Podnájomníci lúčneho prostredia
Ľabtuška lúčna
Ľabtuška lúčna patrí k vzácnym vtákom na území Slovenska, kde hniezdi okolo 250 - 500 párov. Žije vo Vysokých, Západných a Nízkych Tatrách, vo Veľkej a Malej Fatre, v Beskydách a na Hornej Orave.
Biotopom ľabtušky lúčnej sú vlhké horské lúky nad hornou hranicou lesa, ako aj rašeliniská v nižších polohách. Obýva najvyššie končiare našich hôr až do nadmorskej výšky 1 500 m. Ľabtuška lúčna je sťahovavý vták. Do svojho pravého životného prostredia sa zo zimoviska z okolia Stredozemného mora navracia na sklonku marca a začiatkom apríla. Hniezdiť začínajú jednotlivé páry až po roztopení snehu v máji. Hniezdo si ľabtuška lúčna stavia v nejakej súcej priehlbinke v zemi pod trsom trávy alebo pod prevísajúcou šúplatou či pod kameňom. Samička znáša obyčajne koncom mája 4 - 5 okrových vajíčok s tmavohnedými až černastými škvrnami. Inkubačná doba je asi 15 dní. Takú istú dobu vychovávajú rodičia mláďatá.
Ľabtuška lúčna sa živí prevažne hmyzom ako sekundárny konzument drobných bezstavovcov v lúčnych ekosystémoch nad hornou hranicou lesa alebo na rašeliniskách. V subalpínskom pásme je to esteticky mimoriadne pôsobivý vtáčí druh, vedecky veľmi zaujímavý svojím ostrovkovitým rozšírením. Jednotlivé lokálne populácie nie sú bezprostredne ohrozené, početnosť na izolovaných lokalitách je však nízka, a preto treba ich ochrane venovať patričnú pozornosť.
Ochrana ľabtušky lúčnej spočíva v zachovaní pôvodného rázu rašelinísk (starostlivo posudzovať meliorácie) a subalpínskych lúk nad hornou hranicou lesa (časovo-priestorovo limitovať pastvu oviec). Vtáky sa môžu stať terčom streľby z gumipušiek a vzduchoviek. Preventívne treba osvetovou činnosťou výchovne pôsobiť najmä na deti.
Užovka obojková
Užovka obojková obýva na Slovensku vhodné stanovištia v nižších a stredných polohách až do nadmorskej výšky 1 000 m. 
Jej charakteristickým biotopom sú husto zarastené brehy riek, riečnych ramien, potokov, močiarov, rybníkov, ako aj vlhké lúky. Vzácnejšie možno užovku obojkovú pozorovať na okrajoch lesov, na krovinatých stráňach a v kameňolomoch. Užovka obojková sa nevyhýba ani človeku, a tak sa s ňou možno stretnúť aj v záhradke na komposte.
Jedince tohto nejedovatého hada zimujú v mrazuvzdorných zemných a skalných dutinách, v norách po cicavcoch, pod kameňmi a medzi koreňmi stromov, pod kopami humusu alebo v dostatočne hrubej vrstve lístia. Obdobie aktivity začína v pomeroch strednej Európy v druhej polovici marca a trvá do konca októbra. Párenie užoviek, ktoré sprevádza ritualizované správanie sa samcov, sa odohráva v jarných mesiacoch. Počas júna a júla znáša samica na teplé miesta, väčšinou do vlhkého, tlejúceho organického substrátu, až 50 belavých kožovitých vajíčok. Dĺžka inkubácie je okolo dvoch mesiacov, avšak pri nepriaznivých teplotných pomeroch sa môže predĺžiť až na dobu troch mesiacov.
Základnou potravou užovky obojkovej sú obojživelníky, najmä skokany a ropuchy. Ryby, vtáky a ich násady tvoria len nepodstatnú časť potravy tohto nášho najbežnejšieho hada. Užovka obojková je ohrozená predovšetkým úbytkom vhodných podmáčaných stanovíšť s hustou vegetáciou.
Šafran Heuffelov
Je to všeobecne známa nízka rastlinka kvitnúca hojne na horských lúkach už v čase topenia snehu. Má podzemnú hľuzu s hnedým šupinatým obalom. Tri až štyri listy vyrastajú po odkvitnutí, sú nenápadné, trávovitého vzhľadu, tmavozelené, lesklé, so striebristobelavou strednou žilkou.
Vyrastajú zo suchoblanitého rúrkovitého obalu listeňov. Nápadný je veľký fialový, zriedka aj belavý kvet pozostávajúci zo šiestich okvetných lupienkov zrastených do dlhej lievikovitej rúrky na hornom okraji s tmavšou fialovou obrubou. S fialovými okvetnými lupienkami farebne ostro kontrastujú pomarančovožlté trojlaločné blizny. Krása šafranových kvietkov je však rýchlo pominuteľná, kvietky kvitnú len niekoľko dní a potom rýchlo odkvitajú. Kvety tejto podmanivo sfarbenej kvetiny sú v neustálom pohybe. Keď sa blížia tmavé mraky, ihneď sa zatvárajú, aby sa za krátku chvíľku, keď sa zasa vyjasní a zasvieti slnko, otvorili. Ich akýsi virtuálny alebo pomyselný „vnútorný teplomer" je neobyčajne citlivý a reaguje na teplotné výkyvy menšie ako 1 °C.
Kvietky tejto dekoratívnej rastliny zdobia vysokohorské lúky počas marca až mája, v závislosti od nadmorskej výšky a expozície lokality. Nachádzame ho pospolito na horských lúkach, trávnatých holiach, lesných čistinách, ako aj v riedkych pasienkových porastoch.
Keď sa na lúkach začne roztápať sneh, na okopnených miestach začnú vyrastať fialovkasté šafrany. Niektoré kvietky nečakajú ani na roztopenie snehu a kvitnú priamo z bielej periny. Vtedy si uvedomím nespútanú silu života v prírode, ktorá dokáže poraziť aj okovy ľadu a snehu. Tieto fialové zimomriavky, ako kvietkom šafranu hovoria Starohorci, vyzdobia biele snehové vankúše na lúkach fialovými obrubami do nevídanej krásy. Keď sa zadívam na fialový koberec šafranu rozprestretý na oblých bokoch Krížnej v pozadí s azúrovou oblohou, pripadám si, akoby som zablúdil do predsiene nebeského raja. Táto „dáma" medzi vrchmi je odrazu zaodetá do fialovo-bielych šiat, ktoré jej v marci a apríli tak veľmi pristanú.
Obľúbené a neobyčajne cenené kuchynské korenie zo šafranu pochádza z kultúrne pestovaných rastlín šafranu siateho. Podzemné hľuzy šafranu sú obľúbenou pochúťkou diviačej zveri, ktorá dokáže poprerývať šafranové polia aj nad hornou hranicou lesa ako oráčinu! Lokality s výskytom šafranu Heuffelovho sú v súčasnosti ohrozené najmä okolo turistických centier, ktoré sa rozrastajú a expandujú aj do stanovíšť s výskytom tejto dekoratívnej rastliny.
Ing. Miroslav SANIGA, CSc.
Výskumná stanica ÚEL SAV, Staré Hory