Jedna bunka pre život

Výskum sveta jednobunkových organizmov prináša zaujímavé zistenia. Napriek zdanlivej jednoduchosti sa vďaka adaptačným stratégiám ich život spája s termínom potenciálna nesmrteľnosť.

Rezistentná cysta a aktívny jedinec rodu Stentor, porovnanie veľkostného rozdielu oboch štádií (1 – aktívny jedinec; 2 – cysta)

Základným znakom každého jednobunkového organizmu je jednobunkovosť a mikroskopická veľkosť. Na tieto znaky sa však nedá úplne spoľahnúť. Viaceré jednobunkovce majú tendenciu stávať sa mnohobunkovými a tvoriť početné kolónie, agregácie či iné zoskupenia. Mikroskopická veľkosť tiež nie je zaručeným poznávacím znakom jednobunkovca. Napríklad schránky morských prvokov, známych pod názvom dierkavce (Foraminifera), môžu mať až niekoľko centimetrov. Niektoré druhy nálevníkov sa v dôsledku silnej kontraktility bunky (schopnosti sťahovať sa či zmršťovať a tým meniť svoju veľkosť) dokážu zväčšiť z mikroskopických rozmerov viac ako stonásobne a môžu dosiahnuť v prípade kolónií veľkosť aj niekoľko centimetrov. Medzi organizmy, ktorých jediná bunka dosahuje desiatky centimetrov, patria aj niektoré meňavkovité formy (napríklad skupina Xenophyophorea) žijúce na dne Tichého oceánu. Tieto organizmy vedci vďaka ich veľkosti dlhé obdobie mylne považovali za primitívne mnohobunkovce. A naopak, niektoré mnohobunkové organizmy (napríklad vírniky, hlístovce, kôrovce) dosahujú mikroskopické rozmery a často sú menšie ako prvoky.

Jedna verzus mnoho buniek

Mukózny plášť druhu Breslauoides terricola

Ako teda odlíšiť jednobunkovce od mnohobunkovcov? Mnohobunkový organizmus, bez ohľadu na veľkosť, tvorí veľký počet buniek, ktoré sa postupne diferencujú a sú základom rôznych orgánov a orgánových sústav. Tie by sme v ríši jednobunkovcov hľadali márne. Telo jednobunkovca tvorí jedna eukaryotická bunka, ktorá predstavuje dokonalý funkčný komplex. V ňom sa okrem základných organel vyskytujúcich sa pôvodne v každej eukaryotickej bunke (teda aj v bunke mnohobunkovcov – jadro, mitochondrie alebo endoplazmatické retikulum) môžu vyskytovať aj špecifické organely, ktoré sa v bunkách mnohobunkovcov zvyčajne nevyskytujú (bunkové ústa, potravné či pulzujúce vakuoly). Všetky tieto organely v bunke jednobunkovca plne nahrádzajú orgány mnohobunkovcov a zabezpečujú tak prežitie týchto organizmov.

Adaptačné triky

Ihlicovité výbežky druhu Halteria grandinella

Prežívanie živého systému závisí aj od jeho schopnosti vycítiť a rozoznať zmeny v prostredí a vhodne na ne odpovedať. Jednobunkovce obývajú takmer všetky typy biotopov – od sladkovodných cez moria až po vysychajúce oblasti dočasne vytvárajúce podmienky na ich aktívny život. V týchto prostrediach musia odolávať krátkodobým alebo dlhodobým zmenám podmienok, na ktoré sa museli v priebehu evolúcie prispôsobiť vytvorením rôznych adaptačných mechanizmov.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 2/2017.

Časopis Quark si môžete objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk

Text a foto

RNDr. Simona Benčaťová

doc. RNDr. Eva Tirjaková, CSc.

Katedra zoológie

Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave

Komentáre