Žltochvosta domového mám rád od detských čias. Tento odveký spoločník človeka si získal moje srdce už v ranom detstve. Ako malý chlapec som sa vždy tešil na jar, keď sa žltochvost domový (Phoenicurus ochruros) – sadziarik navrátil koncom marca k nášmu domu. Každú jar sa poponáhľal s príletom, aby ho nepredbehol nejaký iný samček a neobral o hniezdne teritórium.
Svoj návrat ohlásil charakteristickým škrípavým spevom niekde zo strechy alebo z komína domu, ktorý si tento operenec najradšej vyberá na prednes svojej zachrípnutej pesničky.
Veľmi rád ho zavčas ráno alebo neskoro večer počúvam. Pritom sa myšlienkami vraciam do detských rokov, keď tento operenec rok čo rok hniezdil na tráme pod strechou humna. Tento vtáčí druh zachováva vernosť nášmu domu doteraz.
Niektoré roky vedno so sadziarikom zahniezdil v našej záhrade aj jeho bratranec žltochvost lesný (Phoenicurus phoenicurus), ktorého som si len tak sám pre seba prezýval bieločielko, pretože má nad očami bielu čelenku. Keďže tento vtáčí druh je obyvateľom viac lesného prostredia, pri ľudských príbytkoch nie je celkom bežný. A tak, keď sa aj on usadil v jednej z ponúknutých polobúdok pod strechou humna, mal som z tejto udalosti nesmiernu radosť nielen ako malý chlapec, ale teším sa tomu aj teraz v dospelosti. Samček žltochvosta lesného je naozajstný vtáčí krásavec, na ktorého sa neviem nikdy do sýtosti vynadívať.
Keď sa párik žltochvostov začal nosiť do jednej z ponúknutých búdok, už som aj snoval plány, ako budem sledovať celé hniezdenie. Sivá samička stavala hniezdo sama, čierny samček ju pri nosení machu a jemných stebielok tráv sprevádzal. Samička mala hniezdo hotové po štyroch-piatich dňoch. Po týždni som si oprel o humno rebrík a kontroloval, ako hniezdo vyzerá. Na moje veľké prekvapenie v hniezdnej kotlinke, vystlanej jemným páperím a zvieracou srsťou, už svietili dve biele vajíčka. Celú znášku napokon tvorilo šesť vajíčok. Samička ich sama starostlivo zahrievala, samček ju občas navštívil, akoby ju kontroloval. Do môjho detského prírodovedného zápisníka pribúdali každým dňom nové a nové poznatky zo života tohto operenca. Zistil som, že mláďatká sa žltochvostom vyliahli po štrnástich dňoch. Poznal som to podľa toho, že samička jeden deň vynášala z hniezda škrupinky z vajíčok. O výchovu potomstva sa potom starali už obaja rodičia ďalšie dva týždne. Keď už bolo mláďatám v búdke pritesno, povyskakovali z hniezda, hoci ich letecké schopnosti boli ešte nedokonalé. Rodičia sa o svoje deti starali ešte niekoľko dní a potom sa rozhodli zahniezdiť v inej búdke po druhý raz.
****
Keď sa večer začnú na nebesiach zapaľovať hviezdičky a väčšina vtáčikov zmĺkne, z komína ešte stále neúnavne vyspevuje môj operený kamarát sadziarik. Tento vtáčik vždy posledný zaspáva a ráno sa zasa prvý prebúdza, aby všetko osadenstvo dedinského dvora svojou škrípavou pesničkou včas zobudil. A ešte pre jednu zvláštnosť mám rád tohto operenca – ako jeden z mála vtákov si rád zanôti aj na sklonku jesene. Keď koncom októbra postriebri mráz svojimi výtvormi celú prírodu, žltochvost domový je jediným vtáčikom, ktorému sa chce vyspevovať zo zasrienenej strechy...
Obľúbil som si ho aj preto, že môjmu najmilovanejšiemu operencovi – murárikovi – robí spoločnosť v odľahlom vysokohorskom skalnom prostredí. Voľakedy dávno žili totiž vedno oba druhy iba v skúpom prostredí nebotyčných skál. Časť populácie žltochvosta domového sa však neskôr presťahovala k človeku do miest a dedín, kde spolunažíva s týmto dávnym spolupútnikom do dnešných čias. Časť populácie však zostala verná svojmu pôvodnému životnému prostrediu skál, kde sa s týmito operencami stretávam pri svojich výletoch. Okrem týchto dvoch skalomilných vtáčikov boli dávnopradávno ďalšími obyvateľkami nehostinného skalnatého prostredia aj lastovičky a belorítky. Tie sa však všetky do jednej odsťahovali z tohto nehostinného prostredia k ľudským príbytkom. Delia sa oň s časťou populácie žltochvosta domového.
doc. Ing. MIROSLAV SANIGA, CSc.
ÚEL SAV Staré Hory