Španielsko si aj v ére racionality a vyspelej techniky, v ktorej možno všetko vyrátať a preniesť do vzorcov, uchovalo duchovné, tajomné a fantazijné fluidum. Z tohto prostredia vzišli takí umelci ako Velasquéz, Zurbarán, El Greco, Goja, Dalí či Picasso, ale aj architekti Gaudí, Candela či výnimočný Santiago Calatrava.

Súčasná architektúra, to je predovšetkým oceľ, sklo a betón. V španielskej Valencii však možno vidieť betón v celkom inej dimenzii, vyvracajúcej jeho nelichotivé prívlastky. V tvorbe architekta, inžiniera a umelca Santiaga Calatravu je kultiváciou mimoriadneho talentu a predstavivosti povznesený do umeleckých výšok.

Calatrava sa narodil v roku 1961 vo Valencii. Paradoxom je, že pôvodne o architektúre ani neuvažoval. Vábilo ho výtvarné umenie, maliarstvo, sochárstvo... Študoval na miestnej Ecola d’art, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži a mienil sa zdokonaľovať na umeleckej akadémii.

O zásadnej zmene rozhodla náhoda – monografia o geniálnom samoukovi, švajčiarsko-francúzskom architektovi Le Corbusiérovi, ktorú objavil v kníhkupectve. Očarenie obrazmi stavieb, kompozíciami hmôt a citom pre tvar i detail ho už neopustilo.

Začal študovať na Escuela Téchnika Superior de Architektúra vo Valencii. Po jej absolvovaní pokračoval v štúdiu urbanizmu, ale všestranne nadaného Calatravu priťahovala na architektúre aj matematika zašifrovaná v presnosti, geometrii a proporcionalite. Matematiku cítil v celkom nových technických a technologických možnostiach tradičných materiálov. Do odhaľovania zásad stavebnej techniky a matematických disciplín sa naplno ponoril vo švajčiarskom Zürichu a štúdiá zavŕšil o dva roky neskôr doktorátom technických vied v odbore architektúra.

Zvyšok článku nájdete v marcovom čísle Quarku.