Posledný slovenský polyhistor
V druhej polovici 18. storočia zaznamenali prírodné vedy kvalitatívne zmeny. Pri štúdiu prírody sa postupne skvalitnila práca. Určitý podiel na tom mal aj Ján Severini, ktorý zomrel pred 230 rokmi.
Ján Severini sa narodil 23. júna 1716 v Dolnej Strehovej, kde bol jeho otec hospodárskym správcom u Madáčovcov. Základné školy navštevoval v Berinke, Dvorníkoch v Honte, Banskej Bystrici, Bratislave a v Šoprone. V rokoch 1748 až 1751 študoval na nemeckých univerzitách v Tübingene, Göttingene, v Lipsku a inde.
Po štúdiách sa vrátil do Bratislavy a od roku 1753 pôsobil v Banskej Štiavnici ako súkromný vychovávateľ. V roku 1755 sa stal rektorom tamojšieho evanjelického lýcea, ktoré povzniesol na vysokú úroveň. Vyučoval spoločenské a prírodné vedy. V Banskej Štiavnici napokon 20. júna 1789 zomrel.
Spoločenské vedy
Ján Severini bol zameraný polyhistoricky a v škole prednášal matematiku, históriu, geografiu, filozofiu, filológiu a teológiu. Zo všetkých týchto disciplín aj publikoval. Niektoré jeho diela boli učebnicové kompendiá, teda príručky zhrnujúce poznatky toho-ktorého vedného odboru, ale viaceré zo Severiniho diel sú pôvodnými vedeckými prácami.
Ako filozof bol eklektik. Jeho dielo Philosophia rationalis, seu logica (Racionálna filozofia, čiže logika) vyšlo v roku 1789, ale už po jeho smrti. V tejto práci sa opieral o progresívnych filozofov racionalistov a empirikov.
Napísal aj učebnice historickej geografie a histórie (Conspectus historiae Hungaricae, 1778), ale z histórie napísal aj niekoľko pôvodných vedeckých prác, v ktorých dokazoval autochtónnosť Slovákov a z ktorých cítiť jeho slovenský pôvod. Napísal historickú rozpravu o starých obyvateľoch preddunajského Uhorska. V ďalšej práci pertraktoval okrem iného aj slovanskosť starej Panónie.
Ján Severini bol autorom prvej uhorskej stredoškolskej učebnice zoológie, učebnice rétoriky, uhorských dejín od najstarších čias, ako aj učebnice historickej geografie a svetových dejín. V úvode tejto učebnice poukázal na prudký rozvoj prírodných vied v posledných rokoch, pričom osobitne zdôraznil: Mal som navyše v úmysle, keď som sa nad tým zamýšľal, urobiť poslucháčom vábivé a príťažlivé štúdium, ktoré Francúzi, Angličania, Švédi, Nemci a Rusi majú natoľko v obľube a pestujú.
Prírodné vedy
Ako prírodovedec rozdeľoval rastlinnú ríšu na fytológiu či botaniku, teda na náuku o rastlinách v užšom zmysle a na náuku o stromoch čiže dendrológiu.
Bol autorom prvej zoologickej učebnice v Uhorsku (Tentamen zoologiae Hungaricae, seu, Historiae animalium, quorum magnam partem alit Hungaria, 1779), v ktorej uviedol aj slovenské názvy živočíchov. Do živočíšnej ríše zahrnul človeka a nerozumné zvieratá. Pri delení na skupiny uvádzal aj odhad o počte druhov v jednotlivých skupinách. Pri domácich a divých cicavcoch (Mammalia) odhadoval 300 druhov, pri vtákoch (Aves) 2 000 druhov, pri obojživelníkoch (Amphibia) 700 druhov, pri rybách (Pisces) 2 000 druhov, pri hmyze (Insecta) 15 000 druhov a pri červoch (Vermes) 5 000 druhov. Spolu to je dvadsaťpäťtisíc druhov. Rozdiely medzi jednotlivými skupinami charakterizoval podľa toho, či majú krídla, či žijú na zemi alebo vo vode, prípadne súčasne vo vode aj na zemi. Podľa neho beznohé živočíchy s plutvami sú ryby a ostatné sú beznohé červy.
Vo svojich dielach písal, že cicavce rodia živé mláďatá a vtáky znášajú vajcia. Uvádzal dve hlavné sekcie – dvojnohé a štvornohé. Dvojnohými sú ľudia, do sekcie štvornohých zaradil stavovce a zoradil ich do troch hláv – kopytníky (Ungulata), živočíchy s prstami a živočíchy s nerozdelenými a neforemnými prstami.
V závere úvodu tejto učebnice vyslovil Ján Severini želanie: „Kiež by sa našiel niekto, kto by aj ostatné oblasti Uhorska, ktoré tak oplýva prírodnými bohatstvami, predovšetkým znalosť vtákov a rýb, teda ornitológiu a ichtyológiu, rovnako aj flóru Uhorska opísal.“
RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, CSc.
Foto archív autora