Planéty, ktoré skončia svoju životnú púť pádom na povrch materskej hviezdy, ovplyvnia na istý čas aj jej parametre. Hviezda sa javí väčšia a žiarivejšia, ale vykazuje oveľa nižšiu povrchovú teplotu.

Za posledných viac ako 15 rokov sme objavili množstvo exoplanét so samovražednými sklonmi. Je všeobecne známe, že obrie plynné planéty vznikajú vo väčších vzdialenostiach od svojich sĺnk a potom putujú v ústrety smutnému osudu. Veľká časť dobrodružných exoplanét sa však tesne pred kritickou vzdialenosťou od svojej hviezdy zastaví a v ďalšom približovaní nepokračuje. Príčin tohto javu môže byť niekoľko, hlavnú úlohu hrajú vzájomné interakcie medzi planétou a jej materskou hviezdou. Je však zrejmé, že niektoré planéty sa rozhodli svoju sebazničujúcu púť dokončiť.

Astronómovia teraz ohlásili objav deviatich možných prípadov materského kanibalizmu. Wide Field Camera 3 (WFC3) na Hubblovom kozmickom ďalekohľade pozorovala hviezdokopu NGC 3603, ktorú nájdeme v súhvezdí Lodný kýl na južnej oblohe. Tím pod vedením Loredany Spezziovej z Európskej kozmickej agentúry zaujalo najmä deväť veľmi zvláštnych hviezd. Ich teplota sa totiž pohybuje v rozmedzí od 1 700 do 2 200 K, čo je na normálne hviezdy veľmi málo. Pripomeňme, že hviezdy typu Slnka majú povrchovú teplotu okolo 6 000 K. Samozrejme, existujú oveľa chladnejšie hviezdy (napr. červené trpaslíky), ale teplota okolo 1 700 K je aj pre ne príliš nízka.

Astronómovia však podobne chladné objekty poznajú. Ide o hnedé trpaslíky, ktoré sú považované za prechodnú fázu medzi hviezdami a planétami a dosahujú bežne aj nižšie teploty. Lenže deväť objektov z hviezdokopy NGC 3603 nemôžeme medzi ne len tak ľahko zaradiť. Hnedé trpaslíky vyžarujú len veľmi málo svetla a astronómovia majú problém ich nájsť aj v našom najbližšom hviezdnom okolí. Hviezdokopa NGC 3603 sa pritom nachádza vo vzdialenosti asi 22 000 svetelných rokov! Deväť hviezd teda na jednej strane vykazuje nízku povrchovú teplotu, ale na druhej strane majú solídny žiarivý výkon. Prvý parameter ich zaraďuje medzi hnedé trpaslíky, druhý však medzi hviezdy s hmotnosťou 0,2 až 1 hmotností Slnka.

Tím prichádza v štúdii s niekoľkými možnými vysvetleniami. Najbanálnejším je chyba meraní. O niečo pravdepodobnejšia je možnosť, že deväť hviezd sa len premieta do polohy hviezdokopy, ale v skutočnosti do nej nepatrí a nachádzajú sa podstatne bližšie. Najpravdepodobnejšie vysvetlenie je však oveľa zaujímavejšie. Vedci sa domnievajú, že týchto deväť neposlušných prípadov sú celkom normálne hviezdy s relatívne normálnou povrchovou teplotou. Prednedávnom však pohltali svoje obrie planéty. Trosky bývalých spoločníkov obalili atmosféru hviezdy. Vďaka tomu sa hviezda javí väčšia a žiarivejšia, ale vykazuje oveľa nižšiu povrchovú teplotu. Takéto hviezdy sa označujú pojmom bloatars (niečo ako nafúknuté hviezdy).

Scenár planetárneho kanibalizmu nie je nový. Prvé vierohodnejšie štúdie sú staré viac než 12 rokov. V atmosférach niektorých hviezd sme v minulých rokoch našli stopy lítia, čo by naznačovalo, že hviezda nedávno zhltla svoju planétu. Nájdenie ďalších hviezd typu bloatars však nebude jednoduché. Podľa odhadov sa totiž trosky exoplanéty počas veľmi krátkeho času (rádovo 50 000 rokov) rozplynú a hviezda sa vráti k svojim obvyklým parametrom.

RNDr. Zdeněk Komárek