Na júnové noci s chriašteľom poľným (Crex crex) a prepelicou poľnou (Coturnix coturnix) z čias raného detstva, keď sme chystali seno na Cabalinkove, nemôžem nikdy zabudnúť. Sú nezmazateľne napálené v pamäťovej jednotke mozgu. Chvíľky, keď som smel dlho do noci zostať na pokosenej i pohrabanej lúke a počúvať charakteristické dvojslabičné volanie chriašteľa poľného rrrrrép-rrrrrép či prepelice poľnej huť-huťuť – huť-huťuť z Miľanova a vzdialenej Magury, patria k nezabudnuteľným.
Keď sme ešte za hlbokej tmy stúpali popod hviezdičkovú oblohu chodníkom cez Veľkú lúku, Náprotivie na Cabalinkovo a celou cestou nás sprevádzalo volanie týchto nočných stvorení, okolo nás poletovali desiatky svetlušiek svätojánskych. To bola veru romantika, až kým sme nezačali s kosbou...
Kosenie bola veru ťažká práca, a to aj orosenej trávy. Za mesačného svitu pri počúvaní zásnubného volania chrapkáča-rapkáča a prepeličky-poďkajčičky, ako som si tieto dva operence sám pre seba v detstve nazval, mi však bola aj tá najťažšia práca na lúke malinou. Nuž a prečo som si ich nazval tak svojsky? Chrapkáča rapkáčom preto, lebo jeho dvojslabičné volanie sa dá verne napodobniť rapkáčom alebo aj hrebeňom, ktorým ťaháme po viečku z kompótovej fľašky. No a prepeličku poďkajčičkou preto, lebo jej volanie som si v detstve prekladal svojsky ako poďte sem – poďte sem...
Keď som mal náhodou trošičku voľného času, čo nebolo veru často, tak som už aj utekal z Cabalinkova na blízke Miľanovo, aby som si tieto dve tajuplné nočné stvoreniatka poobzeral. To bola však fuška nad fušky. Chriašteľ i prepelica sa totiž veľmi nerady ukazujú na oči okoliu, a tak nájsť ich v lánoch vysokej trávy a prinútiť ich aj k vzlietnutiu, bolo takmer nemožné.
Klepkal som lieskovými paličkami o seba, dúfajúc, že sa mi ich podarí vyplašiť, a tak ich aspoň na okamih uvidieť. Vtedy v detských rokoch som ešte nevedel, že oba tieto vtáčie druhy možno vyprovokovať k vzlietnutiu omnoho ľahšou metódou vábenia. Ak totiž verne napodobníme volanie chriašteľa alebo prepelice, teritoriálny samček jedného i druhého druhu reaguje obyčajne podráždene a začne vyháňať votrelca zo svojho revíru. Ba veru niekedy na potenciálneho soka aj zaútočí. Keď som sa to neskôr naučil, polnočné pozorovania za svitu mesiačika i chytanie chriašteľov a prepelíc do ruky už nebol nijakým problémom.
Zaujímal som sa aj o ich jedálny lístok. Chriašteľ poľný sa živý prevažne živočíšnou potravou. V jeho jedálnom lístku prevláda hmyz (dvojkrídlovce, ucholaky, chrobáky, rovnokrídlovce), červy, mäkkýše, stonožky a pavúky. Rastlinná zložka potravy pozostáva najmä zo zelených častí tráv. V potrave prepelice poľnej prevláda rastlinná zložka nad živočíšnou. Prepelice si zgustnú najmä na semenách tráv a burín, v menšej miere konzumujú aj zelené časti rastlín. Sem-tam nepohrdnú ani hmyzom. Mláďatá obidvoch týchto operených obyvateľov lúk sa živia výlučne živočíšnou potravou.
Keď sa občas sa zatúlam na lúky Cabalinkova, kde sme voľakedy chystali seno pre kravu, sprítomnia sa mi ešte iné spomienky – chvíľky s ujom Adamom Kurom, knižným hrdinom fotografa Martina Martinčeka a hrdinom filmu Obrazy starého sveta režiséra Dušana Hanáka. Svoj úzky pásik lúky mal rovno pod nami, a tak sme sa tam s ním často stretávali. A nielen s ním, ale aj s jeho tromi najvernejšími zvieracími kamarátmi – psom Dunčom a dvoma ovečkami Cílou a Mílou.
Títo traja zvierací spolupútnici sprevádzali uja Adama Kuru všade. Ujo Kura tvoril s nimi totiž nerozlučnú jednotu, čo na mňa ako malého dozrievajúceho chlapca naviac zapôsobilo a vari ma tak trocha aj zaočkovalo ešte väčšou láskou k prírode a jej obyvateľom.
Doc. Ing. MIROSLAV SANIGA, CSc.
ÚEL SAV Staré Hory
Perokresba: autor