Uplynulo už takmer 300 miliónov rokov od čias, keď sa na nemeckej lokalite Bromacker hmýrili plazy a obojživelníky ako vystrihnuté z fantastického filmu. Bol to svet dávno minulý, skôr, než sa na Zemi objavili prvé dinosaury, svet, ktorý si pamätá ešte bájne trilobity.

Lokalita Bromacker sa nachádza uprostred jednej z mnohých lúk v nemeckom Durínskom lese. Dnes tvoria okolité lesy prevažne borovice. Typický, i nám dobre známy obraz stredoeurópskej krajiny. Keby sme sa však na tomto mieste vrátili v čase späť o 295 miliónov rokov, ocitli by sme sa v geologickom období zvanom spodný perm. Na prvý pohľad by sme boli vo svete pripomínajúcom africké savany. Stáda bylinožravcov pomaly putujú z miesta na miesto a hľadajú si obživu. Ich množstvo redukujú vrcholové predátory. Okrem nich tam nájdeme aj zdochlinožravce či hmyzožravce. Na každej úrovni sú zastúpené určité formy života, ktoré vytvárajú harmonický chod prírody. Všetko to tvorí model moderného suchozemského ekosystému. Rovnaká inscenácia, len s inými hercami, sa odohrávala na našej planéte aj v období spodného permu. S jediným rozdielom. V tom čase to bola svetová premiéra.

Sú len tri podobné lokality
Sedimenty, ktoré sa nám z tohto obdobia zachovali, sú červené. Je to dôkaz suchej klímy. Podobné horniny sa nachádzajú i u nás, presnejšie v Nízkych Tatrách. V Európe sa tieto sedimenty dlho označovali ako červená jalovina. Už z názvu vyplýva žalostná absencia stôp pravekého života. Koncom 19. storočia si stredoškolský profesor Wilhelm Pabst všimol v červenkastých horninách centrálneho Nemecka odtlačky stôp zvláštnych zvierat. Tieto stopy pripísali živočíchovi, ktorý dostal názov Ichnotherium. Boli to stopy bez kostí, ktoré by mohli identifikovať toto akoby mystické zviera. Takmer o 100 rokov neskôr, v roku 1974, sa v Durínskom lese stal malý zázrak. Thomas Martens, vtedy ešte doktorand, objavil v červenej jalovine prvý hmatateľný dôkaz, ktorý zmenil pohľad na dejiny spodného permu Európy. Boli to kosti. Na celom svete sú iba tri lokality, na ktorých môžeme komplexne skúmať suchozemské stavovce z tohto obdobia. Práve spodný perm však mal zásadný význam pre vývoj línie zvierat, ktorá neskôr viedla k cicavcom.

Dve z týchto lokalít sa nachádzajú v Severnej Amerike (Nové Mexiko a Texas). Treťou sa stal kúsok Durínskeho lesa, lokalita nazvaná Bromacker. Zvláštnosťou je, že všetky tri lokality majú podobnú faunu, ba dokonca niektoré rovnaké druhy zvierat ako napríklad druh Seymouria sanjuanensis – reptiliomorfný obojživelník (línia vyhynutých obojživelníkov, ktorá má spoločného predka s najstaršími plazmi). V období spodného permu boli ešte všetky kontinenty spojené do jediného superkontinentu zvaného Pangea. Tento stav umožňoval zvieratám prakticky neobmedzenú migráciu. Sú tu však aj mnohé unikátne rody ako mäsožravý obojživelník Tambachia, pomenovaný po blízkej obci Tambach-Dietharz.

Unikátne nálezy v Durínsku
Význam nemeckej lokality však spočíva hlavne v dvoch veciach. Po prvé, je približne o 10 miliónov rokov staršia než obe americké lokality. Tento fakt je veľmi dôležitý pre sledovanie evolúcie a prináša ­unikátny pohľad na vývoj suchozemskej spodnopermskej fauny. Napríklad známy severoamerický trojmetrový Dimetrodon dosahuje na nemeckej lokalite dĺžku sotva jeden meter. To svedčí o postupnom zväčšovaní tela v línii týchto plazov. Ide práve o líniu, ktorá viedla k vzniku cicavcov. Po druhé, na severoamerických lokalitách sú fosílne kosti do značnej miery izolované a roztrúsené. Kostry zvierat z nemeckej lokality sú takmer kompletné, dokonalo zakonzervované v čase. Vyzerajú akoby zamrzli priamo v pohybe. Lokalita má rozmery len asi 300 m2 a doposiaľ sa na nej našlo viac ako 40 kostier.

Prvý dvojnohý stavovec
Z tejto lokality pochádza aj prvý známy dvojnohý stavovec na svete, drobný bylinožravý jašter nazvaný Eudibamus. Dvojnohý spôsob života pravdepodobne využíval najmä pri úniku pred predátormi. Je to však unikátny spôsob medzi prvohornými tetrapodmi, štvornožcami. Táto línia by mohla pravdepodobne viesť k skupine plazov nazývaných Archosauria (tzv. vládnuce plazy – skupina plazov, kam dnes radíme krokodíly, ale kam patrili aj populárne dinosaury). Vrcholového predátora predstavoval rod Dimetrodon a o niečo menší Varanopus. Hmyz zastupovali najmä starobylé skupiny, ako sú vážky a šváby. Toto miesto však vypovedá tiež o katastrofe, ktorá sa tu v tých časoch odohrala. V období dažďov prišli mohutné prívaly vody a bahna. Všetkých obyvateľov planiny zaživa spláchlo do jedného údolia. To, čo bolo pre vtedajšie zvieratá katastrofou, je však pre paleontológov obrovským šťastím. Telá živočíchov sa tak ocitli na jednom mieste zakonzervované nánosom sedimentu.

Malá lebka s veľkým významom
Tento rok to bola moja šiesta sezóna, ktorú som strávil na lokalite Bromacker. Pracuje tu americko-nemecko-slovenský tím zložený z odborníkov z Carnegieho múzea v Pittsburghu, Kalifornskej univerzity, nemeckého múzea v Gothe a z Univerzity Komenského v Bratislave. Lokalita ešte vždy nevydala všetky svoje tajomstvá. Každá sezóna, ktorá predstavuje približne jeden mesiac počas leta, môže priniesť niečo nové. Takisto je možné, že za ten čas vedci neobjavia vôbec nič. Výskumník preto zažíva rôznorodé pocity. Vedci rozbíjajú vrstvu po vrstve horniny tvrdé ako betón na čo najmenšie kúsky, aby im nič neuniklo. Dokonca i malá kosť môže znamenať veľký objav.

Každý nález však čaká dlhá cesta. Celý blok, ktorý vnútri ukrýva zvyšky zvieraťa, sa musí najskôr opatrne a pomaly obkopať a zasadrovať. Sadrový obal vytvorí ochrannú kôru okolo nálezu a zabráni tak poškodeniu počas prepravy a ďalšej manipulácie. Niekoľko desiatok až sto kilogramov ťažká masa sa prevezie do múzea v Pittsburghu, kde sa zo svojho kamenného hrobu živočích vypreparuje. To vyžaduje nesmiernu trpezlivosť a môže to trvať až rok. Príroda vydáva svoje tajomstvá iba veľmi ťažko a pomaly. Minuloročná sezóna bola náročná. Tento fakt umocňovalo aj to, že po týždňoch vyčerpávajúcej práce sme nenašli takmer nič. Dva dni pred ukončením sa nám však podaril významný objav, ktorý takpovediac obletel svet. Na prvý pohľad malá lebka. Ide však o lebku doposiaľ neznámeho tvora veľkosti mačky. Nález, ktorý pomôže doplniť predstavu o evolúcii zvierat na takej významnej a zaujímavej lokalite.

Tento rok tri nálezy
Tohtoročná sezóna bola o poznanie lepšia. Podarilo sa nám objaviť tri nálezy – jednu relatívne veľkú kostru, ďalej izolovanú lebku so zachovanými zubami a nakoniec jednu malú, nie až tak dobre zachovanú kostru. Práve tá posledná by však mohla mať najväčší význam, pretože skulptúra na lebečných kostiach je v zásade odlišná od doteraz známych zvierat z tejto lokality. Iste ste zvedaví, čo sme to vlastne našli. Sklamem vás, hoci veľmi nerád. Nálezy tejto sezóny, rovnako ako i nález už spomínanej lebky z predchádzajúceho roku, sú vo chvíli, keď čítate tieto riadky, predmetom usilovnej preparácie a vedeckého štúdia. Ani jeden rozumný paleontológ by vám v takejto situácii nepovedal nič konkrétne, pretože by mu nezostávalo iné, iba hádať. Ale možno práve toto pomalé a náročné odkrývanie fascinujúcich tajomstiev dávnych svetov robí túto vedu takou zaujímavou.

Mgr. ANDREJ ČERŇANSKÝ
Katedra geológie a paleontógie
Univerzita Komenského