Matej Bel - slovenský polyhistor

V tomto mesiaci uplynie 260 rokov od smrti významného polyhistora, historika, geografa a editora Mateja Bela.

Matej Bel sa narodil v Očovej neďaleko Zvolena. Otec Matej bol zámožnejší roľník a o jeho matke vieme len, že sa volala Alžbeta Česneková. (Uvádzajú sa aj podoby Cesneková a Cesnaková.) Od šiestich rokov postupne navštevoval viacero škôl, najskôr v Lučenci, potom v Kalinove a Dolnej Strehovej, až sa v roku 1695 zapísal na banskobystrické evanjelické gymnázium. A hoci bol jeho otec poddaný, štedrí darcovia podporovali nadaného chlapca na štúdiách. Aby sa zdokonalil v jazykoch, išiel študovať do Bratislavy nemčinu a do Vesprému a Pápy maďarčinu. Štúdiá filozofie a teológie na univerzite v Halle ukončil v roku 1707 obhajobou dizertačnej práce s názvom Obraz zdravých slov. O rok neskôr nastúpil na miesto konrektora evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. Veľmi nepríjemné chvíle zažil v januári 1709, keď ho obvinili zo spolupráce s Rákocim, veliteľom povstaleckých vojsk, a odsúdili na trest smrti. Podarilo sa ho však, našťastie, oslobodiť. O rok nato sa oženil so Zuzanou Hermannovou a narodilo sa im osem detí, z ktorých päť sa dožilo svojej dospelosti. V období pôsobenia v Banskej Bystrici sa Bel venoval najmä pedagogike a vede, písal odbornú prózu a náboženskú spisbu vo viacerých jazykoch. V roku 1714 odcestoval na pozvanie do Bratislavy, kde zostal pôsobiť po celý svoj život. Najskôr ako rektor evanjelického gymnázia a potom ako evanjelický farár.

Prodromus - veľký vlastivedný projekt
Záujem o zemepisné a dejepisné poznatky v ňom driemal od mladosti, a tak sa rozhodol napísať rozsiahle dielo o Uhorsku. Matej Bel začal práce na svojom veľkom vedeckom projekte s názvom Hungariae antiquae et novae prodromus (Posol starého a nového Uhorska) niekedy počas rektorovania na bratislavskom evanjelickom gymnáziu. Cez prázdniny v roku 1716 podnikol svoju prvú výskumnú cestu po Uhorsku a každý rok podnikal ďalšie. Počas nich si všímal nielen Uhorsko z pohľadu geografického, ale aj historického. Kontúry projektu sa vykryštalizovali v roku 1718. Vtedy začal zadávať svojim starším žiakom na gymnáziu dotazníky. Mali v nich podať geografické opisy jednotlivých stolíc, z ktorých pochádzali. Pri zbieraní údajov sa obracal aj na evanjelických vzdelancov, kolegov a priateľov, napríklad na Daniela Krmana, Samuela Hruškovica, Jána Mičinského, Juraja Bohuša alebo Juraja Buchholtza. Náčrt projektu uverejnil Bel aj v lipských Postzeitung (Poštové noviny) a túto skutočnosť využili jeho neprajníci. Obvinili ho zo špionáže pre cudzie krajiny, nazvali ho „vyzvedačom iných krajín a zradcom". Bel sa musel osobne obhajovať pred panovníkom. Našťastie uspel a cisár Karol VI. sa začal natoľko zaujímať o jeho projekt, že súhlasil s tým, aby mu Prodromus venovali. Po vyjdení sa dokonca zaviazal, že bude Belovi ročne poskytovať 400 zlatých na jeho vedecké potreby. S cisárskymi sľubmi to však býva ťažké, Bel dostal sľúbenú finančnú podporu len raz. Prodromus teda vyšiel v Norimbergu v roku 1723 a veľmi kladne ho prijala európska učená verejnosť. Panovník vydal nariadenie, aby všetky stoličné úrady vychádzali Belovi pri spracovávaní jednotlivých opisov (alebo notícií) stolíc v ústrety. Nie je bezvýznamné, že vypracovanie máp a obrazových príloh k mapám pre svoje dielo zveril vynikajúcemu odborníkovi Samuelovi Mikovínimu, vtedajšiemu stoličnému geometrovi Bratislavskej stolice. Navyše, čo bolo tiež veľmi dôležité, cisár Karol VI. držal nad vydávaním Belovho diela ochrannú ruku.
Výsledné dielo je náčrt systematického vlastivedného výskumu doplnený ukážkami niektorých statí. Ako už názov napovedá, mal sa rozdeľovať na dve časti. V prvej, venovanej starému Uhorsku, mali byť pojednania o Skýtoch, Hunoch, Avaroch a Maďaroch. V druhej časti plánoval tri knihy. Prvú chcel venovať histórii od príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny, druhú zemepisu a tretiu prírode Uhorska. V zemepisnej časti mali byť historicko-geografické opisy uhorských stolíc spolu s mapami a v prírodopisnej chcel pozornosť zamerať na viacero vecí: podnebie, pôdu, vodstvo vrátane tzv. podivuhodných, teda minerálnych a liečivých vôd a kyseliek, vrchy s jaskyňami, bane, huty a nerastné bohatstvo, soliská, vinohradníctvo a poľnohospodárstvo. Takisto počítal s dvoma dodatkami o odievaní a mravoch národov Uhorska.

Notície - naša prvá vlastivedná encyklopédia
V roku 1726 sa Matej Bel opäť vydal na cesty po krajine. Znovu zbieral materiál, skúmal, organizoval spolupracovníkov, no postupne si začínal uvedomovať, že projekt je svojím rozmerom nad jeho sily. Napriek tomu bol dlho optimistom a plánoval napísať a vydať ďalšie a ďalšie publikácie, ako napríklad knihu o flóre Panónie. Veľmi mnoho si písal s viacerými domácimi i zahraničnými učencami a snažil sa ešte viac zefektívniť svoj výskum. V rokoch 1730 - 1735 sa najintenzívnejšie venoval prípravám na vydanie tzv. Notícií, knihy o zemepise Uhorska zaradenej do druhého zväzku, ako to pôvodne načrtol v Prodrome. V roku 1733 vyšla v lipskom časopise Nova Acta Eruditorum, rozsiahly spis Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku, ako sa do slovenčiny názov Notícií zvykne prekladať. (Digitálnu verziu Notícií si možno pozrieť na internetovej stránke http://oldbooks.savba.sk/digi/.) Bel a kolektív si tým zabezpečovali „reklamu" a v súvislosti s ňou aj odbyt po celej Európe. V zozname predplatiteľov nájdeme prevažne kníhkupcov z veľkých a univerzitných miest západnej Európy, avšak tiež talianske mestá a ruský Petrohrad. Dielo sa, pochopiteľne, dostalo aj do jednotlivých väčších miest Uhorska. Pre Bela nastali najkrajšie chvíle niekedy v marci alebo apríli 1735, keď mal v ruke prvý zväzok Notícií a videl prvé ovocie svojej niekoľkoročnej práce. Tlačili sa v Amsterdame a vyšli vo Viedni v tlačiarni Paula Strauba. Vydávanie tohto vskutku nákladného projektu garantoval finančne cisársky dvor.
Notície sú koncipované podľa jednotlivých stolíc, pričom každá stolica je približne rovnako štruktúrovaná. Text každej stolice sa delí na všeobecnú a špeciálnu časť. Všeobecná časť opisuje jej geografické a prírodné pomery, ďalej sa spomínajú politické pomery, obyvateľstvo a jeho vnútorná aj vonkajšia charakteristika a stoličné úrady. Nájdeme tam zmienky o významných šľachtických rodinách. Text špeciálnej časti sa rozdeľuje podľa okresov každej stolice a spomínajú sa tam aj dejiny a súčasný stav miest, mestečiek, hradov a kaštieľov. Text pokračuje topografickým opisom obcí okresu. Belovou zásadou nielen pri zostavovaní Notícií, ale pri vedeckej práci vôbec, bolo ad fontes (k prameňom). V jeho diele prevažuje práve pre nedostatok literatúry faktografické opisovanie nad zovšeobecneniami.
Druhý zväzok Notícií vyšiel rok po prvom, teda v roku 1736 a tretí rovnako ako druhý tiež po roku. Vydávanie diela však neprebiehalo úplne najhladšie. Text prechádzali očami úradníci Uhorskej dvorskej kancelárie a okrem nich aj jednotlivé stolice a mestá, ktoré často definitívne schválenie obsahu donekonečna preťahovali. Bel ich musel niekoľkokrát urgovať listami. V roku 1740 však zomrel mecenáš projektu cisár Karol VI. a vydávanie sa dostalo do problémov. Cisárovná Mária Terézia musela viesť obranné vojny proti agresívnym susedom, čím sa vyčerpala štátna pokladnica. Ešte štvrtý zväzok z plánovaných siedmich vyšiel v roku 1742 a Bel ho s úctou venoval panovníčke. V týchto štyroch zväzkoch je opísaných asi 70 % územia Slovenska a celkovo 10 zo 48 uhorských stolíc. Bel už tušil, že sa vydaní ostatných troch zväzkov nedožije, preto zanechal odkaz pre potenciálneho budúceho autora, kde uviedol, v akom poradí majú byť zoradené stolice a čo presne má byť v jednotlivých zväzkoch. Napriek svojej neúplnosti patrí dielo k významnému prameňu dejín nielen Slovenska, ale aj širšieho okolia a je klenotom slovenskej kultúry.

Pokus o založenie učenej spoločnosti
Matej Bel bol učenec minimálne európskeho, ak nie svetového formátu. Svedčí o tom nielen publikovanie prác v zahraničných časopisoch ako Philosophical Transactions, Nova Lipsiensia alebo Miscellanea Berolinensia, ale aj členstvo vo viacerých učených spoločnostiach. Od roku 1727 bol Matej Bel členom Akademie der Wissenschaften v Berlíne, v roku 1735 ho prijali za člena Societas Incognitorum sídliacej v Olomouci a o dva roky neskôr ho medzi členov zaradili učené spoločnosti Societas Latina v Jene a Royal Society v Londýne. Podobnú spoločnosť ako vyššie menované chcel Bel založiť aj v Uhorsku, pretože, ako sa píše v návrhu jej projektu, „...je sotva v Európe nejaká krajina, v ktorej by boli vedy na tom horšie ako v Uhorsku..." Jeho projekt s názvom De litteraria societate Posonii instituenda (O učenej spoločnosti, ktorá sa má zriadiť v Bratislave) vznikol na začiatku roku 1735. Je to vlastne štatút, ktorý Bel a jeho spolupracovníci predložili vyšším miestam. Spoločnosť mala mať tri triedy (literárnu, právnickú a prírodovedno-ekonomickú) a mala stimulovať členov k písaniu vedeckých prác, ktoré by vychádzali v časopise spoločnosti s názvom Observationes Posonienses (Bratislavské pozorovania). Pokus o založenie však nevyšiel. Všetci navrhovaní členovia boli totiž protestanti a podľa Belovej korešpondencie vraj založenie zmarili jezuiti. Napriek tomu môžeme tento čin považovať za významný medzník v dejinách vedy na Slovensku ako jeden z prvých pokusov o inštitucionalizáciu vedeckých výskumov.

Na sklonku života...
V rokoch 1735 a 1745 vyšlo v dvoch zväzkoch ďalšie Belove dielo Adparatus ad historiam Hungariae (Príprava k dejinám Uhorska). Ide o zbierku rozprávacích prameňov k histórii Uhorska. Dejinám svojej vlasti sa chcel venovať aj naďalej a v rokoch 1739 - 1744 plánoval vydať dvanásť zväzkov o uhorských historických spisovateľoch a potom v dvoch-troch zväzkoch plánoval priblížiť spisovateľov píšucich o sedmohradských dejinách. Takisto chcel napísať historicko-geografickú prácu o dejinách Karpát. Plány mu marili tak finančné otázky, ako aj zdravie. S ním mal Bel problémy už v detstve a tie sa napokon tiahli celým jeho životom. V roku 1742 dostal porážku, na následky ktorej ochrnul na pravý bok. Na prelome rokov 1747 a 1748 sa jeho zdravotný stav zhoršil už celkom vážne. V nasledujúcom roku odišiel do dôchodku a išiel sa liečiť do rakúskych kúpeľov Bad Altenburg, kde zomrel na následky druhej mŕtvice 29. augusta 1749. Pohreb mal o dva dni neskôr v Bratislave.

Veľká ozdoba Uhorska
Mateja Bela právom po smrti nazvali Veľká ozdoba Uhorska. Nielen slovenskí historici vedy ho oprávnene pokladajú za najvýznamnejšieho uhorského vedca 18. storočia. Dnes si jeho meno a odkaz pripomíname názvami ulíc, sochami, pamätnými tabuľami, medailami a pod. Matejovi Belovi vzdalo úctu aj UNESCO a zaradilo ho pri príležitosti 300. výročia narodenia medzi významné svetové osobnosti. Belovým menom sa pýši aj súčasná najväčšia encyklopédia v slovenskom jazyku - Encyclopaedia Beliana, a taktiež univerzita v Banskej Bystrici. Matej Bel sa dostal aj do vesmíru, bola po ňom nazvaná planétka s poradovým číslom 22644.

Mgr. STANISLAV ŠIŠULÁK