Odpozerané z prírody

Objav alebo vynález môže byť nečakaný. Niekedy sa udeje na začiatku bádania, inokedy pri pokusoch, občas aj po nich. Za mnohými objavmi či vynálezmi neraz stojí to, čo nazývame náhoda.

V starovekom Egypte bolo mydlo bežnou súčasťou života, foto Indigo

Aj keď sa niektoré objavy a vynálezy javia na prvý pohľad ako dielo náhody, respektíve náhoda prispela k ich objavu, nie vždy to je naozaj tak. Prírodné zákony a súvislosti tu boli, sú a budú aj pred ich objavom a definovaním. No platí, že len bystrý a pripravený človek ich vie, neraz aj vďaka náhode, odkryť či odpozorované zadefinovať. A práve v tomto zmysle šťastie žičí pripraveným.

Túžba po čistote

Ľudia už v dávnych dobách mnohé veci odpozorovali z prírody. Vnímavá ľudská myseľ prispela k mnohým objavom, napríklad aj mydla.

Mydlo je, zjednodušene povedané, látka, ktorá v roztoku s vodou znižuje povrchové napätie a pomáha uvoľňovať a odstraňovať nečistoty. A tie od nepamäti ľuďom prekážali. Potreba niečoho, čo by pomáhalo odstraňovať špinu, mastnotu, zvyšky jedla, živice, telesné nečistoty a podobne, vždy patrila k ľudskej skúsenosti. Skôr ako sa mydlo začalo cielene vyrábať, saponínové látky sa lúhovali z rastlín ako yuka, mydlica alebo praslička. Prvá písomná zmienka o mydle sa našla na sumerských hlinených tabuľkách z obdobia 2 500 rokov pred naším letopočtom. Tabuľky hovoria o použití mydla pri praní vlny. Ďalšia sumerská tabuľka hovorí o výrobe mydla z vody, lúhu a oleja čínskeho škoricovníka.

Nevedno, ako presne došlo k  namiešaniu tej pravej čistiacej substancie, dá sa však predpokladať, že za prvým mydlom stojí všímanie si dejov v prírode. Existuje totiž staroveká rímska legenda o tom, ako dostalo mydlo svoje latinské meno: Z vrchu Sapo, kde sa zvykli robiť zápalné zvieracie obety, vraj dážď zmýval zmes roztopeného živočíšneho tuku a popola do rieky Tiber. Tam ľudia zistili, že mydlovitá látka je veľmi účinná pri praní šiat a umývaní tela.

Heuréka! 

Archimedes zo Syrakúz, foto wikipédia

S túžbou po čistote či s pookriatím vo vode súvisí aj objav veľmi dôležitého hydrostatického zákona, ktorý dostal meno po svojom objaviteľovi – Archimedov zákon. Známy grécky matematik, fyzik, mechanik, vynálezca, astronóm a filozof Archimedes zo Syrakúz (cca 287– 212 pred n. l.) mal podľa svedectva Cézarovho architekta Marca Vitruvia Pollia (80/7015 pred n. l.) dostať úlohu od panovníka Hieróna II. Tomu sa totiž nepozdávala panovnícka koruna. Bol presvedčený, že dvorský zlatník čachroval zo zlatom a do koruny pridal striebro. Keďže Archimedova múdrosť bola všeobecne známa, prikázal syrakúzskemu géniovi, aby zistil, či je koruna naozaj z čistého zlata, ako sa dušoval zlatník. Aby to Archimedes nemal jednoduché, nesmel korunu poškodiť.

Dôkaz Archimedovho zákona, foto wikipédia

Marcus Pollio nasledujúce udalosti opísal v diele O architektúre: Zatiaľ čo si Archimedes lámal hlavu nad úlohou, rozhodol sa, že sa okúpe. Keď sa posadil do vane, všimol si, že istý objem vody sa vylial, a prišlo mu na um, že tento objem sa rovná objemu jeho tela. A vďaka tomu prišiel na riešenie problému. Keď si Archimedes náhle uvedomil, ako príde na to, či je koruna z čistého zlata, zmocnila sa ho taká radosť, že vyskočil z vane a nahý sa rozbehol domov, pričom nahlas vykrikoval, že našiel, čo hľadal, píše Pollio. Bežiac ulicami Syrakúz a kričiac Heuréka! už vedel, čo urobí: Začne merať, o koľko stúpne hladina vody, keď do nej ponorí kúsok zlata, striebra a panovníkovu korunu. Takto vypočítal ich pomerné hustoty a porovnal ich. Hustota koruny bola medzi 10,5 a 19,3 gramu na kubický centimeter, teda medzi hodnotami hustoty striebra a zlata. Zlatník prišiel o hlavu…

Dá sa len predpokladať, že keby Archimedes išiel premýšľať namiesto do kúpeľov do parku, zákon by zadefinoval neskôr. Náhoda však chcela inak.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 2/2017.

Časopis Quark si môžete objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk

R

Komentáre