Oriešok hnedý
Zriedkavý, len na niektorých lokalitách hojnejšie sa vyskytujúci druh hniezdi od nížin až po hornú hranicu lesa (1 500 m n. m.).
Oriešok hnedý (Troglodytes troglodytes) obýva listnaté, ihličnaté i zmiešané lesy. Podmienkou je však pomerne bujný porast krovín alebo bylín, kde sa najradšej zdržuje. Veľmi rád obsadzuje miesta s vývratmi a tam nachádza vhodný úkryt medzi koreňmi. Charakteristickým stanovišťom sú tiež husté pobrežné porasty vŕb či lesné nárasty a mladiny.
Je to stály vták a prežíva u nás i tú najkrutejšiu zimu. Hniezdo stavia samec, samička si ho len upraví a znesie doň 5 až 7 vajíčok, ktorých farba je biela s jemnými červenkastými škvrnami. Sama na nich vysedáva asi dva týždne. Potom sa stará aj o výchovu mladých, ktoré zostávajú v hniezde okolo 16 dní. Kŕmi ich ešte niekoľko dní mimo neho a za krátky čas hniezdi ešte raz. Samček sa na hniezdení nezúčastňuje, avšak stavia hniezda, ktoré používa celá rodinka na prenocúvanie.
Potravou orieška je hmyz a iné článkonožce, ktoré loví v prízemnej vegetácii (nikdy nevyletuje do korún stromov). V jeseni sa objavujú v jeho jedálnom lístku tiež plody niektorých kríkov.
Oriešok je primárnym a sekundárnym konzumentom drobného hmyzu a plodov kríkov v lesných ekosystémoch. Je významným prvkom v biologickom boji proti škodcom najmä v krovinovej úrovni lesa, kde veľmi málo vtáčích druhov loví potravu. Dôležitý je tiež z kultúrneho hľadiska. Ohrozujú ho predovšetkým používané insekticídy pri premnožení niektorých hmyzích škodcov.
Je jedným z mála vtákov, ktorý spieva aj uprostred zimy za krutých mrazov a svojou „neposednosťou“ a ustavičným poskakovaním a podrepovaním oživuje zimnú prírodu. Ochrana orieška spočíva v ochrane prostredia a vo vylúčení chemických postrekov v lesnom hospodárstve.
Kuna lesná
Nájdeme ju vo všetkých typoch lesov od nížin až po hornú hranicu lesa (1 500 m n. m.). Podmienkou pre jej výskyt je prítomnosť starých stromov s dostatkom 
vhodných dutín na odpočinok a odchov mláďat.
Kuna lesná (Martes martes) výborne lezie. Je schopná preskakovať z konára na konár, no i zo stromu na strom, a to až na vzdialenosť 4 metrov. Vie sa šplhať hore po strome, ale aj liezť dolu kmeňom dolu hlavou. Kuna lesná je skutočná „artistka“ na stromoch. O jej lezeckých schopnostiach svedčí to, že je úspešnou lovkyňou ďalšej majsterky v lezení – veveričky.
Kuna odpočíva a spí v dutinách stromov, vo vtáčích búdkach (sovníkoch), ako aj v opustených hniezdach vtákov. Aktívna je cez deň i v noci. Má výborný čuch i sluch. Čuchom vyhľadáva svoju potenciálnu korisť – vtáky v hniezdach, znášky. Sluchom zasa pátra po drobných lesných hlodavcoch – ryšavkách, hrdziakoch, hrabošoch. Jedince kuny lesnej si označujú svoje teritóriá pachovými výlučkami žliaz. Jej potravný revír sa rozprestiera na ploche 5 – 20 km2.
Kuny lesné sú lovcami drobných lesných hlodavcov, veveríc, vtákov až do veľkosti hlucháňa, hmyzu, ale nepohrdnú ani rastlinnou potravou – bobuľami či bukvicami. Pária sa v lete. Mláďatá sa rodia v apríli a máji po dlhom období, v ktorom podstatná časť pripadá na pokojovú embryonálnu fázu (takzvaná utajená gravidita).
Borovica limbová
Vzácny ihličnatý strom rastúci vo vysokých horských polohách. Ako pôvodná drevina rastie v Belianskych, Vysokých a Západných Tatráchod nadmorskej výšky 1 000 metrov. Na viacerých lokalitách v Nízkych Tatrách, Slovenskom rudohorí a vo Veľkej Fatre limbu v minulosti vysadili, aby sa vyrovnala znížená horná hranica lesa.
Borovica limbová (Pinus cembra) je vysoká 18 až 25 metrov s hustou vajcovitou korunou. Na pokrútených konárikoch má tmavozelené, pomerne tuhé ihlice vo zväzočkoch po päť. Rastie pomaly a dožíva sa vysokého veku. Kvitnúť začína až v 50. roku života. Samčie kvety sú žlté alebo červenkasté sediace šištičky, samičie sa zakladajú v podobe dvoch alebo troch šištičiek na konci konárikov. Dozrievajú v treťom roku na hnedé, spočiatku fialové vajcovité šišky, 5 – 8 cm dlhé. Za každou šupinou sedia dve bezkrídle semienka, tzv. limbové oriešky. Tie predstavujú obľúbenú pochúťku orešníc, ktoré si z „limbových orieškov“ robia zásoby na zimu. Keďže orešnice niektoré svoje „špajzy“ nenájdu, zo zabudnutých semienok vyklíčia semenáčiky a vtáky takto pomáhajú šíriť sa drevine na lokalite v protisvahu, kam by sa semienko prirodzenou cestou nedostalo.
Doc. Ing. Miroslav SANIGA, CSc.
Výskumná stanica ÚEL SAV
Staré Hory