Osem dní mimozemšťanom

Tohtoročný Svetový deň letectva a kozmonautiky, ktorý pripadá na 12. apríla, má pre Slovensko zvláštnu príchuť. Pred dvadsiatimi rokmi letel do vesmíru ako 385. pozemšťan Slovák Ivan Bella.

Bajkonur, 20. február 1999, 05:17:59 SEČ. Kilometer od štartovacej rampy sa chveje zem. Začína sa let kozmickej lode SOJUZ TM-29. Na palube je aj slovenský kozmonaut major (teraz už podplukovník) Ing. Ivan Bella.

Odrátanie z dlhu

Politicko-spoločenské zmeny koncom 80. a začiatkom 90. rokov minulého storočia priniesli okrem iného aj zmeny hraníc, najmä v strednej a východnej Európe. Jedna vec však zostala – dlh Ruska ako nástupníckeho štátu po rozpade ZSSR voči krajinám bývalého tzv. ostbloku. Finančná situácia Ruska však v 90. rokoch vôbec nebola dobrá, a tak hrozilo veľké riziko, že sa štátny dlh voči Slovensku zmrazí a zablokuje. Ruská vláda ponúkla možnosti deblokácie dlhu formou produktov a služieb. Jedným z návrhov bolo poslať občana SR na orbitálny komplex Mir. Ruský dlh by sa tak znížil o 20 miliónov dolárov. Vláda SR na túto ponuku súhlasne prikývla, a tak sa koncom roku 1997 prihlásilo na post kozmonauta až 32 slovenských pilotov vojenských stíhačiek. Bolo to prirodzené, pretože pilot stíhacieho nadzvukového lietadla musí ovládať postupy vhodné aj pri lete do vesmíru, o správnej analýze a riešení mimoriadnej situácie, o rýchlom reakčnom čase ani nehovoriac. Na základe daných kritérií sa robil v materských vojenských útvaroch prihlásených adeptov prvý výber. Úspešní uchádzači absolvovali zdravotné testy v Leteckej vojenskej nemocnici v Košiciach. Súčasťou boli aj matematické testy vo výške 7 500 metrov pri extrémne nízkom tlaku a riedkom vzduchu. Kompletné výsledky zúžili výber na šiestich pilotov, ktorí ešte raz prešli zdravotnými testami, tentoraz však pod prísnym drobnohľadom ruských expertov. Sitom neprešli dvaja uchádzači, zostávajúci štyria kandidáti išli na záverečné testy do Centra prípravy kozmonautov J. A. Gagarina vo Hviezdnom mestečku neďaleko Moskvy. Od 23. marca 1998 sa na let do vesmíru pripravovali už len dvaja – mjr. Ing. Ivan Bella a pplk. Ing. Michal Fulier. I. Bella bol menovaný do hlavnej letovej posádky ako kozmonaut výskumník, M. Fulier sa stal kozmonautom výskumníkom záložnej letovej posádky.

Intenzívny rýchlokurz

Foto wikipédia/Rudolf Csiba

Ruskí kozmonauti sa bežne pripravujú na let do vesmíru tri až päť rokov, Slovákom na prípravu muselo stačiť 11 mesiacov. Mali sme to ako veľmi intenzívny rýchlokurz, spomína I. Bella. Prvou bola všeobecná kozmická príprava, zameraná na teóriu lietania kozmických telies, kozmickú navigáciu, astronómiu, kozmickú medicínu a podobne. K tomu sa pridružilo obrovské množstvo technických predmetov, napríklad o konštrukcii transportnej lode či orbitálneho komplexu MIR. Aby to nebolo len suché sedenie v učebniach, všetko sa prekladalo špeciálnymi druhmi prípravy, objasnil zákulisie prípravy I. Bella. Išlo napríklad o nácvik lietania v beztiažovom stave, keď upravené štvormotorové lietadlo počas letu robí špeciálne manévre, a tak sa na necelých 30 sekúnd vytvorí beztiažový stav. Lahôdkou sú testy na centrifúge, kde sa dá os pôsobenia preťaženia nastavovať rôzne, napríklad aj negatívne preťaženie smerom do hlavy. Krútenie býva zväčša v sede a ide do hodnoty 3 G, ale skúša sa aj 8 G. Pri takom preťažení akoby ste mali na hlave vrece cementu. Ak ide o tlak na hruď, skúma sa, ako pracuje srdce. Občas síce môže buchnúť mimo rytmu, ale nie mimo presne stanovenej tolerancie, hovorí I. Bella.

Vesmír na Zemi

Podstatne horšie ako centrifúgy sú nácviky vo vestibulárnych kreslách, ktorých cieľom je pripraviť organizmus, pretože sa vie, že 90 až 95 % ľudí má sklony k takzvanej morskej chorobe. I. Bella opísal tento nácvik takto: Posadia vás do kresla, ktoré vyzerá ako zubárske, a točia vás v ňom okolo osi, pričom máte zatvorené oči. V rámci toho robíte rôzne pohyby hlavou – do strán alebo sa predkláňate. Do toho sa pridávajú aj ďalšie pohyby, napríklad sedadlo sa točí do jednej strany, hlava do protismeru. To vám tak rozhodí vestibulárny systém, že ani neviete, kde je sever. Keď som tam sedel prvý raz, vydržal som možno 2,5 minúty, tréningom som napokon zvládal aj dvadsaťminútové točenie. Od istého času výcviku dochádza k príprave už na konkrétnu misiu. V simulátoroch kozmickej lode sa nacvičujú hlavné fázy letu – štart, pripojenie k stanici či pristátie. Výcvik sa dokonca zameriava aj na prežitie niekoľkých dní v akýchkoľvek podmienkach, keby kozmonauti mali neočakávane pristáť v odľahlých končinách sveta. Na simulátore orbitálneho komplexu MIR sa zasa privyká na život v ňom, osvojuje sa priebeh experimentov a s nimi spojené pracovné postupy.

Vesmírna stanica MIR Foto wikipédia/NASA

Prísna karanténa

Tréning stavu beztiaže

Hlavná aj záložná letová kozmická posádka sa na kozmodróm Bajkonur presunula 15. februára 1999. Let z Moskvy absolvovali z bezpečnostných dôvodov obe posádky v dvoch lietadlách – v prípade havárie jedného z lietadiel by tak jedna posádka ostala pripravená na štart. Na druhý deň obe posádky po prvý raz videli samotnú kozmickú loď Sojuz TM-29, keďže všetok predchádzajúci výcvik bol v simulátoroch vo Hviezdnom mestečku. V montážnej hale MIK (montažnyj ispitateľnyj korpus) vykonali kozmonauti oboch posádok záverečnú kontrolu kozmickej lode pripravenej na pripojenie k nosiču. Deň pred letom padlo definitívne rozhodnutie, ktorá posádka poletí do vesmíru, hoci na 95 % to bolo jasné už v auguste 1998. Vzápätí sa uskutočnila tlačová konferencia, pričom obe posádky – letová, aj záložná – boli z bezpečnostných a zdravotných dôvodov oddelené od novinárov a hostí bezpečnostným sklom. Obe posádky boli už od svojho príletu na Bajkonur v pomerne prísnej predletovej karanténe, dokonca všetci pracovníci kozmodrómu a rodinní príslušníci, ktorí s nimi prichádzali do styku, museli prejsť lekárskym vyšetrením, prípadne nosili na tvári rúško.

Priestor v module

Ruské tradície

Keďže v ruskej kozmonautike majú veľký význam rôzne tradície, podstúpiť ich museli aj naši kozmonauti. Je to istý paradox, že aj v modernej oblasti, akou je lietanie do vesmíru, majú svoje nezastupiteľné miesto rituály. Nikto si však nedovolí tieto rituály porušiť, hoci je ich veľa a väčšina z nich sa traduje už od Gagarina, hovorí I. Bella. Všetko sa začína pár dní pred štartom, keď sa z montážnej budovy MIK vyváža na rampu nosná raketa. Na tomto rituáli sa už tradične zúčastňujú všetci zamestnanci kozmodrómu, rodinní príslušníci kozmonautov – len členovia samotných posádok tam majú zákaz vstupu. Večer pred štartom si obe posádky musia v kinosále hotela Kosmonavt pozrieť sovietsky film Zlaté slnko v pustine, hoci nijako nesúvisí s kozmonautikou – je o akomsi červenoarmejcovi. Zrejme ho premietli Gagarinovi, a tak sa to stalo tradíciou, myslí si I. Bella. V deň štartu sa pred odchodom z izby všetci v miestnosti na minútku v tichosti posadia, aby neodišlo šťastie. Ak nie je miesto, tak sa sadá aj na zem či jeden na druhého. Je jedno, kto tam má akú funkciu, týka sa to generálov, ministrov, všetkých, hovorí Ivan Bella. Keď potom kozmonauti opúšťajú hotelovú izbu, musia sa podpísať fixkou na dvere. Pri východe z hotela vždy čaká pravoslávny kňaz, ktorý kozmonautov posvätí, do toho hrá pesnička Zelená tráva na dvore. Čo na tom, že I. Bella letel vo februári, keď na Bajkonure bolo asi meter snehu… Vždy tá istá pesnička, či sa letí v lete alebo v zime, dodáva I. Bella.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 04/2019.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Komentáre