Zbavenie sa bezpečnej pevnej schránky prinieslo slimákom viacero výhod, predovšetkým väčšiu slobodu pohybu. Stali sa síce zraniteľnejšími, no keďže na Zemi úspešne prežili milióny rokov, našli rôzne spôsoby, ako uniknúť predátorom.
Posledné tri roky sú slizovití bezdomovci postrachom všetkých záhradkárov. Z neznámych dôvodov sa im začalo mimoriadne dariť a masovo ohrozovať úrodu na takmer celom území Slovenska.
Čo sú zač? 
Títo bezdomovci z triedy ulitníky (Gastropoda) sa na rozdiel od väčšiny svojich súkmeňovcov ocitli bez strechy nad hlavou – presnejšie bez špirálovito stočenej schránky či ulity. Pri použití tejto paralely je zaujímavé to, že podobne ako v prípade mnohých bezdomovcov – ľudí, aj pri niektorých suchozemských slimákoch išlo pri strate domčeka o slobodné rozhodnutie. Rozdiel je, samozrejme, v dĺžke trvania tohto procesu, ktorý pri slimákoch trval tisícky rokov. Počas fylogenézy pľúcnatých ulitníkov sa tieto mäkkýše vydali po ceste bezdomovcov nielen raz, ale opakovane. Podľa posledného sčítania žije na Slovensku 26 druhov slimákov – bezdomovcov.
Najčastejšie sa v našej prírode môžeme stretnúť so zástupcami troch veľmi podobných čeľadí – slizniakmi z čeľade slizniakovité (Limacidae), slizovcami z čeľade slizovcovité (Arionidae) a drobnejšími slizniačikmi z čeľade slizniačikovité (Agriolimacidae). Drvivá väčšina z nás medzi nimi nevidí žiadny rozdiel a hádže ich do jedného vreca, čo je celkom pochopiteľné, hlavne ak sa nám tieto slizké tvory pustia do kapusty a sme nútení s nimi bojovať o úrodu. Pritom pri ich rozlíšení nejde o nejakú veľkú vedu. Znakov, ktorými sa slizniaky, slizovce a slizniačiky líšia, je viacero, na prvý pohľad je najnápadnejším dýchací otvor, presnejšie jeho poloha na štíte. Ako štít označujeme pokožku redukovaného plášťa prerastajúceho zvyšky ulity. Dýchací otvor slizniakov a slizniačikov, ktoré majú pod štítom pozostatok ulity v podobe súvislej chrbtovej vápnitej doštičky (0,5 – 1,5 cm), sa nachádza v zadnej polovici štítu, kým dýchací otvor slizovcov leží v prednej polovici na jeho pravom spodnom okraji. Pozostatok ulity predstavuje len niekoľko vápnitých zrniek pod štítom. Slizniačky majú na rozdiel od slizniakov štít posunutý viac do stredu tela a vzadu i vpredu zaokrúhlený. Odborníci na slimáky bez ulít používajú pri ich štúdiu aj ďalšie determinačné znaky, ako tvar chrbtového kýlu, niektoré rozdiely na chodidle nohy, spôsob, akým sa dokážu zvinúť a pod.
Podľa rôznych publikácií je naším najznámejším zástupcom čeľade slizniakovitých zrejme slizniak karpatský (Bielzia coerulans), ktorý má v dospelosti až neskutočné modré sfarbenie. Tento karpatský endemit žije v starých nenarušených lesných komplexoch. Oveľa častejšie sa môžeme v našich lesoch stretnúť s ďalšími slizniakmi, z ktorých až do dĺžky 20 cm môže dorásť slizniak pásavý (Limax cinereoniger). Medzi naše najdlhšie ulitníky patrí aj podobne sfarbený slizniak veľký (Limax maximus), obývajúci nelesné kultúrne stanovištia. Podstatne častejšie sa väčšina z nás stretáva so slizovcami, ktoré sa v kultúrnej krajine často premnožujú. Platí to o slizovcovi hrdzavom (Arion rufus) a v poslednom období sa pliagou stáva najmä invázny privandrovalec – slizovec iberský (Arion lusitanicus). Na rozdiel od slizniakov a slizovcov sú slizniačiky oveľa menšie (len 2 – 5 cm). Sú buď jednofarebne svetlé (Deroceras agreste), svetlé s tmavými škvrnkami (D. reticulatum) alebo tmavé (D. laeve, D. sturanyi). Keďže však ich sfarbenie veľmi varíruje, bezpečne je možné jednotlivé druhy rozlíšiť len na základe tvaru pohlavných orgánov. Rozdiely vo veľkosti i tvare sú totiž veľmi veľké, často priepastné.
Čo dodať na záver? Tak ako by sme nemali opovrhovať bezdomovcami patriacimi k nášmu druhu Homo sapiens, neštíťme sa ani slizkých slimačích bezdomovcov a pri vychádzkach do prírody si ich občas pozornejšie prezrime.
Jozef Májsky, Tomáš Čejka