V Európe sa vyskytuje niekoľko ochorení, ktoré na človeka prenášajú článkonožce. Ich spoločnou črtou je, že človek sa stáva nositeľom ochorenia náhodou, ak svojím vstupom do prírodného ohniska nákazy naruší prirodzený reťazec medzi článkonožcami a divožijúcimi stavovcami. Pre takýto typ ochorenia sa používa názov antropozoonóza – prenos ochorenia zo zvieraťa na človeka. Za prenos infekcií na európskom kontinente je zodpovedný najrozšírenejší kliešť obyčajný (Ixodes ricinus).

Do kože hostiteľa sa kliešť zahryzne pomocou bodacieho orgánu – hypostomu, ktorý funguje ako dokonalá harpúna. Má množstvo dozadu obrátených zúbkov, ktoré mu umožňujú ukotviť sa v koži hostiteľa. Kliešte slinami vylučujú látku, ktorá okolo hypostomu stuhne, čím sa kliešť zamuruje. Okrem toho sliny kliešťa obsahujú látky brániace zrážaniu krvi. Počas prisatia kliešťa sa do ranky v koži človeka aj zvieraťa môžu slinami preniesť choroboplodné mikroorganizmy. Čím dlhšie trvá prisatie, tým väčšia je pravdepodobnosť prenosu ochorenia.

Na človeku môžeme zachytiť všetky tri vývojové štádiá kliešťa: šesťnohé larvy dlhé asi 0,8 mm, ktoré sa po nasatí krvi menia na 1,2 mm veľké osemnohé nymfy. Tieto vývojové štádiá kliešťa sú také drobné, že aj po nacicaní krvi pôsobia ako zrnko maku. Je to veľmi nepríjemný poznatok, lebo človek väčšinou prítomnosť takého malého jedinca na svojej koži nepostrehne. Po ďalšom príjme krvi sa nymfy menia na imágo – pohlavne zrelého a úplne vyvinutého dospelého jedinca. 

Samček, ktorý sa od samičky výrazne líši, keďže je menší, pije krv krátko. Samička však potrebuje dostatok krvi, aby sa jej v brušku mohli vyvíjať vajíčka – základ budúcej generácie. Preto v rane dokáže krv sať bez prestania aj niekoľko týždňov, pričom svoj objem zväčší približne dvestonásobne. Ak sa pri saní krvi samička infikuje krvou chorého hostiteľa, prenesie pôvodcu ochorenia aj do vajíčok, na svoje potomstvo.

V Európe žijú kliešte Ixodes ricinus v oblastiach do nadmorskej výšky 500 až 600 m n. m. V posledných rokoch sa však potvrdil ich výskyt aj vo vyšších polohách, na miestach, kde predtým neboli. Je to postupný jav, ktorý súvisí s globálnym otepľovaním. Ich častý výskyt sa predpokladá v zmiešaných lesoch s krovinami, v dubových alebo dubovo-hrabových a dostatočne vlhkých lesných porastoch.

Zdržujú sa vo výške okolo 25 až 50 cm od zeme. Striehnu na konci stebiel trávy alebo kúskoch dreva. V teplých obdobiach možno kliešte objaviť aj v januári a ich aktivita trvá v prípade niektorých druhov až do decembra, teda takmer celý rok. Na povrchu tela svojej obete sa najčastejšie prisajú na teplé spotené miesta s jemnou pokožkou ako napríklad kolenné jamky, podpazušie, pod prsníkmi, medzi stehnami.

Celý článok RNDr. Kataríny SCHWARZOVEJ si môžete prečítať v Quarku.