Podnájomníci lesného prostredia
Sýkorka bielolíca
Z početnej rodiny našich sýkoriek, ktorú tvorí šesť druhov, je to najhojnejší druh hniezdiaci na území Slovenska od nížin až po hornú hranicu lesa vo výške okolo 1 400 m n. m. Sýkorka bielolíca (Parus major) obýva všetky typy lesov, ale žije aj v ovocných záhradách, sadoch a parkoch na dedinách a v mestách.
Je stála a svoje životné prostredie neopúšťa ani počas zimných mesiacov, kedy sa v spoločnosti ostatných druhov sýkoriek potuluje v okolí hniezdiska. S obľubou navštevuje kŕmidlá aj na balkónoch mestských panelákov. Dlhé zimné noci prečkáva obyčajne v dutinách stromov. Počas extrémne chladných nocí upadá do stavu čiastočnej strnulosti, kedy sa zníži teplota jej organizmu o 10 ˚C, čím sa znižuje energetický výdaj. V marci sa dovtedy stabilné kŕdliky rozpadajú a jednotlivé páry obsadzujú svoje hniezdne teritóriá.
Sýkorka bielolíca hniezdi v dutinách stromov. Hniezdo si stavia prevažne z machu a vystiela srsťou. Hniezdi obyčajne dvakrát do roka. Samička znáša 7 až 12 hrdzavočervených škvrnitých vajíčok, ktoré zahrieva okolo dvoch týždňov. Výchova mláďat, na ktorej sa rovnakou mierou podieľajú obaja partneri, trvá 16 až 18 dní. Od jari do leta je sýkorka bielolíca výlučne hmyzožravý druh. Potravu hľadá na vetvách stromov a kríkov. V hniezdnom období poničí veľké množstvo škodlivého hmyzu. Každý deň skonzumuje toľko potravy, koľko sama váži, teda asi 14 gramov. Niekedy si sýkorky bielolíce robia pri dostatku potravy aj zásoby na „horšie časy“. Pri masovom premnožení húseníc si dokážu do rôznych skrýš v zemi, do strúchnivených pňov či poza odškerenú kôru poschovávať až 500 000 mŕtvych húseníc. V jesennom a zimnom období sa objavujú v jej jedálnom lístku tiež semená rastlín, kríkov a stromov.
Sýkorka bielolíca je významným primárnym a sekundárnym konzumentom v lesných ekosystémoch, ovocných sadoch, záhradách a parkoch. Významná je v biologickom boji proti hmyzím škodcom. Ohrozuje ju predovšetkým odstraňovanie vhodných hniezdnych miest a výrub starých porastov.
Vlk dravý
V najväčšom množstve sa vyskytuje na strednom, severnom a východnom Slovensku, kde sa zdržiava najmä vo vyšších polohách. Pri svojich dennonočných niekoľkokilometrových potulkách revírom sa vlk dravý (Canis lupus) zatúla aj do bezprostredného susedstva podhorských dedín či horských hotelov.
Nie je nijakou vzácnosťou zahliadnuť vlka, ako trieli v strachu niekde popri dopravnej komunikácii, kde ho prilákala ľahko dostupná potrava – zrazená zver. Vlk je totiž prírodou predurčený na to, aby zdochlinu v čo najkratšom čase zlikvidoval. Odstráni to, čo spôsobuje šírenie chorôb a zabráni ich ďalšiemu rozkladu. Rizikom pre človeka je fakt, že vlka jeho čuch vedie neomylne až ku skládkam odpadu, odkiaľ sa na všetky strany šíri zápach z rozkladajúcich sa odpadkov, medzi ktorými býva nezriedka aj odpad z domácich zvierat. Vlk dravý je vyzbrojený mnohonásobne lepšími čuchovými senzormi než človek a zacíti molekuly rozkladajúcej sa zdochliny až na vzdialenosť jeden a pol kilometra! Nečudo teda, že lačné vlky prichádzajú za takouto potravou až do tesného susedstva ľudí.
Cyklámen fatranský
V zmiešaných lesoch niekoľkých lokalít Veľkej Fatry nás krásou očaria a vôňou omámia divotvorné kvety endemickej rastliny cyklámenu fatranského. Táto malá 10 až 15 cm vysoká kvetina rastie len v niekoľkých tamojších dolinách a z časti v Starohorských vrchoch.
Cyklámen fatranský (Cyclamen fatrense) je nápadný zvláštnymi tmavoružovofialovými kvetmi a vždyzelenými okrúhlosrdcovitými 3 až 7 cm širokými listami, ktoré prezimujú pod snehom. Cyklámenu vyhovujú lesné stanovištia na výživných, humóznych pôdach, na vápencoch v chladnejších bukových či zmiešaných lesoch, v ktorých však musí byť zastúpený buk. Kvetné stopky sa po odkvitnutí špirálovite skrúcajú k zemi, kde potom tobolka prezimuje. Semená cyklámenu dozrejú až v lete nasledujúceho roku.
Vôňa kvietkov cyklámenu je taká prenikavá, že u niektorých citlivých ľudí môže pri privoňaní zblízka vyvolať krvácanie z nosa. V minulosti sa používal aj v ľudovom liečiteľstve, lebo obsahuje cyklamín, čo je však jedovatá látka!
Na našej planéte poznáme štrnásť až šestnásť druhov cyklámenov. Z tejto početnej rodiny cyklámenov je našej verejnosti známy predovšetkým cyklámen perzský, ktorý sa pestuje v kvetináčoch. Cyklámen fatranský, rastúci na malej ploche Veľkej Fatry a nikde inde na Zemi, si z hľadiska zachovania svetového prírodného dedičstva zasluhuje najvyšší stupeň ochrany. Neslobodno ho vykopávať v prírode a presádzať do kvetináčov, lebo sa mu tam dobre nevodí.
Doc. Ing. Miroslav SANIGA, CSc.
Výskumná stanica ÚEL SAV
Staré Hory