Darwinovo evolučné posolstvo

Pred 200 rokmi sa 12. februára 1809 narodil Charles Darwin. Tento nenápadný Angličan o 50 rokov neskôr publikoval dielo O pôvode druhov prírodným výberom, ktoré pozmenilo myslenie našej civilizácie o pôvode a rozmanitosti života na Zemi.

Veľké objavy sa nerodia náhle. Predchádzajúca história a mimoriadne okamihy v živote finálneho tvorcu majú na ich dozretie zásadný význam. V prípade Darwina možno za kľúčové považovať inšpiratívne pozorovania, ktoré ako absolvent univerzity v Cambridge vykonal počas svojej cesty okolo sveta na lodi Beagle v rokoch 1831 až 1836 (obr. 2). V priebehu mnohých rokov vznikla predstava, že práve drobné vtáky s rôzne tvarovanými zobákmi, ktoré Darwin pozoroval na malom súostroví stratenom vo východnej časti Tichého oceánu, boli rozhodujúcimi podnetmi k vzniku jeho evolučnej teórie. Historické pramene, z ktorých začalo vyvierať evolučné myslenie, boli oveľa početnejšie. Darwinov prameň však dodnes nevyschol.

Útržky z cesty snov
Päťročnú cestu okolo sveta považoval Darwin za najdôležitejšiu udalosť svojho života. Začala krátko po Vianociach v roku 1831. Koncom februára nasledujúceho roku sa na obzore objavilo pobrežie Južnej Ameriky. Mladý Darwin sa náhle ocitol v srdci divej prírody. Jeho nadšenie z pulzujúceho života pralesa rástlo každým okamihom. Radosť z nového prostredia znásobili objavy takmer kompletných
kostier vyhynutého cicavca obrovských rozmerov (obr. 3), ktoré sa mu podaril pri mapovaní argentínskeho pobrežia. Pri pohľade na tieto skameneliny napadli Darwinovi prvé problémové otázky. Prečo takéto obrovské zvieratá vôbec vymreli? A prečo sú tieto vyhynuté obry tak veľmi podobné oveľa menším leňochom a pásavcom (obr. 4) ešte vždy žijúcim v Južnej Amerike?
Netrvalo dlho a argentínski gaučovia „nasadili" Darwinovi do hlavy ďalšieho chrobáka. Keď Darwin s úžasom pozoroval veľkého pštrosovitého vtáka nandu pampového (Rhea americana) (obr. 5), dozvedel sa, že existuje ďalšia, akási jedinečná forma tohto vtáka, ktorá je však oveľa menšia - Petrocnemia pennata (známa tiež ako nandu Darwinov) (obr. 6). Gaučovia mu prezradili, že v týchto končinách je malý nandu vzácny, ale ďalej na juhu sa vyskytuje oveľa hojnejšie. Po dlhom a neúspešnom hľadaní našiel nakoniec tohto unikátneho tvora upečeného na svojom tanieri. Našťastie zavčasu rozpoznal svoju delikátnu večeru, a tak sa mu podarilo zachrániť aspoň hlavu, krk, nohy, jedno krídlo a nejaké perie. S malým nandu sa vynorili ďalšie otázky. Prečo je jeden typ tohto juhoamerického pštrosa prítomný iba v severnej a iný zasa v južnej Patagónii? Aký má zmysel, že existujú dva blízko príbuzné druhy žijúce oddelene, a to napriek tomu, že ich životné prostredie je takmer rovnaké?
Začiatkom roku 1835 doplávala loď Beagle k pobrežiu Čile. Darwinovi sa naskytol skľučujúci pohľad na zemetrasením postihnuté mesto Concepción, cez ktoré sa prevalila 6 metrov vysoká pustošivá cunami. Len čo sa trochu spamätal, začal skúmať dôsledky zemetrasenia na ostrove Santa Marta, vzdialenom od pobrežia asi 50 km. Tu našiel miesto, ktoré sa počas zemetrasenia zodvihlo o niekoľko metrov. Mal pred sebou názorný príklad horotvorného procesu. Darwin uvažoval, že ak jedno zemetrasenie zodvihlo pevninu len o niekoľko metrov a zemetrasenia sa neopakujú zase až tak často, muselo trvať milióny rokov, kým sa andské štíty postupne vztýčili do súčasnej výšky niekoľkotisíc metrov.
Blížila sa polovica roku 1835. Napnuté plachty smerovali Beagle k súostroviu Galapágy (Korytnačie ostrovy) v Tichom oceáne. Prvý dojem bol hrozný. Darwin pozeral na kúsky oceánom zovretej pevniny, ktorú tvorila čierna bazaltická láva a tá prehriata poludňajším slnkom veľmi nepríjemne páchla. Všade okolo pobehovali kraby a leguány. Na planinách sa vyhrievali obrovské korytnačky. Okolo poletovali vtáky, ktoré sa ho vôbec nebáli, a keďže ich ľahko chytil, začal si vytvárať zbierku. Domnieval sa, že ulovil striežiky, pinky a drozdce. Zabudol si však poznačiť, ktorý vták je z ktorého ostrova. Bolo už neskoro, keď si uvedomil, že premárnil veľkú príležitosť.
Krátko potom, čo opustili Galapágy, sa od spolucestujúceho, zástupcu guvernéra, v jednom rozhovore dozvedel, že každá z veľkých korytnačiek, ktoré Darwin na Galapágoch pozoroval, môže byť priradená k jednému z ostrovov na základe špecifického tvaru panciera (obr. 7). Darwin premýšľal, či by mohlo ísť o unikátne formy jedného druhu alebo samostatné druhy. Podobné podozrenie totiž získal pri pozorovaní rastlín na niektorých galapágskych ostrovoch.
Bol to prípad aj malých spevavcov, ktoré ulovil do svojej zbierky? Toto podozrenie ho sprevádzalo po zvyšok cesty.

Celý článok si môžete prečítať v Quarku.