Podnájomníci skalnatého prostredia

Kamzík vrchovský tatranský

Pôvodná populácia kamzíka vrchovského tatranského žije na území Vysokých, Belianskych a Západných Tatier. Veľkosť areálu tohto endemického poddruhu kamzíka sa po stáročia nemení, avšak početnosť v populácii medziročne kolíše. Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia žilo na území Vysokých, Belianskych a Západných Tatier okolo 700 jedincov, o desať rokov neskôr už len 500!

V posledných rokoch, aj vďaka sprísnenej ochrane a uzávere vysokohorských chodníkov v čase párenia a privádzania mláďat, sa stavy kamzíkov v Tatrách zasa zvýšili. V rokoch 1969 až 1976 bol kamzík vrchovský introdukovaný do oblasti Nízkych Tatier. Keďže na tomto území žil ešte v strednom holocéne, ide o znovunavrátenie druhu do prostredia, ktoré kedysi v minulosti obýval.
Kamzík vrchovský tatranský žije vysoko nad hornou hranicou lesa v oblasti subalpínskych a alpínskych lúk, v mimoriadne exponovanom a členitom horskom prostredí. Rozsah vhodného životného prostredia na úsvite tretieho milénia veľmi obmedzuje vyrušovanie na stanovištiach v susedstve turistických chodníkov. Aj v odľahlých lokalitách ušetrených od masového turistického ruchu je toto, na vyrušovanie mimoriadne citlivé zviera, „atakované" skialpinistami a horolezcami, ako i zvýšenými aktivitami v oblasti výstavby lanoviek a zjazdoviek.
Ruja kamzíkov sa odohráva od októbra do decembra. Po polročnej gravidite privádza kamzica na svet v máji alebo júni jedno až dve mláďatá. Ak v tomto období pretrváva chladné počasie so snehovými búrkami a mrazmi, prírastky kamzíkov sú v takom roku veľmi nízke. V zimnom období sa kamzík živý púčikmi a letorastami smreka, kosodreviny, vŕby rakyty a jarabiny. Vo vegetačnom období uprednostňuje bylinnú potravu (trávy a lišajníky).
Kamzík vrchovský tatranský je jedinečným elementom pôvodnej vysokohorskej fauny Tatier. Má nenahraditeľné miesto vo vysokohorskej faune ako jediný veľký bylinožravec.

Vrchárka červenkavá

Na Slovensku sa vrchárka červenkavá vyskytuje v najvyšších polohách Vysokých, Západných a Nízkych Tatier, vo Veľkej a Malej Fatre a v Chočských vrchoch. Je to veľmi vzácny zástupca vtáčej ríše na našom území, na ktorom hniezdi len okolo 350 párov.

Biotopom tohto vzácneho vtáčieho druhu je subalpínske a alpínske pásmo vysokých pohorí, kde obýva skalnaté svahy so sporou vegetáciou nad hornou hranicou lesa.
Po zime, ktorú prečkajú vrchárky v skalnatých biotopoch v nižších polohách, sa vracajú do svojich domovov na končiare vysokých pohorí. Počas mája začínajú jednotlivé páry hniezdiť. Samička si vyberá vhodné miesto niekde pod skalkou alebo pod trsom trávy, kde si potom uvije hniezdo zo suchých stebielok tráv, korienkov a machu. Na 4 až 5 modrozelených vajíčkach sedí 15 dní. O výchovu potomstva sa starajú obaja partneri dva týždne na hniezde a potom svoje mláďatá dokrmujú ešte niekoľko dní po vylietnutí. Vo výžive vrchárky červenkavej sa vyskytuje rastlinná i živočíšna potrava.
Je to prevažne sekundárny konzument drobných bezstavovcov v skalnatých ekosystémoch nad hornou hranicou lesa. Tento pozoruhodný vtáčí druh je zaujímavý z vedeckého i kultúrneho hľadiska. Početnosť populácií v pohoriach je na nízkej úrovni, a preto sa musí dlhodobo monitorovať, aby sa negatívne vplyvy eliminovali.
Ochrana lokálnych populácií spočíva v zachovaní pôvodného charakteru horských lokalít, v ochrane pravidelných zimovísk a vo zvažovaní použitia insekticídov v horských ekosystémoch. Vzhľadom na malú plachosť sa môžu vtáky stať terčom streľby z gumipušiek a vzduchoviek. Preto treba preventívne osvetovou činnosťou výchovne pôsobiť najmä na deti.

Hrabáč tatranský

Vzácny cicavec na území Slovenska reliktný a endemický tvor žijúci výlučne vo vysokých polohách Západných Karpát. Izolované populácie tohto vzácneho cicavca žijú v horách severného Slovenska (Vysoké a Nízke Tatry, Veľká Fatra, Kremnické vrchy a Muránska planina).

Hrabáč tatranský žije na subalpínskych lúkach a v horských dolinách, takmer vždy v bujnej vegetácii, na vlhkých až podmáčaných stanovištiach.
Hrabáč tatranský je viazaný na systém podzemných chodieb pod bohatou vegetačnou prikrývkou, ako aj na systém ukrytých i voľných chodníčkov na zatrávnených svahoch pod trsmi trávy a inej vegetácie. Tento drobný cicavec je aktívny najmä v nočných hodinách. V zimnom období si „buduje" pod snehom labyrint chodieb, ktorý si udržuje neustále v stave priechodnosti a kŕmi sa na vegetácii, ktorá je „zakonzervovaná" snehom a mrazom. Hrabáč tatranský sa živí výlučne rastlinnou potravou, najmä listami a stonkami šťavnatých bylín, menší podiel tvoria trávy.
Hrabáč tatranský sa rozmnožuje od apríla do augusta, pričom samička máva jeden alebo dva vrhy v priemere po tri mláďatá. Zvieratá sa dožívajú okolo 14 až 18 mesiacov. Jedince tohto glaciálneho reliktu vytvárajú spolu kolónie okupujúce často len niekoľko štvorcových metrov najvhodnejšieho územia, keďže požiadavky druhu na životné prostredie sú vysoko špecifické.
Existencia hrabáča tatranského je viazaná na horské ekosystémy, ktoré obzvlášť citlivo reagujú na rušivé vplyvy ľudskej činnosti. Týka sa to tak škodlivých účinkov emisií na vysokohorské ekosystémy, ako aj priamych zásahov do lesných porastov. Len dôsledne uplatňovaná ochrana pred vplyvom negatívnych činiteľov zabezpečí prežitie hrabáča tatranského na jednotlivých izolovaných lokalitách.

Ing. Miroslav SANIGA, CSc.
Výskumná stanica ÚEL SAV
Staré Hory