Zima a mráz pozaklínajú v zátišiach prírody život a snažia sa ho spútať do okov, z ktorých ho môže vyslobodiť len životodarná jar. A tak na scénach prírody počas zimy vládne tklivá nálada. Stromčeky, ba aj niektoré zvieratá spia, väčšina vtáčikov opustila svoje revíry a tie, ktoré v nich prečkávajú nepriaznivé klimatické obdobie, nemajú vôbec chuť nôtiť si nejakú veselú pesničku.

V početnej rodinke operencov sa však nachádza otužilec, ktorému pri nôtení pesničky neprekáža ani zdrvujúci mráz, ba ani záľaha snehu. Obdivujem silu života orieška hnedého, tohto vtáčieho drobčeka vážiaceho len desať gramov, ktorý napriek tomuto svojmu veľkostnému hendikepu spieva hlasnejšie ako päťstokrát ťažší hlucháň!

Obrázok pospevujúceho orieška z haluzia, uloženého na komposte pri plote, postriebrenom majstrom mrázikom, patrí k tým, ktoré majú zázračnú moc zohrievať moje vnútro do stavu vzbĺknutia... Keď večer kontrolujem obsadenie búdok v mojej Rozprávkovej vtáčej záhradke sýkorkami, poteším sa nesmierne orieškovi-húžvičke, ktorý sa nasťahoval do jednej z viac ako stovky nocovní. Spí tam zababušený naozaj ako vlašský oriešok...

Ráno na svitaní vyfrnkne z búdky, aby hneď ohlásil svojím kovovým spevom zrod nového dňa. Keď ho z izby začujem, poteším sa ako malý chlapec. Oriešok-húžvička je môj verný kamarát nielen z Rozprávkovej vtáčej záhradky, ale aj z hlbokého lesa. Smutno-presmutno by mi veru bolo bez neho na potulkách lesnými zátišiami, najmä v zimnom období.   
Keď pani zima ukáže svoju silu a udrie krutými mrazmi, v prírode to vyzerá, akoby tam prestal život načisto pulzovať. Je to však len klamlivé zdanie, i keď prejavy života sú v tomto období v prírode utlmené na minimum.

Vtáčatá, hoci sú to spevavé stvorenia, nerady nôtia svoje popevky v treskúcich mrazoch. Nájdu sa však medzi nimi otužilce, ktoré si švitoria aj v tých najkrutejších mrazoch. Pri pohľade na vodnára potočného, podrepkávajúceho na balvane, vyčnievajúcom zo skrz-naskrz zamrznutej horskej bystriny v pozadí s vodopádom, mi naskáču po celom tele zimomriavky a strasiem sa ako osika v silnom vánku. V treskúcom mraze zôkol-vôkol obklopený ľadom v závoji pary, ktorá sa vznáša z vodopádu, si toto otužilé stvorenie ešte aj nôti svoju tichú pesničku... Pri započutí tichučkého nápevu vodnára je mi ihneď teplejšie nielen na duševnom rozmere tela, ale aj na tom fyzickom. Zvukový vnem spevu vodnára neguje zrakový vnem zdrvujúcej zimy, ktorá v tej chvíli panuje pri horskej bystrine. Aj keď v tom čase kraľuje v zátiší bystriny silný mráz, odchádzam odtiaľ s nevšedne hrejivým pocitom, ktorým ma priam zázračne naplnil otužilý vodnár.

doc. Ing. MIROSLAV SANIGA, CSc.
ÚEL SAV
Staré Hory
Perokresba: autor