Ohnivé príbuzenstvo

Ohniváčik štiavový (Lycaena hippothoe)

Na potulkách v prírode sa často nedajú prehliadnuť ohnivočerveno sfarbené motýle z čeľade ohniváčikovité. Patria do rovnakej čeľade ako modráčiky, o ktorých sme písali v minulom čísle (Quark 3/2019).

V prípade, že nás neupúta let týchto motýľov, dajú sa niektoré vidieť, najmä za zamračeného počasia, ako odpočívajú na vegetácii, niekedy aj vyššie nad zemou. Je to skupina ohniváčikov a ostrôžkarov.

Ohniváčiky

Ako už názov prvej skupiny naznačuje, sú to prevažne ohnivočerveno sfarbené druhy s rôznymi odtieňmi od žltej po červenú farbu, aj keď spravidla nie na celej ploche krídel. Samce ohniváčikov majú líc krídel jasnejší s väčšmi ohnivými plochami či s kresbou ohnivej farby a samice majú zväčša tmavší odtieň, prípadne sú temer hnedo sfarbené. Rub krídel je takmer rovnaký pri oboch pohlaviach. U nás bolo celkove zistených osem druhov ohniváčikov, ale jeden z nich už vyhynul.

Ohniváčik veľký (Lycaena dispar)

Nápadné a čiperné

Ohniváčik veľký (Lycaena dispar) patrí k najväčším ohniváčikom a zároveň aj k najväčším zástupcom celej čeľade ohniváčikovitých, ktoré sa u nás vyskytujú. Rozpätie krídel má 28 – 42 mm. V teplejších polohách má spravidla dve generácie počas roka. Motýle jarnej generácie sú podstatne väčšie. Ohnivočervený samček lieta za slnečného počasia veľmi rýchlo a je dosť nápadný už z väčšej vzdialenosti. Najčastejšie ho môžeme vidieť na podmáčaných lúkach, v blízkosti vodných tokov a vodných plôch. Samica ohniváčika veľkého má menšiu letovú aktivitu. Húsenica žije na štiavoch. Tento druh je v celej Európe ohrozený a je zákonom chránený. Našťastie, na Slovensku je pomerne rozšírený a na mnohých miestach, najmä v nižších polohách na niektorých lokalitách býva pomerne častý. Vo viacerých krajinách Európy je vzácny, prípadne jeho pôvodný poddruh už vyhynul.

Ohniváčik čiernokrídly (Lycaena phlaeas)

Ten, kto videl lietať ohniváčika štiavového (Lycaena hippothoe) na zakvitnutej vlhkej lúke pri slnečnom počasí, určite sa potešil ohnivo zlatočervenému motýľovi a mal z toho pekný zážitok. Keď máme šťastie, môžeme ho nájsť odpočívať na vegetácii s roztvorenými krídlami, ako sa slní. Najmä čerstvo vyliahnutému samčekovi na okraji krídel nápadne vyniká purpurovofialový opalizujúci lesk. Samica tohto druhu je prevažne tmavá. Na zadných krídlach má oranžový okrajový pásik. Motýľ je v priemere o niečo menší ako ohniváčik veľký. Húsenica žije na štiave lúčnom. Na Slovensku je jedným z mála druhov ohniváčikov, ktorý vystupuje vysoko do hôr a možno ho vidieť najmä v oblastiach mokradí, slatín, vlhkých lúk, pramenísk, ale aj pastvín, na niektorých miestach pravidelne aj v nadmorskej výške nad 1 300 m. V nížinách je ohrozený zarastaním, zalesňovaním a poľnohospodárskymi aktivitami v oblasti vlhkých lúk.

Hájovník prvosienkový (Hamearis lucina)

Od čiernej po zlatú

Pozornosti uniká náš najmenší zástupca ohniváčikov – ohniváčik čiernokrídly (Lycaena phlaeas) s rozpätím krídel 24 – 30 mm. Samček aj samička majú podobné zafarbenie krídel. Všimneme si ho väčšinou až vtedy, keď odpočíva na zemi či nízkej vegetácii s roztvorenými krídlami. Motýľ uprednostňuje miesta s riedkou vegetáciou: poľné cesty, zošliapané trávniky a pastviny. V strednej Európe má dve až štyri vzájomne sa prekrývajúce generácie. Hlavnou hostiteľskou rastlinou húsenice je štiav. Ohniváčik čiernoškvrnný (Lycaena tityrus) je zrejme najhojnejším druhom ohniváčika žijúceho u nás. Jeho rozpätie krídel dosahuje 28 – 32 mm. Žije na rôznych odlesnených biotopoch v blízkosti štiavov, na ktorých sa vyvíja húsenica. V nižších polohách má v priebehu roka až tri generácie. Samička ohniváčika zlatobyľového (Lycaena virgaureae) je pestrejšie sfarbená ako samček, ktorý sa ohnivo sfarbenými krídlami a aj veľkosťou dosť podobá na ohniváčika veľkého, no s tým rozdielom, že nemá nápadnú tmavú stredovú škvrnku na vrchnej strane predných krídel. Motýľa by sme našli najmä v podhorských a horských oblastiach, kde sa miestami vyskytuje veľmi často. Uprednostňuje vlhšie biotopy v susedstve lesných porastov. Na rozdiel od menovaných ohniváčikov má u nás len jedinú generáciu, a to v letných mesiacoch. Aj jeho húsenice žijú na štiavoch.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 04/2019.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Text a foto Miroslav Kulfan

Komentáre