Keď sa pred siedmimi rokmi vo februári objavila v novinách správa, že v Bratislave po ťažkej chorobe zomrel popularizátor astronómie doc. RNDr. Záviš Bochníček, CSc., zosmutneli sme. Odišiel náš dlhoročný neúnavný autor, výnimočný človek,  ktorý viedol pravidelnú astronomickú rubriku aj v predchodcovi Quarku, v časopise Elektrón. Pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín sme poprosili RNDr. Vojtecha Rušína, PhD., DrSc., aby sme naň spolu zaspomínali.

Záviš Bochníček sa narodil 20. apríla 1920 v Prahe. Tam získal svoje vzdelanie, od základnej po vysokú školu (Karlova univerzita). Jeho záujem o prírodné vedy a najmä astronómiu bol neobyčajne veľký, a tak často navštevoval Štefánikovu hvezdáreň na Petříne. Ako sám spomínal, počiatočný impulz pre jeho bližší vzťah k astronómii sa v ňom prebudil, keď 29. júna 1927 pozoroval čiastočné zatmenie Slnka, počas ktorého Mesiac v Prahe zakryl viac než polovicu Slnka. V roku 1933 zasa pozoroval nádhernú spŕšku meteorického dažďa Drakoníd. O tri roky neskôr už poznal všetky hviezdy severnej oblohy, ktoré sa dali vidieť voľným okom a zrejme to umožnilo, že v júni toho istého roku voľným okom objavil novu CP Lacertae (Jašterička). Bola to svetová senzácia, ale ako sa hovorí, šťastie praje odvážnemu. Za svoj objav dostal vyznamenanie od prezidenta Československej republiky T. G. Masaryka, ako aj predsedu vtedajšej vlády E. Beneša. Nova je typ hviezdy, ktorá na konci svojho života náhle zvýši jasnosť o niekoľko hviezdnych tried, takže z neviditeľného objektu sa stane na nejaký čas viditeľný aj voľným okom.
Objav novy spôsobil – mimochodom, druhej najjasnejšej v minulom storočí –, že Bochníček dostal pozvanie na štúdium do Anglicka. Vzhľadom na vtedajší predvojnový stav to odmietol a začal študovať na Karlovej univerzite v Prahe. Keď ju v roku 1939 Nemci zatvorili, prežil druhú svetovú vojnu namiesto štúdia na nútených prácach v Nemecku vo firme Zeiss. Objav novy mu aj tu pomohol, aby mal o niečo príjemnejší život. V roku 1944 sa v Nemecku stretol s Maxom Planckom (1858 – 1947), jedným z najväčších fyzikov všetkých čias, ktorý mu v závere rozhovoru zaželal, aby sa dožil pokojných čias a neopustil nastúpenú cestu za poznaním vesmíru. Pri oslobodzovaní Prahy mu Američania ponúkli možnosť študovať v USA, čo tiež odmietol a vysokoškolské štúdium dokončil po voj-ne na Karlovej univerzite, kde potom do roku 1952 pracoval. V tom čase sa začal venovať aj popularizácii astronómie a spolu s dr. H. Sloukom vydal knihu Hvězdné večery (Orbis, 1953). Druhú novu, T CrB (súhvezdie Severná koruna), Bochníček objavil v roku 1946, ale veľkú slávu za to nezožal.
V roku 1952 ho poverili vycestovať na Slovensko, aby sa na Univerzite Komenského zapojil do vzdelávacieho procesu pri vyučovaní astronómie. V rokoch 1956 až 1958 bol riaditeľom Astronomického ústavu SAV na Skalnatom plese. Bolo to v čase zrodu kozmickej éry, veď 4. októbra 1957 vypustili Sovieti prvú umelú družicu Zeme – Sputnik 1. Slovenský astronomický ústav sa pod Bochníčkovým vedením dostal medzi tie observatóriá na svete, ktoré v tom čase najviac prispeli k štúdiu pohybu družíc okolo Zeme. Robilo sa na to základe presných pozorovaní polôh sputnika v blízkosti známych hviezd, ale dráhu družice bolo potrebné v tom čase ručne vypočítať, s čím neboli veľké skúsenosti. Bochníček vypracoval a publikoval metódy, ako určiť najvýhodnejšiu polohu družice vo vzťahu k miestu pozorovania. Z tohto obdobia si ako študent Jedenásťročnej strednej školy (v tom čase obdoba dnešného gymnázia) v Kežmarku živo spomínam, ako nám Bochníček chodil prednášať do Robotníckeho domu v Kežmarku, čo to vlastne tie pípajúce čudá, ako laici družice nazývali, na oblohe znamenajú. Bochníček mal veľký talent prednášať a svojím prejavom vedel každého upútať. Rovnako to bolo aj na prednáškach na Univerzite Komenského v Bratislave, kam sa znova vrátil prednášať v roku 1961. Tu zostal až do odchodu do dôchodku v roku 1985.
Ďalšiu etapu svojho života až do smrti venoval popularizácii astronómie – formou článkov, prednášok po celom území Slovenska, vystúpeniami v televízii a rozhlase. Bol spoluzakladateľom Štefánikovej nadácie na podporu astronómie na Slovensku (1995), ktorej hlavným cieľom bolo vybudovať planetárium na Slovensku. Žiaľ, medzi svoje novy odišiel skôr, než sa myšlienka výstavby planetária dokázala v Bra- tislave vôbec presadiť (planetárium neexistuje dodnes). V roku 1992 ho zvolili za čestného člena Slovenskej astronomickej spoločnosti pri SAV a v roku 1995 Českej astronomickej spoločnosti. Za svoju aktívnu činnosť, predovšetkým na pedagogickom a popularizačnom poli, dostal ešte jedno čestné uznanie. Planétka č. 15053, ktorú v Ondřejove v decembri roku 1998 objavili P. Pravec a U. Babiaková, nesie jeho meno.
Ak si dobre spomínam, Vysoké Tatry posledný raz navštívil v roku 1993 pri 50. výročí založenia Štátneho observatória na Skalnatom plese (1943), dnes AsÚ SAV, počas ktorého vznikla aj pripojená fotografia. Pri tejto príležitosti sa stretol aj s bývalým pracovníkom observatória doc. RNDr. A. Mrkosom, CSc. (1918 – 1996), ktorý mi vo svojom liste neskôr napísal: „...děkuji Tobě za mimořádnou péči a starostlivost o oba starce, dávných pracovníků AU.“ Moje stretnutia s Bochníčkom – hvězdařem – ako sa zvykol nazývať, a bolo ich veľmi veľa – študentské aj pracovné, boli vždy veľmi priateľské a rád si na ne spomínam.

VOJTECH RUŠÍN