Homeopatia - áno či nie?

Najúčinnejším homeopatickým liekom je 50 kvapiek vody z horského potoka

Podnetom na napísanie tejto úvahy o homeopatickej liečbe bolo sklamanie z odpovedí, ktoré vznikli na skúške z fyziky na otázku: "Aké množstvo účinnej látky treba použiť pri klasickej výrobe homeopatického lieku, aby obsahoval aspoň jednu účinnú molekulu? " Otázku dopĺňala informácia o tom, že pod "klasickou" výrobou sa myslí riedenie účinnej látky v pomere 1:50, opakované 30-krát za sebou a že kilomol látky tvorí zhruba 6.10²⁶ molekúl. Pre lepšiu predstavu sa vypočítané množstvo účinnej látky v kilogramoch malo porovnať s nejakým podobne ťažkým pozemským telesom. (Otázku o homeopatii predchádzala úloha, v rámci ktorej skúšaní väčšinou úspešne odhadli hmotnosť zemegule.) Po týchto upresneniach vzniklo široké spektrum odpovedí: od prázdneho papiera až po správnu, avšak nepostačujúcu odpoveď, že účinná látka by mala mať na začiatku výrobného cyklu (ešte pred prvým riedením) aspoň 50³⁰ molekúl. (Takýto údaj by máloktorému lekárnikovi pomohol pri rozhodovaní, či na výrobu treba použiť čajovú alebo inú lyžicu liečiva.) Medzi odpoveďami však chýbal jedine správny výrobný návod: „Vezmeme kvapku liečiva o veľkosti zemegule a zriedime ju so 49 rovnako ozrutnými kvapkami vody (alebo kvapkami iného riedidla). Podobný postup opakujeme ešte 29-krát.“

Ak sa budúci fyzikálne a chemicky orientovaní vzdelanci nevedeli dopracovať k takejto konkrétnej odpovedi, nemožno čakať od laického publika, že bude mať reálnu predstavu o homeopatickej liečbe. Úlohou týchto riadkov je pomôcť čitateľovi (hlavne tomu, ktorého počtárske výkony končia sčítaním malých čísiel), aby sa vlastnými silami dopátral k odpovedi na položenú otázku.

Homeopatická liečba je populárna. Jej zástancovia sa pýšia množstvom uzdravených pacientov. Jej odporcovia zase vyhlasujú, že mnohé z homeopatických liekov sú iba čistou vodou bez jedinej molekuly účinného liečiva. Cieľom tohoto článku je pomôcť čitateľovi, aby si o kladoch aj záporoch tohoto liečiteľského postupu urobil vlastný úsudok. Aby sa mu to podarilo, musí byť ochotný spočítať, samozrejme za výdatnej pomoci autora, molekuly v kvapke alkoholu. (Na získanie konkrétnej predstavy, musíme posudzovať konkrétne liečivo a alkohol sa javí ako mimoriadne vhodný, pretože je o ňom notoricky známe, že v malých dávkach je liekom.) Keďže molekúl v slivovici je určite viac ako vrabcov vo vyplašenom kŕdli, treba sa duševne pripraviť na počítanie s veľkými číslami.

Pri slovách „počítanie“ a „veľké čísla“ vás možno pochytila neodolateľná túžba prestať ďalej čítať tieto riadky, ktoré vás nabádajú k niečomu, čo ste už v škole z duše nenávideli. Autor článku by vás však rád upokojil tvrdením, že nechutenstvo k matematike a fyzike nie je dedičná choroba, ale iba liečiteľná nákaza, získaná na hodinách týchto predmetov. Váš odpor k mnohociferným číslam je neopodstatnený. Je iba dôsledkom krivdy, ktorú na vás páchali, keď vás v škole nenaučili robiť jednoduché číselné odhady a porovnania. Stačí si totiž uvedomiť, že vo viaccifernom čísle majú všetky jeho číslice praktický význam iba zriedkavo (azda keď stojíte pri pokladni v banke alebo v obchode). Vo väčšine prípadov je zaujímavý iba počet núl za prvou číslicou.

Najlepšie to pochopíme na nasledovnom príklade: Málokoho nadchne ťažko zapamätateľný číselný údaj 12 756 498 metrov. Lepšiu predstavu o tomto čísle získame vtedy, keď sa dozvieme, že udáva dĺžku zemského priemeru (hĺbku diery z Bratislavy až na opačný koniec zemegule; priemer Mesiaca, na ktorý sa za splnu pozeráme, je iba štvrtinou tejto dĺžky). Ak uvedené osemciferné číslo 12 756 498 nahradíme jednoduchším osemciferným číslom 10 000 000, našu predstavu o rozmeroch Zeme to zásadne neovplyvní, zato však to výrazne zjednoduší rôzne výpočty. Už samotné číslo desať miliónov

(10 000 000) so siedmimi nulami sa dá zapísať jednoduchšie. Aby sme sa vyhli chybe pri spočítavaní núl v tomto čísle, je rozumnejšie ho napísať vo forme 10⁷. Z tohoto zápisu, konkrétne z horného čísla (exponentu) 7, je priamo zrejmé, že za jedničkou nasleduje 7 núl, a tiež to, že desať miliónov vzniklo násobením siedmich desiatok 10 000 000 = 10⁷ = 10.10.10.10.10.10.10.

Jednoduché veľké čísla, plné núl, sa ľahko násobia. Pri ich násobení stačí spočítavať nuly. Napríklad, približný objem škatule, do ktorej by sa zmestila celá Zem, vypočítame vynásobením šírky, výšky a hĺbky tejto škatule: 10⁷ m . 10⁷ m . 10⁷ m = 10⁷⁺⁷⁺⁷ = 10²¹m³. (Predstavte si tú hrôzu, že by ste mali podobné násobenie urobiť ručne s pôvodným číslom

12 756 498. Poctivý súčin 12 756 498 . 12 756 498 . 12 756 498 dá síce presný ale neprehľadný výsledok 2075842483717524577992 , ktorý je iba dvakrát väčší od nášho ľahko získateľného odhadu 10²¹.)

Rovnako jednoducho môžeme vypočítať, koľko molekúl etylalkoholu by sa do takejto škatule zmestilo. Stačí vedieť, že kaďa v tvare kocky o strane 1 meter má objem l meter kubický (1 m³). Do takejto kade sa pri bežných teplotách dá naliať asi 10²⁹ molekúl etylalkoholu. Do škatule zemských rozmerov by sa ich zmestilo l0²¹-krát viacej: 10²¹ .10²⁹ = 10²¹⁺²⁹ = 10⁵⁰. Jednoduchým sčítavaním sme sa dozvedeli, že do „lyžičky“, do ktorej sa zmestí zemeguľa, by sa dalo nabrať asi 10⁵⁰ molekúl alkoholu (číslo s päťdesiatimi nulami). Molekuly vody (H₂O) sú jednoduchšie, a teda aj menšie ako molekuly etylalkoholu (CH₃-CH₂-OH), preto sa ich do gigantickej „lyžičky“ zmestí približne 3-krát viac.

Dobrý pocit z vlastnoručného počítania molekúl znehodnocujú otázky: Prečo máme veriť, že v 1 m³ je okolo 10²⁹ molekúl? Len preto, že sa to dá vypočítať z tabuľkových údajov o etylalkohole alebo vode, uvádzaných v učebniciach fyziky alebo chémie? Odkiaľ sa tie čísla dostali do učebníc? Jedna z možností priameho počítania molekúl by mohla byť taká, že sledovaním povrchu ľadu určíme vzdialenosť medzi jednotlivými molekulami vody. (Túto vzdialenosť možno určiť napríklad špeciálnym mikroskopom, ktorý sleduje zmenu sily medzi hrotom a atómami povrchu, nad ktorým sa hrot pohybuje. Vzdialenosť povrchových molekúl možno určiť aj pomocou Röntgenových lúčov.) Zo známej medzimolekulovej vzdialenosti a známeho objemu ľadu sa už dá vypočítať celkový počet molekúl v tomto objeme. (Iba desatina ľadovca vytŕča z vody, preto objem ľadu je o desatinu väčší ako objem vody, z ktorej vznikol.) Napríklad, keby jednotlivé molekuly boli od seba vzdialené 1 mm, tak by sa ich na pás o dĺžke l metra naukladalo 1000. Tisíc takýchto pásov by vytvorilo vrstvu o ploche l m². Tisíc vrstiev nad sebou by vytvorilo kocku o objeme 1 m³. V jednom metri kubickom by potom bolo 10³.10³.10³ = 10³⁺³⁺³ = 10⁹ (miliarda) molekúl. Jedna molekula v tomto ilustračnom príklade zaberá objem 1 mm³. V skutočnosti je objem molekúl podstatne menší, a teda aj ich počet v 1m³ značne väčší . (Vychádza to na vyššie uvedených 10²⁹molekúl.) Súčasne sme sa pri tomto výpočte aj dozvedeli, že do 1 m³ sa zmestí 10⁹ mm³.

Uvedený „telocvik“ s veľkými číslami a počítaním molekúl nebol samoúčelný. Ako ukážeme v ďalšom, úzko súvisí s homeopatickou liečbou.

Napriek všetkej módnosti, homeopatia patrí medzi staré liečebné postupy. Jej základné pravidlá sformuloval ešte v roku 1810 v spise Návod k umeniu liečby parížsky lekár nemeckého pôvodu Samuel Christian Hahnemann (1755-1843). Podľa neho:

• Na liečenie konkrétnej choroby sa používa liek, ktorý vyvoláva rovnaké príznaky ako samotná choroba: „rovnaké sa lieči rovnakým“. (Napríklad malária sa u pacienta prejavuje vysokou horúčkou. Veľká dávka chinínu, ktorý sa používa na liečbu malárie, vyvolá vysokú horúčku aj u zdravého človeka. Iným príkladom je nádcha. Pri nej kvapká z nosa. Podobný efekt dosiahneme aj pri krájaní cibule. Cibuľa je teda vhodný liek na nádchu.) Samotné slovo homeopatia je vytvorené z gréckych slov homeo (rovnaký) a pathos (trpieť).

• Lieky sa musia „užívať v malých dávkach“. (Pacient už dosť trpí príznakmi samotnej choroby, preto by bolo nerozumné jeho stav ešte zhoršovať veľkou dávkou liečiva, ktoré tiež vedie k podobným nepríjemným stavom organizmu ako samotná choroba.) Čím sú typické príznaky choroby väčšie, tým zriedenejší liečivý roztok by sa mal používať. Podľa Hahnemanna sa liečivé účinky zrieďovaním zvyšujú. Najlepšie výsledky vraj dosahoval s liekmi, ktoré získal riedením účinnej látky v pomere 1:50 (pritom nádobu s roztokom silne potriasal a poklepával o stôl). Na získanie konečného lieku takéto päťdesiatnásobné riedenie postupne opakoval 30-krát za sebou [1].

Konkrétne si Hahnemannov postup možno predstaviť napríklad tak, že dal do prázdnej fľaštičky jednu kvapku účinného lieku (ak bolo treba viac, tak dal jednu lyžičku). Obsah fľaštičky doplnil 49 kvapkami (lyžičkami) vhodného rozpúšťadla (napríklad vody). Obsah fľaštičky intenzívne premiešal (pretrepal). Po tomto prvom zriedení účinnej látky nasledovalo jej druhé zriedenie: odobral jednu kvapku (lyžičku) z dobre premiešaného roztoku a dal ju do druhej prázdnej fľaštičky. Obsah druhej fľaštičky znovu doplnil (zriedil) 49 kvapkami (lyžičkami) rozpúšťadla a intenzívne pretrepal. Celkove cyklus: odobratie kvapky – zriedenie obsahu 49 kvapkami – premiešanie opakoval 30-krát za sebou. Ak používal na zrieďovanie stále nové, prázdne fľaštičky, získal 30 rôznych, postupne stále redších (podľa neho účinnejších) roztokov.

Práve pre toto veľké riedenie kritici homeopatie tvrdia, že typické homeopatické lieky neobsahujú jedinú molekulu účinnej látky. Aby sme sa sami presvedčili, nakoľko je toto tvrdenie pravdivé, pokúsme sa odhadnúť, s akým veľkým množstvom účinnej látky by sme museli začínať, aby nám po poslednom (tridsiatom) riedení podľa Hahnemannovho osvedčeného postupu v konečnom lieku zostala aspoň jedna molekula účinnej látky.

Aby sa nám ľahko počítalo, začnime molekuly liečiva spočítavať od posledného, 30. roztoku. O tomto roztoku totiž presne vieme, že obsahuje už iba jedinú molekulu (najmenšiu, časticu liečivej látky). Smerom k poslednému riedeniu sa počet molekúl medzi susednými riedeniami 50-krát zmenšuje a opačne, smerom k východziemu stavu sa 50-krát zväčšuje:

30.zriedenie má 1 molekulu; 29. zriedenie obsahuje 50 molekúl; 28.zriedenie ich má 50.50 = 5.5.10.10 = 2500

27. zriedenie už má 50.50.50 = 5.5.5.10.10.10 = 125 000, čo je približne 100 000 = 10⁵ molekúl.

Dá sa povedať, že po troch zriedeniach sa počet molekúl zmení zhruba stotisíckrát. Príslušné číslo sa teda smerom k východiskovému stavu vždy po troch zriedeniach zväčší

o päť núl.

Tridsať riedení môžme usporiadať do desiatich trojíc, preto východiskovú látku (ešte pred prvým riedením) musí určovať číslo s 10.5 = 50 nulami. Svedčí o tom aj nasledovná tabuľka, ktorá uvádza počet molekúl po jednotlivých zriedeniach:

← _východzia

Počet zriedení: 30 27 24 21 18 15 12 9 6 3 ^látka

Počet molekúl: 1 10⁵ 10¹⁰ 10¹⁵ 10²⁰ 10²⁵ 10³⁰ 10³⁵ 10⁴⁰ 10⁴⁵ 10⁵⁰

Jednoduchým sčítavaním núl sme nakoniec zistili, že ak chceme, aby pri Hahnemannovom postupe výsledný liek obsahoval aspoň jedinú molekulu účinnej látky, potom výroba lieku sa musí odštartovať aspoň s 10⁵⁰ molekulami. Ako už vieme, pri počte molekúl s 50 nulami by počiatočná kvapka liečiva musela byť veľká ako zemeguľa. To je iste nereálne.

Je reálnejšie, aby počiatočná kvapka obsahovala asi 1 mm³ účinnej látky. Ako sme už vyššie spomínali 1 m³ = 10⁹ mm³ , tzn. že milimeter kubický je o 9 núl menší ako meter kubický. O toľko menší bude aj počet molekúl: V metri kubickom ich je 10²⁹, v milimetri kubickom ich bude 10²⁰ (o 9 núl menej). Z nasledovnej tabuľky pre reálny počet riedení východzej látky s 10²⁰ molekulami vyplýva, že už po dvanástich riedeniach (1:50) zostane vo fľaštičke jediná molekula liečiva. Hahnemann by tento jednomolekulový roztok ešte ďalej riedil 18-krát, aby dosiahol požadovaných 30 riedení.

Počet molekúl: 1 10⁵ 10¹⁰ 10¹⁵ 10²⁰

Reálny ← _východzia

počet riedení 12 9 6 3 ^látka

Čo sa stane po ďalších riedeniach jednomolekulového roztoku?

Päťdesiatkvapkový jednomolekulový vodný roztok vznikol zmiešaním jednej kvapky vody, v ktorej bola molekula liečiva a 49 kvapiek čistej vody. Týchto 50 kvapiek roztoku môžeme nakvapkať do 50-tich rôznych fľaštičiek. Molekula liečiva sa však dostane iba do jedinej z týchto 50 fľašiek. Nevieme do ktorej, preto pre istotu každú z 50 fľaštičiek doplníme 49 kvapkami vody. Takto sme zrealizovali zriedenie jednomolekulového roztoku. 49 pacientov dostane flaštičku s čistou vodou. Iba jeden šťastlivec si odnesie okrem čistej vody aj jednu molekulu liečiva.

Výsledok by bol rovnaký, aj keby sa roztok vyrábal nie po kvapkách, ale po lyžičkách ľubovoľnej veľkosti. Zásadne osud pacientov neovplyvní ani to, že nie všetky molekuly sú vo vode stabilné. Môžu sa rozpadnúť na niekoľko častí. Napríklad molekula kuchynskej soli NaCl sa rozpadne na dve časti: kladný ión sodíka Na⁺ a záporný ión chlóru Cl^-. V lepšom prípade si jeden pacient odnesie kladný ión a druhý šťastlivec záporný ión. 48 pacientov sa však bude musieť uspokojiť s čistou vodou. (V princípe však nemôžeme vylúčiť ani superšťastlivca s oboma iónmi vo fľaštičke a 49 nešťastníkov s čistou vodou.)

Pri ďalšom riedení by sa obsah 50 predchádzajúcich fľaštičiek s celkove 50.50 = 2500 kvapkami (ale len s jednou molekulou liečiva) porozlieval do 2500 nových nádob a doplnil kvapkami čistej vody. Už iba jeden pacient z 2500 by sa dostal k molekule liečiva.

Pri treťom riedení jednomolekulového roztoku by počet fľaštičiek narástol na 50.50.50 čo je, ako vieme, približne 10⁵. Zo stotisíc pacientov, len jeden má nádej na molekulu liečiva.

Vidíme, že po troch riedeniach jednomolekulového roztoku narastá počet pacientov s čistou vodou o päť núl. Po ďalších troch riedeniach (celkove šiestich) tento počet dosiahne hodnotu 10⁵⁺⁵ = 10¹⁰, čo je desať miliárd pacientov - viac ako má celé súčasné ľudstvo. Po šiestich zriedeniach horko-ťažko jeden človek na Zemi by sa mohol tešiť na jedinú molekulu liečiva a dúfať, že táto nezostala prilepená na stene niektorej z fľaštičiek, použitých pri výrobe lieku.

Ak homeopat zrealizuje všetkých 18 riedení jednomolekulového roztoku, počet pacientov, medzi ktorými bude treba hľadať šťastlivca s molekulou liečiva, narastie na číslo 10³⁰, to je počet ľudí, ktorý na Zemi nikdy nebol a ani nebude. (Číslo 10³⁰ má o 20 núl viac ako je súčasných 10¹⁰ ľudí na Zemi. Toto nerealizovateľne veľké číslo vzniklo z toho, že 18 zriedení predstavuje 6 trojíc riedení. Keďže po každej trojici narastie počet núl udávajúcich pacientov s čistou vodou o päť, potom po šiestich trojiciach to bude nárast o 6.5 = 30 núl. Potvrdzuje to aj tabuľka pacientov s čistou vodou, medzi ktorými je iba jeden šťastlivec s molekulou liečiva.

Počet riedení

jednomolekulového roztoku 3 6 9 12 15 18

Počet pacientov

bez molekuly liečiva 10⁵ 10¹⁰ 10¹⁵ 10²⁰ 10²⁵ 10³⁰

^ľudstvo

Uvedené zistenia nie sú ničím novým pod slnkom. Kolegovia Ivan a Peter Košinárovci upozornili autora, že podobné výsledky získal ešte pred päťdesiatimi rokmi J. I. Pereľman [2], keď skúmal výrobu homeopatického lieku proti čiernemu kašľu. Pri tejto výrobe sa tinktúra z hmyzožravej rastlinky, rosičky (Drosera), riedi liehom tridsaťkrát v pomere 1:100. (Takto riedené homeopatikum je v Encyklopédii homeopatie označované ako 30c; „c“ podľa latinského centesima-stotina.) Pereľman konštatuje: Ak pripustíme, že jedna molekula rosičkového výťažku je schopná vyliečiť čierny kašeľ, tak chorý, aby sa vyliečil, musel by prehltnúť 70 tisíc kvapiek veľkosti Slnca, - dávka pre detský vek, nepochybne, priveľká... .

Uvedené primitívne, avšak reálne výpočty potvrdzujú námietky kritikov, že klasické homeopatické lieky neobsahujú jedinú molekulu pôvodného liečiva. Aj Encyklopédia homeopatie [3] pripúšťa tento fakt. Súčasne však tvrdí, že molekuly vody majú schopnosť "pamätať" si látku, ktorá bola vo vode rozpustená. Vo vode zostáva "molekulový odtlačok" tejto látky. Podľa Encyklopédie to potvrdil Shui-Yin Lo spolu s inými vedcami v prácach, publikovaných v Modern Physics Letters (1966).

Spomínané publikácie [4], [5] o vlastnostiach veľmi zriedených vodných roztokov sa dajú nájsť na Internete. Podľa týchto článkov sa zistilo, že voda s veľmi malou koncentráciou iónov (menšou ako jeden ión na 10⁷ molekúl vody), ktoré v nej vzniknú po rozpustení kuchynskej soli (NaCl), kyseliny dusičnej (HNO₃) alebo sodného lúhu (NaOH), má pozorovateľne odlišné vlastnosti ako voda, ktorá sa čistila reverznou osmózou (proces, ktorý sa využíva na výrobu pitnej vody z morskej; podľa výrobcu v takto čistenej vode zostane niekoľko molekúl nečistoty na bilión molekúl vody – z článku nie je zrejmé, či sa myslí americký bilión 10⁹ alebo európsky 10¹²). Odlišnosť medzi zriedeným roztokom a čistenou vodou sa ešte zvýrazní pridaním nemenovaného (!) organického dielektrika (v množstve 1 molekula dielektrika na 10⁷ molekúl vody) s vysokým bodom varu (350^oC) do veľmi zriedeného roztoku (jeden ión na 10¹¹ molekúl vody). Podľa autorov sa odlišnosť konkrétne prejavovala: znížením dielektrickej konštanty zriedeného roztoku o 20% voči čistej vode; zvýšením elektrického odporu pre striedavý prúd; zvýšením kontaktného napätia medzi dvojicou nerezových elektród o 30 mV; pozorovaním fluorescenčného žiarenia v ultrafialovej oblasti (obyčajná voda nevyžaruje); zvýšením bodu varu až o 1^oC; zohrievanie zriedeného roztoku (až na 121^oC) a dokonca aj destilácia iba veľmi málo menila charakter absorpčného spektra v ultrafialovej oblasti. Je pozoruhodné, že východiskový roztok, zvyšok po destilácii aj kondenzovaný destilát mali málo odlišné spektrá. U sledovaného roztoku sa spektrum nezmenilo ani po 2 rokoch.

Autori upozorňujú, že reprodukovateľnosť ich výsledkov pri meraných fyzikálnych veličinách má iba kvalitatívny charakter. Tvrdia, že „kvantitatívna reprodukovateľnosť výsledkov je pri niektorých meraniach takmer nemožná“. Súvisí to s nekontrolovateľnosťou rôznych procesov medzi elektricky nabitými časticami, ktoré pri výrobe veľmi zriedených roztokov prebiehajú ako v objeme tak i na stenách nádoby s roztokom. V niektorých prípadoch, čím viac sa stena umýva najčistejšou dostupnou vodou, tým väčšie odchýlky voči „čistej“ vode sa pozorujú.

Autori pozorované odlišnosti medzi veľmi zriedenými roztokmi a čistenou vodou kvalitatívne vysvetľujú (interpretujú) vytváraním zhlukov molekúl vody okolo pridaných iónov alebo dielektrika. Autori predpokladajú, že ióny priťahujú blízke molekuly vody tak veľkými elektrickými silami, že v okolitej vode vznikne tlak okolo 700 MPa (7-krát väčší ako je v oceáne v hĺbke10 km). Pri takomto tlaku sa molekuly vody v okolí iónu usporiadajú do podobných útvarov aké vznikajú v ľade za rovnakých tlakov. Autori tieto útvary označujú ako I_E štruktúry - ľad (Ice) vytváraný elektrickým (Electric) poľom. Pri väčších koncentráciách sú vzdialenosti medzi iónmi malé, ióny si navzájom zoslabujú svoje elektrické polia. V koncentrovaných roztokoch preto I_E štruktúry nevznikajú. Vznikajú iba vo veľmi zriedených roztokoch. Pri miešaní roztoku sa I_E štruktúry „odlupujú“ od materského iónu. Elektrickými silami priťahujú k sebe ďalšie molekuly vody, I_E štruktúry narastajú.

Molekula vody H₂O má záporný náboj sústredený v okolí kyslíka O a kladný v okolí vodíkov H. Takáto dvojica rovnako veľkých ale opačných nábojov v malej vzdialenosti od seba sa volá elektrický dipól. Kladné a záporné náboje sa navzájom priťahujú. Pod vplyvom elektrických síl môžu dipóly vytvárať reťazce striedajúcich sa nábojov + - + - + - ... . Zdá sa, že aj molekula neznámeho dielektrika, ktoré použili autori, má charakter dipólu a preto by mala podporovať rast I_E štruktúr. Na základe meraní absorpcie ultrafialového svetla a zo zvýšenia bodu varu vody s I_E štruktúrami autori usudzujú, že pri ich experimentoch koncentrácia I_E štruktúr dosahovala v niektorých prípadoch až 3%.

S.Y.Lo so spoluautormi sa v článkoch ani slovom nezmieňujú o homeopatii, tento liečebný postup im však nie je neznámy. Svedčí o tom citácia monografie o účinkoch veľmi zriedených roztokov na živé organizmy. Výsledky čínsko-amerického kolektívu možno z hľadiska ich významu pre homeopatiu zhrnúť nasledovne:

• Existencia merateľných rozdielov medzi veľmi zriedeným roztokom a čistou (presnejšie, očistenou) vodou je v súlade s tvrdeniami homeopatov.

• Pre homeopatiu je prospešný aj trvalý charakter niektorých meraných rozdielov (nemenia sa zohrievaním, ani s časom).

• Tvrdenie homeopatov, že I_E štruktúry by mohli byť „molekulárnym odtlačkom“ rozpustenej liečivej látky je síce lákavé, ale zatiaľ z viacerých dôvodov, na ktoré chceme upozorniť, neopodstatnené:

1. Samostatná existencia I_E štruktúr (mimo blízkeho okolia iónov) nie je dokázaná. Je to zatiaľ len pracovná hypotéza čínsko-amerického kolektívu na vysvetlenie nameraných javov. Až na jedinú výnimku, na vysvetlenie všetkých pozorovaných javov by stačilo pripustiť existenciu akejsi I_E štruktúry viazanej na materský ión (prípadne na molekulu vhodného dielektrika): Ak zmizne ión (alebo dielektrikum) - zmizne s ním aj I_E štruktúra. V takom prípade sa však nedá hovoriť o „molekulárnom odtlačku“, ktorý by zostal a množil sa vďaka intenzívnemu miešaniu roztoku bez jedinej molekuly liečiva.

2. Jediná výnimka, ktorá by vyžadovala existenciu samostatnej I_E štruktúry, je destilácia. Pri nej, ako tvrdia autori, východiskový roztok, zvyšok po destilácii aj kondenzát majú takmer rovnaké UV spektrá. Tento experimentálny poznatok je síce veľmi zaujímavý, ale nemožno ho považovať za dôkaz samostatnej existencie I_E štruktúry, pretože rovnosť spektier môže byť dielom náhody, a to vzhľadom na autormi uvedenú nedostatočnú reprodukovateľnosť výsledkov, na neznámy počet a štatistiku meraní, na neznáme podmienky, za ktorých sa merania robili. (Ani utajovanie použitého typu dielektrika nezvyšuje dôveryhodnosť uvádzanej informácie, lebo táto sa potom nedá overiť.) Na overenie samostatnej existencie I_E štruktúry (mimo iónov a dielektrík) by bolo potrebné: použiť aj inú destilačnú metódu a zariadenie ako použili autori; sledovať aj iné parametre ako absorpčné spektrá. Za spoľahlivý dôkaz samostatnej I_E štruktúry určite nemožno považovať obrázok tyčinkovitého útvaru, ktorý S.Y Lo [4] pozoroval pod elektrónovým mikroskopom na uhlíkovej fólii. Táto fólia vznikla príliš komplikovaným spôsobom na to, aby spoľahlivo zviditeľnila predpokladanú I_E štruktúru. (Fólia vznikla rozprášením uhlíka po povrchu filtračného papiera s pozostatkami po filtrovaní veľmi zriedeného roztoku. Samotný filtračný papier sa odstránil varením v chloroforme.) Okrem toho mikrónové rozmery útvaru na fólii protirečia odhadovanej hmotnosti I_E štruktúry. (V inom článku [5], na základe zvýšenia teploty bodu varu veľmi zriedeného roztoku, S.Y.Lo so spoluautormi usúdili, že I_E štruktúra má hmotnosť približne ako jedna molekula vody. Mikrónový útvar však musí mať mnohonásobne väčšiu hmotnosť.)

3. Aj keby sa potvrdila samostatná existencia I_E štruktúr, ich tvar by bol určený iba vlastnosťami samotnej vody. (UV spektrá, získané pre roztoky s rôznymi typmi iónov sú kvalitatívne rovnaké. Keď rôzne ióny nie sú schopné vyprodukovať štruktúry rôzneho typu, nemožno to očakávať od liečivých dielektrík, ktoré pôsobia na okolie podstatne menšími silami ako ióny.) Znamenalo by to, že „molekulový odtlačok“ by pre všetky vodné roztoky liečiv vyzeral rovnako – nemal by špecifický charakter, rozličný pre rôzne liečivá.

4. Aj keď pripustíme existenciu ideálneho „molekulového odtlačku“, nevylepší to teoretické základy homeopatie. Ideálny odtlačok by totiž mal mať špecifický tvar odpovedajúci konkrétnemu liečivu a mal by byť odolný voči riedeniu. (V opačnom prípade by odtlačok po niekoľkých razantných riedeniach z roztoku vymizol. Dostatočne zriedený roztok by potom neobsahoval ani molekulu liečiva, ale už ani jej odtlačok.) I_E štruktúry, ak naozaj existujú, spĺňajú iba polovicu z požiadaviek na ideálny odtlačok – zdajú sa byť odolné voči riedeniu. Odolnosť voči riedeniu má však aj tienistú stránku – „pamäť“ vody by bola trvalá. Vďaka odolnosti voči riedeniu by sa nedala vymazať. V roztoku by bol nielen odtlačok práve vyrábaného liečiva, ale aj odtlačky všetkých molekúl, s ktorými sa voda v minulosti dostala do styku. V miestnosti zaplnenej vôňou mnohých liečivých bylín, určených na rozličné, často protichodné liečebné účely, by sa voda „kontaminovala“ a nedala použiť na výrobu liekov na konkrétne choroby. Rovnako nepoužiteľnou by bola aj voda z bystrín, ktorá sa kedysi miešala a otĺkala na kameňoch medzi horskými lúkami. Voda z hĺbok by zase mohla niesť nebezpečné odtlačky ešte z čias dinosaurov.

Otáznou by bola aj samotná liečba. Telo je totiž plné vody, ktorá má svoju vlastnú históriu a tej by odpovedala konkrétna zmes molekulových odtlačkov. Prečo by sa v tejto halde odtlačkov malo presadiť práve tých zopár, ktoré dodá homeopatické liečivo?

Ak zhrnieme všetky uvedené argumenty, zisťujeme, že predstava o veľmi zriedenom liečive je absurdná: buď takýto liek neobsahuje ani molekulu liečiva a ani stopu po ňom alebo je to, ak pripustíme existenciu nedokázaných molekulových odtlačkov, nekontrolovateľný koktail neznámych látok. Skeptik by povedal, že ide o pomerne čistú vodu (alebo iný typ rozpúšťadla) s neznámymi prímesami, ktorých zloženie a množstvo závisí od miesta pôvodu a spôsobu čistenia.

Homeopat bude samozrejme tvrdiť, že pochybnosť zloženia ešte neznamená neúčinnosť lieku, veď po jeho užívaní sa uzdravilo množstvo pacientov. (Dôkazom je samotný Hahnemann, ktorý sa narodil ako syn chudobného remeselníka a zomrel bohatý, vďaka spokojným pacientom.)

Skeptik bude namietať, že následnosť medzi užitím homeopatika a uzdravením má iba časový charakter - nie príčinný. Príroda totiž nemohla tisícročia čakať, kým jej pomôže medicína (klasická alebo alternatívna). Geneticky vyzbrojila telo schopnosťou samočinne prekonávať bežné choroby alebo zranenia. Evolúcia vylúčila jedincov s nízkou samouzdravovacou schopnosťou. Homeopati sa teda pýšia cudzím perím: neuzdravuje liek bez účinnej látky, ale prirodzené obranné mechanizmy v živom organizme. Ku cti homeopatických liečiv však treba objektívne priznať, že z pochopiteľných príčin nemajú vedľajšie nepriaznivé účinky, aké majú mnohé klasické liečivá, ktoré sú v podstate jedmi.

Táto objektívna prednosť homeopatických liekov by sa asi potlačila, keby boli hradené zdravotnou poisťovňou. Pacient, ktorý trpí príznakmi choroby a nemá dosť sebadôvery v samouzdravovaciu schopnosť svojho organizmu, nevydrží nečinne čakať na samouzdravenie. Začne užívať lieky aj v prípadoch, keď sa s nimi vylieči za týždeň a bez nich až za sedem dní. Pacientovi, ktorý zaplatil za homeopatikum 9 Eur, bude ľúto kúpený liek nespotrebovať. Ak ho aj bude kombinovať s klasickým liekom, možno zníži dávku klasického, čím si na určitú dobu odľahčí organizmus od vedľajších účinkov klasickej liečby. Naopak, pacient, ktorí by mal homeopatikum zadarmo by si ho vážil menej. Pri podozrení z neúčinnosti, by homeopatikum bez výčitiek svedomia zahodil a plne si zaťažoval organizmus iba klasickým jedmi.

Tento spor o liečebnej (ne)účinnosti veľmi zriedených liečív sa našťastie dá vyriešiť aj vtedy, keď nepoznáme presný mechanizmus zodpovedný za uzdravenie. Stačí porovnať výsledky liečby tej istej choroby dosiahnuté užívaním iba čistej vody alebo užívaním iba veľmi zriedeného vodného roztoku doporučovaného liečiva. Ak bude trvanie liečby a počet uzdravených pacientov v obidvoch prípadoch rovnaký – homeopatikum je bezcenné. V prípade štatisticky významného skrátenia liečby alebo zvýšenia počtu uzdravených vďaka zriedenému roztoku – je kritika homeopatík neopodstatnená a treba všestranne podporovať ich užívanie (včítanie ich hradenia zdravotnou poisťovňou), veď okrem toho, že nemajú vedľajšie účinky - ich výroba je lacná.

Finančné náklady na výrobu jedného litra veľmi zriedeného roztoku v najjednoduchšej verzii by nemali presiahnuť 50 Sk (krabica bylinkovej čajoviny + fľaša Dobrej vody). V náročnejšej verzii sa cena môže vyšplhať aj na 500 Sk (tinktúra z dovozu so zložitejším obsahom a prípravou na úrovni 0,7 litra Jacka Danielsa). Najdrahšou položkou bude cena 100 fľaštičiek (zhruba 1000 Sk), v ktorých sa vyrobený liek bude distribuovať pacientom. Pri opakovanej produkcii liekov by bolo vhodné klasické ručné premiešavanie a pretrepávanie roztoku nahradiť a urýchliť technicky jednoduchším a účinnejším miešaním pomocou mixéru. (Možnosť presnej voľby otáčok a trvania mixovania okrem toho dovolí pri opakovanej výrobe lieku dodržať rovnaký postup, a teda aj dosiahnuť rovnakú kvalitu lieku.) Nákup kuchynského robota s mixérom znamená investičný náklad asi 3000 Sk. Aj keď hneď do ceny lieku započítame cenu robota, výrobné náklady na jeden liter homeopatika by nemali prekročiť 5000 Sk, a na jednu jeho fľaštičku 50 Sk. Samozrejme, ak podobnú fľaštičku dovezieme z kolísky homeopatie Francúzska, nemôže nás prekvapiť jej baťovská cena 9 Eur .

Pri rozhodujúcom experimente, ktorý by mal rozriešiť spor medzi zástancami a kritikmi homeopatie, by sa mal sledovať účinok veľmi zriedeného roztoku na (neinfekčnú) chorobu, pri ktorej homeopati, podľa ich mienky, dosahujú najlepšie výsledky. Súčasne by to aj mala byť choroba s objektívne merateľnými príznakmi (napríklad, koncentráciou toxínu, zmenou počtu krviniek, teploty, tepu, sedimentácie, ...)

Aby rozhodujúci pokus bol presvedčivý, musí sa robiť s pacientami, ktorí dokázateľne žijú v rovnakých podmienkach, líšia sa iba typom prijímaného „lieku“. Viera alebo nedôvera pacientov k metóde liečenia by nemala vplývať na samotný proces liečenia. Je zrejmé, že takými pacientami nemôžu byť ľudia. Najvhodnejším objektom pokusu by boli myši, ktoré vzhľadom na ich veľkosť môžu všetky žiť v rovnakej mikroklíme, prijímať úplne rovnakú potravu i liek, dokonca mať aj rovnakých predkov. (Pri veľkých živočíchoch sa takto dobre definované podmienky pokusu nedajú dosiahnuť).

Encyklopédia homeopatie sa zmieňuje o jedinom veterinárnom overovaní homeopatík a aj to bez bližších informácií o podmienkach i výsledkoch experimentu. Rovnako v Encyklopédii chýba presvedčivá informácia o troch klinických testoch homeopatickej liečby ľudí. Ani v jedinom prípade sa však neuvádza aké zriedenie mali testované liečivá. Nikto sa predsa nebude čudovať, ak rozumne zriedené liečivo bude účinné. (Každý má skúsenosti s poštípnutím komára, ktorý zanechá v ranke iba nepatrné množstvo sliny no aj to však stačí vyvolať dlhotrvajúce svrbenie.) Nedôveru v prvom rade vzbudzujú drasticky riedené liečivá. Nekritická obhajoba ich účinnosti potom samozrejme vyvoláva pochybnosti aj k ďaľším homeopatikám. Akú dôveryhodnosť môžu mať tvrdenia toho, kto seriózne neoveril ani zjavne pochybné lieky?

Konkrétne, overovací pokus by sa mal robiť súčasne na troch skupinách myší (v každej by bolo napríklad 30 jedincov; samozrejme, výsledky experimentu by boli presvedčivejšie pri stočlenných skupinách):

1.skupinu (na objektívne posúdenie rozdielov medzi zdravým a chorým organizmom, na odhalenie nepredvídaných okolností ako napríklad účinky závadného krmiva) by tvorili zdravé jedince „liečené“ čistou vodou;

2.skupinu (pre posúdenie samouzdravujúcej schopnosti organizmu) by tvorili infikované jedince „liečené“ čistou vodou;

3.skupinu (pre posúdenie účinkov veľmi zriedeného lieku) by tvorili infikované jedince, liečené odporúčaným homeopatikom.

Na odhalenie vplyvu rozmiestnenia klietok na experiment by bolo vhodné jedincov z rôznych skupín cyklicky striedať v rámci celkového šachovnicovitého rozmiestnenia.

V pravidelných časových intervaloch, počas celého pokusu, by sa u všetkých pokusných zvierat kontrolovali objektívne ukazovatele stavu choroby. Pokus by sa začal infikovaním jedincov z  2. a 3. skupiny. Ukončil by sa po uzdravení posledného zvieraťa alebo po uplynutí času, vyhradeného na experiment..

Významnosť rozdielov medzi hodnotami ukazovateľov choroby u jednotlivých skupín pokusných zvierat by sa posúdila štatisticky.

Štatistika dokáže predpovedať výsledok náhodného pokusu. Napríklad, pri ťažkej chorobe, ktorú bez liečenia prekoná iba polovica chorých, sa zo 100 pacientov uzdraví asi 50. Odchýlka od tejto priemernej hodnoty (50 uzdravených) bude mať podľa štatististiky hodnotu 10 (odmocnina z počtu pacientov, v tomto príklade je to odmocnina zo 100). Počet uzdravených sa teda bude väčšinou pohybovať v intervale 40 až 60. Slovo „väčšinou“ dokáže štatistika upresniť na číslo 4/6 pozorovaných prípadov. Znamená to, že po šiestich epidémiách by sa v štyroch prípadoch číslo uzdravených mohlo pohybovať medzi 40 až 60, po jednej epidémii by to bolo menej ako 40 a po inej zase viacej ako 60. Aby sme sa presvedčili o správnosti tejto štatistickej predpovede, netreba čakať na epidémie. Stačí 100-krát hodiť päťkorunáčku. Výsledok jej dopadu má len dve možnosti: štátny znak alebo číslo 5, tak ako ich má aj výsledok choroby: pacient sa buď uzdraví alebo neuzdraví. Padnutie „znaku“ môžeme považovať za „uzdravenie“, pád „čísla“ za „neuzdravenie“. Výsledok sto hodov napodobňuje následky epidémie u 100 pacientov. Výsledky stohodových pokusov sú poučné aj pre experiment so 100 člennými skupinami infikovaných zvierat. Ak by sa v neliečenej skupine uzdravilo iba 40 jedincov a v liečenej až 60, nedalo by sa to považovať za dôkaz úspešnosti homeopatickej liečby, lebo taký výsledok sa dá náhodne dosiahnuť aj v neliečenej skupine. Skeptika by neprekvapil ani opačný výsledok 60 uzdravení u neliečenej skupiny a 40 u liečenej. Bol by to síce dôkaz neúčinnosti homeopatickej liečby, v žiadnom prípade by sa však nedalo tvrdiť, že použité liečivo zhoršilo stav „pacientov“. Lebo aj tento výsledok by mohol byť takisto náhodný. Podľa štatistiky by sa dalo o úspešnom vplyve homeopatického liečiva uvažovať až v prípade, keby sa uzdravilo viac ako 80 liečených pacientov, proti 40-60 uzdraveným, no neliečeným pacientom. (Viac ako trojnásobok štatistickej odchýlky 10.3 = 30 od priemernej hodnoty 50, sa dá náhodne dosiahnuť iba mimoriadne zriedkavo: Museli by sme urobiť viac ako 1000 stohodových pokusov, aby sme aspoň v jednom z nich v rámci 100 hodov nahádzali viac ako 80 „znakov“. )

Zrejme, čím väčší (štatisticky významnejší) bude rozdieľ medzi počtom úspešne liečených pacientov a počtom samouzdravených, neliečených jedincov, tým dôveryhodnejšia bude homeopatická liečba. A práve chýbajúce konkrétne čísla o štatistickej významnosti doterajších klinických pokusov s homeopatikami nesvedčia v prospech tohoto liečebného postupu. (Ak by tieto čísla boli presvedčivé, Encyklopédia homeopatie by sa k ním určite hrdo hlásila.)

Na regulérnosť navrhovaného pokusu by dohliadala komisia, zložená z rovnakého počtu zástancov i kritikov homeopatickej liečby (napríklad, v pomere 3:3). Pokus by sa realizoval na biologickom pracovisku so skúsenosťami s testovaním liekov na myšiach.

Experiment by vyžadoval finančné náklady na zvieratá (miestnosť, krmivo, liečivo), na personál (ošetrovateľa, laborantov). Potrebné financie na experiment by mohli pochádzať z rôznych zdrojov - otáznym je príspevok od grantovej agentúry VEGA. (Nie je isté, či by členovia jej komisie považovali takýto experiment za dostatočne dôstojný pre agentúru.) Pokus by mohli sponzorovať aj samotní homeopati. Museli by však jednoznačne veriť, že výsledok experimentu dopadne v ich prospech. (Prečo by sa inak mali pripraviť o zdroj príjmov?)

Možno by sa pokus dal realizovať ako televízne Homeopathy show, sponzorované na spôsob Reality show Mojsejovcov. (Vhodným sponzorom by mohol byť zámožnejší užívateľ veľmi zriedených roztokov, ktorý by sa možno chcel dozvedieť, čím sa lieči, a to prv, než bude musieť navštíviť niektorú z hojne propagovaných rakúskych kliník.) Diváci by mohli posielať do redakcie SMS-ky, v ktorých by predpovedali, ktorá skupina sa skôr uzdraví. Vzhľadom na to, že podľa skeptikov by liečenie a neliečenie malo viesť k rovnakým výsledkom, predpoveď „kto zvíťazí“ by bola rovnako náhodná ako hádzanie päťkorunáčky- show by teda mala prvok náhodnosti, ktorý sa vyžaduje od televíznych súťaží. (Kvôli zainteresovanosti divákov, by po skončení experimentu bolo zopár správnych odpovedí odmenených významným podielom na zisku z posielania SMS správ.) V prípade úspešnosti Homeopathy show by mohli osvedčené myšie superstars vystupovať v seriáli ďalších sľubných megashow, takých ako napríklad Astrology show o riadení osudu podľa dátumu narodenia, Geopathology show o navhodnejšom umiestnení postele za pomoci prútika a iných meracích inštrumentov alebo Pyramida Show o sústreďovaní kozmickej energie na želanie divákov.

Autor sa domnieva, že takéto poloodborné spestrenie televízneho programu by príliš neznížilo úroveň verejnoprávneho média. Diváci by možno získali aj niečo navyše k tomu, čo im počas náučných súťaží poskytujú náročné otázky typu „Koľko minula na vianočný darček pre svojho miláčika bývalá Spice Girl?“, keď zákerný moderátor spolu so žolíkmi zatají nielen menu, storočie, ale aj to, či obdarovaný vie lepšie štekať alebo kopať. Možno aj tlačené médiá by sa potom pri informovaní o dianí na obrazovkách neobmedzili iba na suchú správu o tom, koho ešte nestihli vykopnúť v predposlednom kole ostro sledovanej relácie alebo na to, s kým novým zase predvčerom sedela vo vychýrenom podniku ešte vychýrenejšia hlásateľka.

Rudolf Hajossy

http://158.195.47.144/modules.php?name=News&file=article&sid=52

Článok, ktorý ste si mohli prečítať v patavedeckom kútiku v septembrovom čísle Quarku,  bol úryvok a toto je sľúbený článok v plnom znení.