Krátka, no bohatá história počítačov
„Ďalší vek môže byť sudcom." Tieto slová povedal veľký anglický matematik Charles Babbage v roku 1837. Vtedy bol už známy ako prvý priekopník počítačov, aj keď vtedy sa tomu tak nehovorilo. Skonštruoval totiž obrovský stroj označovaný za začiatok éry automatického výpočtového spracovania.
Jeho súčasníci žijúci v slávnom viktoriánskom období anglickej histórie nikdy nemali možnosť vidieť tento stroj v plnej sláve. Dnes je však vstupnou ikonou Múzea počítačovej histórie v kalifornskom mestečku Mountain View nachádzajúcom sa v oblasti známej ako Sillicon Valley alebo Kremíkové údolie na juh od San Francisca. Moderná budova, len kúsok od hlavnej automobilovej magistrály, skrýva jednu z najväčších zbierok vývoja najmodernejšej techniky, ktorá napriek len niekoľko desaťročnej existencii ukazuje zariadenia dnes už menej známe a rozhodne úsmevnejšie než mnohé antické technické pamiatky.
V Babbageho časoch veda ešte nebola zavedenou profesiou. Skôr sa dalo hovoriť o vedcoch-gentlemanoch, teda nezávislých amatéroch, ktorí míňali svoje peniaze na svoje nápady. Tento „prchký génius", ako ho nazval jeden z jeho životopiscov, zostrojil dva typy diferenciálnych strojov na automatické vypočítavanie a zostavovanie skupiny mnohočlenných matematických funkcií do tabuliek. Druhý stroj, ktorý možno v Mountain View vidieť, bol trikrát tak výkonný ako jeho predchodca. Babbage však svoj stroj nikdy neskonštruoval. Dokončili ho až v roku 2002, teda 131 rokov po autorovej smrti, v Múzeu vedy v Londýne. Len v minulom roku vznikla aj jeho verná kópia, ktorú teraz možno vidieť v Mountain View.
Prečo o tomto zariadení toľko píšeme? Je to preto, že predstavuje vážny posun v zamyslení sa nad minulosťou automatických počítačových zariadení. Určite to nie je najstaršie zariadenie. Veď aj v múzeu ukazujú stredoveké počítadlo z 13. storočia a našinec si ihneď spomenie aj na slávneho Bratislavčana Johanna Wolfganga Kempelena a jeho šachový automat. Veru, počítačová história má aj takéto korene a je na ne hrdá, čo ukazujú niektoré exponáty z dávnej minulosti.
Múzeum počítačovej histórie v Mountain View formálne vzniklo v roku 1999 ako nezisková organizácia a postupne sa stalo jednou z najväčších medzinárodných zbierok počítačových artefaktov vo svete. Jeho vznik však siaha do roku 1979, keď manželia Gordon a Gwen Bell začali vystavovať svoju osobnú zbierku vtedy už zastaraných počítačových zariadení vo vstupnej hale spoločnosti Digital Equipment Corporation. Na jeseň roku 1984 presunuli zbierku do múzea Wharf v Bostone, na opačnom konci USA, kde malo počítačové múzeum spoločný priestor s detským múzeom. Bola to náhoda, ale veľmi užitočná, lebo múzeum sa stalo centrom pozornosti mladej generácie. Už v roku 1996 sa časť zbierky presunula do Kalifornie, kde napokon našla svoj nový domov. Dnes má peknú budovu obklopenú zeleňou a tri stále výstavy - Viditeľný sklad: Vzorky z kolekcie, Majstrovské hry: História počítačového šachu a Inovácia 101. Pravda, to je len časť obsahu budovy. Nechýbajú tam totiž priestory na besedy a spoločenské akcie, ako aj na rôzne projekty, ktoré sa v múzeu robia a pochopiteľne nechýba ani sála sponzorov. Tí nielen darujú jednotlivé počítačové zariadenia, ale prispievajú aj na činnosť múzea.
Priestoru exponátov dominuje v hale na prízemí už spomínaný Diferenciálny stroj č. 2 Charlesa Babbagea. Za ním sa nachádza samotná výstava. V Mountain View to vyzerá podobne ako vo väčšine múzeí sveta. Priestory sú malé na vyše 600 exponátov, ktoré sa doslova tlačia na seba. Múzeum má dve hlavné osi riešenia, ktorými sú časová os a najprelomovejšie udalosti.
Prvé exponáty sa týkajú vzdialeného predpočítačového obdobia, kde dominuje jednoduchá výpočtová technika. Skutočný prelom však predstavovala až druhá svetová vojna, keď výpočtové zariadenia začali hrať významnú úlohu v balistických výpočtoch, požiarnej kontrole, simulácii bojov či v lúštení spojovacích kódov. Preto nechýba nemecká Enigma či britský Colossus, ktorý bol v stredisku Bletchey Park. Obdobie štyridsiatych až šesťdesiatych rokov minulého storočia zastupujú prvé digitálne projekty ako ENIAC a Manchester Baby. V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa objavujú namiesto elektroniek prvé tranzistory. Presadili sa však až na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Aj počítače, ako napokon všetka moderná technika, nachádzali prvé využitie vo vojenskej oblasti. Svedčí o tom aj predvádzaný navádzací systém amerických strategických rakiet Minuteman I, ktorý sa nachádzal priamo v hlavici, a preto musel byť dostatočne malý.
Od šesťdesiatych rokov minulého storočia sa do popredia dostávali prvé centrálne spracovacie jednotky (CPU), ktoré vyvinuli nezávisle od seba Robert Noyce, vtedy z Fairchild Semiconductor, a Jack Kilby z Textas Instrument. V roku 1971 sa zrodil prvý mikroprocesor Intel 4004, ktorý vznikol pre potreby japonskej spoločnosti na výrobu kalkulačiek Busicom. Obsahoval 2 300 tranzistorov, bežal na 108 kilohertzoch a mohol spracovávať len 45 operácií. Ešte predtým v roku 1965 prišla spoločnosť Digital Equipment Corporation s prvým, na tie pomery masovo vyrábaným minipočítačom PDP-8. Vyrobilo sa ich totiž vyše 40 000. Pritom v časoch, keď sa cena počítačov pohybovala od 100 000 dolárov do jedného milióna dolárov, stál len 16 000 dolárov. Termín minipočítač vtedy vymyslel Jack Lang, šéf Digitalu vo Veľkej Británii, ktorý zareagoval na vtedajší vývoj v krajine: „Toto je najnovšia minipočítačová aktivita v krajine minisukní, v ktorej jazdím na Mini Minore." Na druhej strane však vznikli aj superpočítače spojené s menom legendárneho návrhára Seymoura Craya, ktorý stál pri zrode najvýkonnejších počítačov v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia. Z dnešného hľadiska boli tieto „superstroje" pomalšie ako mnohé dnešné stolové počítače.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa počítače začali presúvať do bytov a domov vo forme osobných počítačov. Najvýznamnejšou udalosťou bolo uvedenie počítača IBM PC na trh v roku 1981. Ešte jedna udalosť, ktorá sa na prvý pohľad týka počítačov len okrajovo. Všetky stolné kalkulačky boli až do šesťdesiatych rokov minulého storočia mechanické. Uvedenie integrovaných okruhov v roku 1971 však situáciu zmenilo. V roku 1974 už elektronická kalkulačka stála menej než 50 dolárov, pričom mala väčší výkon než jej mechanický ekvivalent za 1 500 dolárov. V polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia sa však objavili prvé osobné počítače s lacnými mikroprocesormi, ktoré mohol používať každý samostatne, bez väčších technických znalostí. Kto by si nespomenul na Commodore, Tandy Radio Shack či Apple, ktorí ich vyrábali vo veľkom? Napokon však dominoval osobný počítač IBM s mikroprocesorom od Intelu a operačným systémom Microsoftu.
Časový vývoj dopĺňa vývoj v jednotlivých oblastiach, čo sa často prekrýva s časovým sledom. Aj tak sa v Mountain View možno dozvedieť, že história kremíka sa začala v roku 1833, keď Michael Faraday objavil polovodičový efekt. K plnému využitiu tranzistorov však začalo dochádzať až v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia. História internetu je zasa spojená s agentúrou ARPA, čo je skratka Advanced Research Projects Agency, ktorá bola súčasťou amerického Ministerstva obrany. Práve ona vytvorila ARPANET, čo bol v roku 1962 vojenský predchodca internetu. Vtedy bolo vo svete asi 10 000 z dnešného hľadiska primitívnych počítačov, ktoré však stáli stovky tisícov dolárov. O 30 rokov neskôr ARPA už neexistovala. Zato internet mal milión používateľov, počítače pracovali výrazne rýchlejšie a šírka siete bola 20 miliónov ráz väčšia.
Málokto si dnes uvedomuje, že počítače pôvodne boli bez softvéru. Toto slovo prvý použil štatistik John Turkey z univerzity Princeton v roku 1957. Spočiatku bol softvér zadarmo, až od šesťdesiatych rokov minulého storočia sa zaň začalo platiť a postupne sa stal jednou z najdrahších súčastí počítačovej výbavy. Ešte predtým však prišiel už spomínaný Windows a po ňom OS/2 od IBM a Mac OS.
Aj také veľké múzeum, akým je Múzeum počítačovej histórie v Mountain View, má svoje plány do budúcnosti. Na jeseň tohto roku chystá otvoriť novú veľkú expozíciu, ktorou má byť Časový ukazovateľ počítačovej histórie nachádzajúci sa na ploche 1 300 štvorcových metrov. Táto plocha je o niečo väčšia než má ďalšie známe počítačové múzeum v Sillicon Valley. Je ním múzeum Intelu. Za svoj zrod vďačí jednej z prvých zamestnankýň spoločnosti Intel Jean Jonesovej, ktorá bola vtedy sekretárkou spoluzakladateľa firmy Gordona Moora. Keď si totiž v roku 1980 prečítala krátku históriu spoločnosti, zistila, že obsahuje plno nepresností. Preto navrhla Moorovi vytvoriť múzeum Intelu, ktoré by históriu spoločnosti presne zaznamenávalo. Moorovi sa táto myšlienka zapáčila a prišiel s ňou za vtedajším prezidentom Intelu Andym Grovom. Intel vtedy existoval ešte len 12 rokov, no mal už za sebou množstvo svetových prvenstiev v počítačoch. Preto obaja súhlasili s myšlienkou vytvoriť múzeum a poverili Jean Jones, aby sa úlohy ujala. Prvým krokom bolo vytvorenie výboru zloženého z pracovníkov všetkých oddelení v spoločnosti, ktorý požiadal ostatných zamestnancov, aby prispeli svojimi artefaktmi do zbierky. A tak sa aj stalo. Rodiace sa múzeum získalo nielen prvé mikroprocesory a wafery, teda základné dosky z polovodiča používaného ako substrát, na ktorom sa vytvárajú mikroobvody, ale aj fotografie zamestnancov, patentové listy, firemné tričká a dokonca aj fľašky šampanského a digitálne hodinky vyrobené spoločnosťou Microma, ktorú Intel kúpil v roku 1972 a o päť rokov neskôr predal. Prvú, amatérsky zostavenú výstavu múzea otvorili v roku 1983 pri príležitosti 15. výročia založenia Intelu v jeho vtedajšej budove na Walsh Road v Santa Clare. Bola však len pre zamestnancov a obchodných partnerov. V roku 1991 vznikla druhá, profesionálne pripravená výstava a vo februári 1992 tretia už v hale novej budovy nesúcej meno spoluzakladateľa Intelu Roberta Noyca, kde sa nachádza doteraz. Dvere múzea sú pritom otvorené širokej verejnosti s dôrazom na deti a mládež. Dnešnú podobu má od roku 1999, kedy sa jeho plocha strojnásobila, pričom jednotlivé exponáty sa menia podľa prudkého vývoja mikroprocesorov. Úvodným exponátom je časová schránka, ktorú v roku 2003 zakopala do zeme štvorica vedúcich predstaviteľov firmy. Otvoriť ju chcú v júni 2018 pri príležitosti 50. výročia založenia Intelu, kedy chcú jej obsah porovnať s novou skutočnosťou. Výstava pokračuje oslavou zakladateľov a prvých zamestnancov Intelu a jeho značky. Nasleduje ocenenie významu kremíka, plány na spojenie miliardy ľudí pomocou internetu a príspevok Intelu k vzdelávaniu mladej generácie na celom svete. Až potom si možno pozrieť prvý procesor Intel 4004, ktorý začal elektronickú revolúciu. Tým sa otvára priestor pre najvýznamnejšie udalosti v histórii firmy. V záverečnej časti expozície je všetko o tom, ako vlastne procesor pracuje a ako sa vyrába. Ide totiž o mimoriadne náročný proces, ktorý má 300 postupných krokov. Kremík používaný na základné dosky má čistotu 99,9999 percenta. Preto sa vyrába v priestoroch, ktoré sú asi 10 000 ráz čistejšie než nemocničná operačná sála. V konkrétnom vyjadrení to znamená, že v jednej kubickej stope, teda asi v 28 litroch vzduchu môže byť len jedna smietka s veľkosťou pol mikróna, teda pol milióntiny metra. Rozsiahle filtračné zariadenie úplne vymení vzduch v týchto miestnostiach desaťkrát za minútu. Personál sa zasa pohybuje v špeciálnych odevoch, ktorých skúšanie býva v múzeu zábavou mnohých detských návštevníkov. V strede výstavného priestoru sa nachádza presklené laboratórium, ktoré aj počas našej návštevy bolo plné detí. Majú tam možnosť spoznávať nielen najmodernejšiu techniku, ale ich aj zábavne učia, ako to všetko môže pracovať. Múzeum Intelu však neobmedzuje svoje aktivity len na budovu Roberta Noyca. Už od roku 1990 pravidelne požičiava niektoré exponáty do celého sveta. Napokon, mali sme ich možnosť vidieť na prelome rokov 2005 - 2006 aj v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave a aspoň takto na diaľku si priblížiť neuveriteľný, no čarovný svet počítačov.
Babbagov Diferenciálny stroj 2
V takýchto odevoch musia chodiť zamestnanci Intelu v najčistejšom prostredí na svete
MARIÁN BABIC
Mountain View - Santa Clara