Od konca 19. storočia až do päťdesiatych rokov minulého storočia sa na záznam a reprodukciu zvuku využíval poznatok, že zvuk je mechanické vlnenie. Toto obdobie nazývame aj mechanická zvuková éra.
Zvuk, ktorý zachytáva naše ucho, je mechanické vlnenie. Každý má inú schopnosť ho vnímať v rozpätí frekvencií 16 až 20 000 Hz. Mimo týchto hraníc človek už zvuk nevníma. O záznam hovoreného slova či hudby a ich reprodukciu sa pričinili svojimi vynálezmi známe osobnosti vedy a techniky z konca 19. storočia.
Objav fonografu
Všetko to začal slávny americký vynálezca Thomas Alva Edison (1847 – 1931), ktorý 21. novembra 1877 vynašiel fonograf – prístroj na záznam a reprodukciu zvuku. Jeho prvý prístroj bol na ručný pohon s priamym prevodom cez kľuku a zvuk sa zaznamenával na valček z hliníkovej fólie. Postupne ho zdokonaľoval a v roku 1878 ponúkal svoj prvý fonograf pre domácnosti za 10 $. V roku 1896 založil firmu National Phonograph Company a predával svoj vylepšený fonograf (vyzbrojenýpružinovým motorom s odstredivým regulátorom otáčok) Edison Home Phonograph za 40 $. O niečo neskôr aj historicky najlacnejší model pod názvom Gem za 7,50 $. Zvukovým médiom bol najprv voskový valček. Valčeky Edison postupne zdokonaľoval a okolo roku 1925 mali jeho tvrdené modré valčeky omnoho vyššiu kvalitu záznamu než v tom čase vyrábané šelakové platne.
Od roku 1913 začal pod tlakom konkurencie aj Edison vyrábať gramoplatne. Predaj a výrobu fonovalčekov, gramoplatní aj prístrojov na ich prehrávanie zastavili v Edisonových závodoch v USA v roku 1929 najmä kvôli hospodárskej kríze.
Na prelome 19. a 20. storočia začal fonograf z trhu vytláčať praktickejší gramofón – prístroj na prehrávanie plochých diskov (platní). Patent na tento vynález dostal nemecký vynálezca Emile Berliner (1851 – 1929) v roku 1887. Spočiatku ho predával ako hračku. Platne mali dĺžku záznamu asi jednu minútu. Berliner bol aj spoluzakladateľom The Gramophone Co., Ltd (v Amerike Victor Company) jednej z najznámejších gramofónových spoločností na svete. Ich ochrannou známkou sa v roku 1900 stal obraz od maliara F. Barrauda znázorňujúci psa, ktorý počúva hlas svojho pána z gramofónu (His Master’s Voice ). Gramofón sa presadil hlavne bezproblémovým vytváraním kópií, ale aj záznamom na oboch stranách platne.
Pri prvých typoch gramofónu, ale aj fonografu sa záznamové médium poháňalo ručne cez jednoduchý prevod. Ten, kto prístroj poháňal, musel mať pevnú ruku a udržiavať konštantnú rýchlosť otáčania pri zázname a aj pri reprodukcii, aby zvuk nebol skreslený. V roku 1896 prišiel Berliner na trh s vylepšeným typom gramofónu, ktorý mal pružinový motor a regulátor otáčok. Motor sa pri prvých typoch naťahoval pohybom páky do strán. Neskôr páku nahradila známa kľuka. Od roku 1898 začali gramofón vyrábať aj ďalšie spoločnosti. Medzi najznámejšie patria napríklad dodnes fungujúce švajčiarske spoločnosti Thorens či Paillard alebo už spomínaná anglická His Master’s Voice. Gramofóny sa ponúkali v najrôznejších vyhotoveniach od jednoduchších až po luxusné a salónne, či dokonca vyrábané na zákazku. Zo začiatku bol gramofón veľmi drahá záležitosť a mohol si ho dovoliť len bohatý človek. Preto sa najmä začiatkom 20. storočia začali ponúkať aj ako mincové automaty pre hostince a reštaurácie. Po natočení motora kľukou a vhodení mince stanovenej hodnoty sa mechanizmus spustil.
Viac o gramafónoch sa dočítate v júlovom čísle Quarku.