Hoci vo februári kraľuje vo voľnej prírode zima, aj v našich podmienkach sa nájdu miesta, kde to vyzerá
ako v horúcej Afrike. Sú to zoologické záhrady, ale aj o príbytky chovateľov exotických zvierat.
Veľmi populárne sú menšie šelmy z čeľade mungovité (Herpestidae). V minulosti sa radili spolu s príbuznými cibetkami a ženetkami do čeľade cibetkovité (Viverridae). Podľa poslednej revízie patrí medzi mungovité šelmy minimálne 37 druhov, z nich mungovia sú rozšírení v Afrike i Ázii, kým surikaty a mangusty obývajú čierny kontinent. Na Madagaskare nájdeme ešte galídie, ktoré predstavujú akýsi spojovací článok medzi oboma spomínanými čeľaďami.
Zástupcovia čeľade mungovité sa dlhým štíhlym telom a krátkymi nohami podobajú na lasicovité šelmy. Rovnako ako ony, majú dobre vyvinuté veľké pachové žľazy, umiestnené v kožnom záhybe pri análnom otvore. Niektoré druhy dokážu dokonca pri obrane podobne ako skunk vystreknúť páchnuci sekrét na nepriateľa. Sfarbenie týchto šelmičiek, pohybujúcich sa v prevažnej miere po zemi, je až na výnimky nenápadné, maskovacie, u niektorých druhov je rozdiel v sfarbení letnej a zimnej srsti. Keďže ide hlavne o zvieratá s dennou aktivitou, na ktoré číhajú mnohé nebezpečenstvá, žijú zväčša v menších spoločenstvách. Takýmto spôsobom sa snažia zvýšiť svoju bezpečnosť, čo sa im určite darí, pretože sa vo svojej domovine stále hojne vyskytujú. Akonáhle opustia svoje podzemné obydlia, sú neustále v strehu. Osobitne to platí pre stráže, ktoré starostlivo pozorujú okolie z nejakého vyvýšeného miesta a v prípade hroziaceho nebezpečenstva (letiaci dravec, väčší had, šelma) výstražným hlasom (pípanie, mliaskanie, štekot) upozornia na nepriateľa celý rodinný klan, ako aj iné zvieratá v okolí.
Surikaty
Svojimi strážnymi hliadkami zviditeľnili celú čeľaď predovšetkým surikaty vlnkaté (Suricata suricatta), ktoré nemôžu chýbať v nijakom väčšom filmovom dokumente o africkej zveri. Na rozdiel od mangúst má surikata o niečo predĺženejší nos a trochu dlhšiu, zato však redšiu srsť. Predovšetkým hliadkujúci jedinci majú na predných končatinách dlhé pazúry, ktoré im slúžia pri budovaní rozsiahlych podzemných brlohov. Podzemné sídlo surikát môže zaberať plochu až niekoľko sto štvorcových metrov a neraz má aj 90 vchodov a východov.
Ich spoločenstvo (dĺžka tela 25 až 35 cm, hmotnosť od 0,6 po 1 kg) tvorí 10 až 30 jedincov. Základom kolónie sú dve-tri rodiny so svojimi potomkami. U všetkých jej členov je veľmi vyvinutá vzájomná spolupatričnosť. Okrem spoločného stráženia a obrany teritória sa všetky dospelé surikaty starajú spoločne aj o výchovu mláďat. Tie sa rodia obyčajne počas afrického leta, pričom v jednom vrhu sú 2 až 4 mláďatá. V savanách, polopúšťach a púšťach subsaharskej Afriky sa živia predovšetkým rôznym hmyzom (termity, koníky, kobylky), trúfnu si aj na jedovaté šťúry, menšie hady, jaštery a drobné zemné cicavce. Korisť lovia asi v okruhu dvoch kilometrov od nory. Pri nedostatku mäsitej potravy však nepohrdnú ani sladkými plodmi a hľuzami. Surikaty dosť často chovajú vo svojich chatrčiach domorodci, ktorým pomáhajú zlikvidovať v obydliach nepríjemný hmyz a hlodavce.
Mangusta, známa pod starším názvom mungo
Z početnej rodiny mangúst sa v zajatí najčastejšie chová mangusta pásavá (Mungos mungo), ktorá je rozšírená od Etiópie a Sudánu až po južnú Afriku. Na rozdiel od surikát obýva okrem otvorených biotopov aj zalesnenú krajinu, no hustým pralesom sa vyhýba. Je len o niečo väčšia než surikaty (dĺžka tela 30 až 45 cm, hmotnosť od 0,6 po 1,3 kg). V sfarbení prevládajú sivohnedé tóny, typické sú pre ňu priečne tmavé pásy na chrbte. Životná stratégia mangúst pásavých je prakticky rovnaká ako u surikát. Rodinný klan tvorí 10 až 20 (výnimočne 40) jedincov. Táto skupina obýva až 400-hektárové teritórium, v ktorého strede leží podzemný labyrint. Rozmnožovanie mangúst údajne prebieha počas celého roka, o potomstvo sa spoločne stará celá svorka. Na jednom mieste sa tieto šelmičky zdržia najviac dva mesiace, po vyčerpaní potravných zdrojov sa presunú ďalej. Menším druhom je mangusta líščia (Cynictis penicillata), ktorá dorastá do dĺžky 40 cm, ale je štíhlejšia než mangusta pásavá, dosahuje hmotnosť len od 0,5 do 0,8 kg. Ryšavým sfarbením i celkovým výzorom trochu pripomína líšku. V zimnom období má bledožltú srsť. Rozšírená je od južnej Angoly cez Namíbiu až po Juhoafrickú republiku. Rodinný klan tvorený 8 až 50 jedincami ovláda územie s rozlohou 5 až 6 ha. Najmenších zástupcov celej čeľade nájdeme v rode Helogale. Mangusta trpasličia (H. parvula), dorastajúca len do 17 až 24 cm, je rozšírená od Etiópie a Somálska až po južnú Afriku. Tento hnedo sfarbený druh obýva suchšie biotopy – savany a riedke akáciové lesy od nížin až do nadmorskej výšky 1 800 m. Podobne ako ostatné mangusty, je aj mangusta trpasličia aktívna hlavne cez deň, keď loví vo svojom teritóriu hmyz a malé stavovce, prípadne si pomaškrtí aj na sladkých plodoch. Kolónie tohoto druhu sú pomerne malé, obyčajne ich tvorí len 10 až 12 zvierat. Ich spoločenský život je rovnako rozvinutý, ako aj u iných druhov mangúst a surikát.
Chov týchto spoločensky žijúcich zvierat v zajatí, aj keď ide o menšie šelmičky, si vyžaduje pomerne veľké vykurované priestory (18 až 22 °C) – najlepšie presklené vitríny s vonkajším výbehom orientovaným na slnečnú stranu. Dôležité je, aby sa podlaha ubikácie vykurovala minimálne na 20 až 23 °C, keďže nízka teplota a zvýšená vlhkosť substrátu spôsobujú mungovitým kožné ochorenia. Aj keď sa tieto šelmy príliš nešplhajú, je dobré rozčleniť im priestor balvanmi, brvnami, konármi a pňami, ktoré rady preliezajú a niektoré si vyberú ako hliadkovacie stanovištia. Podstatným prvkom pri chove surikát i mangúst sú drevené búdky, ktorých musí byť vždy viac, než je chovaných zvierat. V zoologických záhradách sa často budujú betónové termitiská s množstvom tunelov a dier, ktoré obľubujú predovšetkým surikaty. Kŕmenie mungovitých šeliem je bez problémov, podobne ako fretiek alebo norka (mäso, pečienka, ale i varené zrno alebo ryža). Gravidita samíc trvá v priemere dva mesiace, u surikát až 77 dní. Mláďatá (2 až 6) sa rodia pomerne vyspelé. Odchovajú sa však obyčajne len vtedy, keď sa narodia dominantnej samici, mláďatá iných samíc ostatní zväčša zabijú. Ak nie sú zvieratá stresované, už do dvoch týždňov začínajú samice (matka i tety) nosiť mláďatá z brlohu na slniečko, ktoré pohlavne dospievajú vo veku jedného roka.
Okrem chovu mungovitých šeliem v páre alebo vo väčšej skupine, je možné chovať aj jednotlivé exempláre, lebo sa dajú veľmi dobre skrotiť a sú rovnako prítulné ako fretka. I takto netradične si môže niekto splniť svoj africký sen, najlepšie je ho však zažiť priamo v domovine týchto milých, spoločensky žijúcich šelmičiek.
JOZEF MÁJSKY
Foto: autor