energetické zásoby, začnú sa rozmnožovať. Na rozdiel od bahníka austrálskeho, ktorého samica kladie ikry na ponorené rastliny a ďalej sa o ne rodičia nezaujímajú, samce ostatných druhov pozorne ochraňujú nielen ikry, ale aj vyliahnuté larvy. Africké druhy vraj pri ochrane potomstva neváhajú napadnúť ani človeka.
Najväčší záujem vedcov už desaťročia priťahuje americký druh, ktorému sa v tomto období objavia na brušných plutvách rozvetvené, asi 5 až 8 cm dlhé výrastky, bohato pretkané krvnými vlásočnicami. Ich funkcia nie doteraz objasnená. Podľa jednej teórie cez ne samec vylučuje v blízkosti ikier do vody kyslík, podľa druhej, naopak, pomocou nich kyslík z vody čerpá, keďže svoje potomstvo ani na minútu neopúšťa a nechodí sa nadýchnuť na hladinu.
Larvy bahníkov sa po vyliahnutí prichytia pomocou sekrétu vylučovaného žľazou na hlave o rastliny a postupne trávia zásobný žĺtok. Na dýchanie im slúžia v tomto období vonkajšie kríčkovité žiabre. Larvy bahníka amerického dorastú za dva mesiace do dĺžky 55 mm a postupne sa začnú samostatne živiť. V čase, keď opúšťajú rodné miesto, začínajú dýchať aj pľúcami.

Napriek lovu ich neubúda
To, že dvojdyšné ryby dokázali prežiť na našej planéte až do dnešných dní, svedčí o tom, že ich adaptácie na špecifické podmienky periodicky vysychajúcich vôd boli správnym riešením. Je potešiteľné, že hoci patria k tým druhom rýb, ktoré sa bežne lovia, ich početnosť sa zatiaľ nijako významne neznížila. Za ohrozený je považovaný len bahník austrálsky, ktorého môžu v obmedzenej miere loviť iba domorodci, inak je prísne chránený. Dúfajme, že z ľudskej hlúposti alebo v dôsledku prirodzených procesov nedôjde k takým zmenám biotopov obývaných bahníkmi, ktoré by viedli k ich vyhynutiu.

JOZEF MÁJSKY