Kvitnúca jar v Malej Fatre

Menšie vodopády sú typické pre tiesňavy a rokliny Jánošíkových dier v Krivánskej Malej Fatre. Na vysokých kaňonovitých stenách vyrastajú na mnohých miestach zo štrbín početné kortúzy.

Každé ročné obdobie má v Malej Fatre svoje čaro, ale prechádzka či túra v jarnom období, keď sú zakvitnuté lesné prieseky, tiesňavy, rokliny, podhorské lúky či hole, zanechá v nás nezabudnuteľný zážitok.

Malá Fatra patrí do Fatransko-tatranskej oblasti Západných Karpát. Pôdorys pohoria predstavuje nepravidelnú elipsu s celkovou vzdušnou dĺžkou 52 kilometrov a najväčšou šírkou 16 km. Krivánska časť Malej Fatry bola v roku 1967 vyhlásená za chránenú krajinnú oblasť pre nevšedné prírodné krásy a bohatstvo rastlinných a živočíšnych druhov a v roku 1988 túto oblasť vyhlásili za Národný park Malá Fatra. Na neobyčajne pestré geologické podložie sa viaže veľká rozmanitosť geomorfologických tvarov, ktoré sú najviac nápadné v severnej časti územia pod najkrajším vrcholom Malej Fatry, ktorým je Veľký Rozsutec (1 610 m. n. m.). Tu sa nachádza aj kaňonový systém s tiesňavami a roklinami, ktoré sú známe pod menom Jánošíkove diery, pozostávajúce z troch častí známych pod menami: Dolné diery, Horné diery a Nové diery. Zvyšná oblasť Krivánskej Malej Fatry má v prevažnej časti hôľny charakter.

Pestrý máj

Geologické podložie, členitý reliéf a veľké rozpätie nadmorských výšok podmienili pestrosť rastlinstva. Väčšinu územia zaberajú lesy, najmä zmiešané s prevahou listnatých drevín, hlavne buka lesného. V tomto období kvitne viacero druhov rastlín, ktoré by sme tu v letnom prázdninovom období márne hľadali. Ideálnym obdobím na pozorovanie rozmanitých jarných kvetov je v prípade Malej Fatry koniec mája.

Črievičník papučkový

Ak budeme vystupovať napríklad lúkou, potom lesom, prípadne tiesňavou hore až na hlavný hrebeň či skalnatý vrchol, skladba a pestrosť kvitnúceho rastlinstva sa podstatne mení. Neobyčajnú pestrosť rastlinstva skrývajú Jánošíkove diery s vytvoreným kaňonovitým systémom, ktorý tu po tisícročia formoval do tvrdej skaly Dierový potok. Postupne sa tu vytvorilo viacero menších vodopádov s výškou od jedného do päť metrov. Prejavuje sa tu teplotná inverzia, keď v hlbokých tiesňavách a roklinách býva nižšia teplota než na vrcholoch a hrebeňoch, a preto sú tu prítomné aj druhy na Slovensku rastúce vo vysokých polohách, v niektorých prípadoch až v subalpínskom stupni. Len na pomerne malej ploche tu môžeme vidieť viacero nevšedných druhov. K nim patrí napríklad bielo kvitnúca tučnica alpínska (Pinguicula alpina), kortúza Matthioliho (Cortusa matthioli) a horec Clusiov (Gentiana clusii). Koncom jari začína kvitnúť aj zerva hlavičkatá (Phyteuma orbiculare) s tmavo fialovomodrými kvetmi.

Vstavačovec májový

Viditeľné už z diaľky

Kortúza Matthioliho, i keď sa na prvý pohľad na bežné prvosienky nepodobá, patrí do čeľade prvosienkovitých (Primulaceae). Je charakteristickou rastlinou inverzných polôh. Rastie vo vlhkých zatienených roklinách, vlhkých lesoch a často ju môžeme vidieť aj na temer kolmých stenách Jánošíkových dier, kde vyrastá z puklín. V literatúre sa uvádza ako pravdepodobný relikt koncotreťohornej flóry. Zákonom chránený horec Clusiov, známy aj ako horcokvet Clusiov (Ciminalis clusii) je ozdobou vlhkých hlbokých tiesňav a roklín Malej Fatry. Studený závan vzduchu tvoriaci sa nad prudko tečúcou vodou je príčinou nerovnomerného pohybu veľkého modrého kalicha horca, ktorý vyrastá zo štrbín skál nezriedka len niekoľko centimetrov nad vodou. Samotný kvet dlhý až 6 cm zvyčajne predstavuje najväčšiu časť celej rastliny. Jeho stonka vyrastajúca z podzemku býva dlhá len 1 – 8 cm. Na základe Červeného zoznamu ohrozených druhov rastlín patrí horec Clusiov k zraniteľným druhom na Slovensku. Keď prechádzame lúkami, môžeme vidieť viacero vstavačovitých rastlín, ktoré upútajú našu pozornosť už z diaľky.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 05/2018.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Text a foto RNDr. Miroslav Kulfan, CSc.

Komentáre