Hovoríme s prof. Slavomírom Ondrejovičom, DrSc.  

Mohli by ste v základných črtách charakterizovať sociolingvistický prístup k jazyku? Kde sa vzal a prečo je pre slovenskú jazykovedu práve v súčasnosti dôležitý?

Sociolingvistika je disciplína, ktorá vznikla v 60. rokoch 20. storočia vo Veľkej Británii a v USA. Vychádza z poznania, že jazyk sa nevyskytuje v jednoliatom ani v uzavretom rečovom spoločenstve a zaujímajú ju najmä jedinečné situácie najrôznejšieho druhu. Medzi jej hlavné témy patrí napríklad jazyková variantnosť, teda jestvovanie jazyka v obmenách, postoje k jazyku, vývojové zmeny v jazyku a ich príčiny, jazyk mesta, analýza dialógu, sociálne a štýlové rozlišovanie jazyka, dvojjazyčné a viacjazyčné správanie jednotlivcov i jazykových spoločenstiev, ale aj medzinárodné jazyky a medzinárodná komunikácia. V sociolingvistike sa pozornosť bádateľov presunula k výskumu funkcií jazyka priamo v praxi. Táto disciplína, ktorá vznikla na hranách viacerých spoločenských vied, postavila do centra živého, skutočne jestvujúceho človeka a pustila sa do skúmania plnokrvného jazyka.

Vašu knihu Jazyk, veda o jazyku, societa s podtitulom Sociolingvistické štúdie možno chápať aj ako úvod do štúdia sociolingvistiky na Slovensku, keďže riadna vysokoškolská učebnica dosiaľ nejestvuje.
Na Slovensku máme už niekoľko základných prameňov na štúdium sociolingvistiky. Je tu šesť zväzkov domácej edície Sociolinguistica Slovaca, práca Radoslava Pavlíka Elements of Sociolinguistics v anglickom jazyku i viaceré ďalšie špecializované príručky. Zatiaľ sa však nezaobídeme bez zahraničných zdrojov. V monografii Jazyk, veda o jazyku, societa uvádzam aj rozsiahlu bibliografiu, ktorá môže orientovať záujemcov o túto disciplínu. Sociolingvistika sa na Slovensku pestuje v Slovenskej akadémii vied, ale aj na niektorých našich univerzitách – v Prešove, v Košiciach, v Banskej Bystrici. Iná vec je, že sa u nás táto disciplína nedá vyštudovať ako odbor, nemáme katedru ani oddelenie sociolingvistiky. V rámci svetovej jazykovedy pritom sociolingvistika predstavuje už dávnejšie zavedený odbor, ktorý sa stále rozvíja a prehlbuje naše poznanie skutočnej situácie a fungovania jazykov vo všetkých kútoch zeme. Na Slovensku sme sa v tomto z rôznych dôvodov oneskorili, ale predsa sme ešte v poslednej chvíli naskočili na vlak.

Pri čítaní tejto vašej knihy som však mala pocit, akoby na Slovensku jestvovali dve jazykovedy – klasická, normativistická, a oproti nej sociolingvistika, ktorá by chcela klasickú lingvistiku nielen ovplyvniť, ale ju dokonca vytlačiť z tradičnej hlavnej pozície. Predpokladám, že jazykoveda je stále iba jedna, dve alebo aj viaceré sú skupiny jazykovedcov s odlišným až protichodným postojom k jazyku a k aktuálnym úlohám, ktoré v súvislosti s jazykom treba predovšetkým riešiť. V čom spočíva jadro sporu?
Vzniknutú situáciu treba vnímať skôr tak, že v súčasnosti žijú vedľa seba dva pohľady na skúmanie jazyka, dva spôsoby nazerania na to, čo robiť s jazykom, ako sa má a môže doň zasahovať, akú povahu má jazykový systém, nakoľko môže byť pri rozhodovaní smerodajný úzus, teda jazyková prax, nakoľko treba veriť vo vnútorné sily jazyka. Jadro sporu spočíva v tom, že jedna strana zdôrazňuje analógiu, systémovosť, ústrojnosť, potrebu preniesť vyžadovaný ideál do praxe v relatívnej úplnosti, a to aj prostredníctvom príkazov, zákazov či dokonca trestov. Druhá strana sa opiera skôr o to, čo hovorí norma, najmä tá kultivovaná a prestížna, vžitosť a funkčnosť. Usiluje sa pochopiť a vysvetliť aj „odchýlky“ od kodifikovanej normy, pravdaže, len tam, kde sa to dá. Ide napríklad o rehabilitáciu odmietaného tvaru hranolky, pripustenie celého vejára výslovnostných realizácií v hláskových skupinách le, li na rozdiel od doterajšej kodifikácie, ktorá v týchto pozíciách vyžaduje len príznakovú mäkkú výslovnosť: ľes, ľen, ľist. Počet miest, pri ktorých sa prvý a druhý prístup rozchádzajú, však predstavuje nízke percento.

Celý článok si môžete prečítať v Quarku.