Atmosféru ohníka pukajúceho v murovanej piecke v útlej kuchyni počas zimných večerov doslova zbožňujem. Zakaždým, keď počujem praskanie ohňa a dívam sa na plamienok v peci, evokuje to v mojej mysli zážitky z detstva, keď som nespočetné večery trávil u totky, sestry môjho starého otca z maminej strany. Boli to priam rozprávkové chvíľky, na ktoré sa jednoducho nedá zabudnúť.
A tak, keď mi večer praská v peci ohník, spomeniem si na strašidelné rozprávania totky o svetlonosoch, škriatkoch, strigách... Ťažko-preťažko sa mi potom zaspávalo v drevenici po takejto večernej hororovej (ne)uspávanke. Taký som bol vydesený, že som sa vtiahol celý-celučičký pod perinu, len štica mi trčala, aby ma nebodaj nejaká mátoha nezajala do lesa...
Strašenie totkou sa začalo premieňať v realitu ihneď, ako skončila so svojimi vymyslenými poviedkami. Keď sa domodlila všetky Božím vnuknutím naordinované modlitbičky pred spaním a stíchla, v kuchyni začalo niečo podozrivo vŕzgať. Podivný vŕzgavý zvuk sa niesol z truhlice, kde boli uložené triesky do pece. Keďže som bol na smrť vystrašený, bál som sa totky opýtať, čo sa deje. Naozaj som si myslel, že si už strašidlo ide po mňa, lebo som bol cez deň zlý. Totka mi totiž sľubovala, že ak nebudem dobrý, môže si po mňa v noci nejaká tá mátoha-mátohatá prísť... No a viac mi nebolo treba, aby som sa bál a od strachu triasol ako osika v prudkom vetre.
Keby som bol tak len vtedy vedel, čo alebo kto bol pôvodcom tých podivných vŕzgavých zvukov, tak by som sa veru nebol vôbec bál. Totka mi to však neprezradila, aby ma mala čím postrašiť, keď som vystrájal huncútstva. Až neskôr, už ako odrastený chlapec, som vyskúmal, že ten prapodivný strašidelný zvuk, ktorý zaznieval z triesok, patril larvám fúzačov a píloviek, ktoré sa v trieskach vyvíjali. V drevárni, kde panoval zdrvujúci mráz, spali zimným spánkom. Keď sme však triesky priniesli do teplej kuchyne, v ktorej bolo niekedy teplo ani v pekle, larvy sa zobudili a začali konzumovať drevo. No a pri tejto činnosti vydávali tie strašidelné zvuky. 
Teraz, keď v noci počas panovania priam hrobového ticha v kuchyni započujem jemné vŕzganie z triesok pri peci, vyčarí sa mi úsmev na tvári. Vtedy ako malý chlapec som sa na smrť bál, teraz mám z jedinečného polnočného koncertu lariev v trieskach neobyčajnú radosť. Už si pri začutí zvuku, ktorý spôsobujú hodujúce larvy, nezapchávam uši. Nočný vŕzgavý koncert lariev je pre mňa najsladšou uspávankou... Nuž, je to pravda, človek sa vekom mení.
Zásob dreva v drevárni sme mali vďaka otcovej starostlivosti, ktorý celý život horárčil, vždy dostatok. Tento rok však míňam z drevárne poslednú železnú zásobu, ktorú mával otec nedotknutú desiatky rokov. Posledných troch štôsov triesok sme sa totiž nesmeli ani týkať. Desať štôsov z drevárne a štyri z podstienky nám museli vystačiť na kúrenie aj za najtuhšej a najdlhšej zimy. Za také dlhé obdobie sa v odloženom dreve namnožilo toľko lariev, že teraz mávam každú noc neobyčajne silný umelecký zážitok. Mne to však ani v najmenšom neprekáža, skôr naopak. Aspoň sa necítim byť v dome sám a opustený, ale viem, že tu so mnou prebývajú nejaké živé tvory, ktoré dávajú o sebe znať charakteristickým zvukom...
Na larvy fúzačov a píloviek však občas pohundrem, keď beriem triesky z drevárne. Vtedy sa totiž zaprášim od hlavy po päty jemnými pilinami, ktoré sa trúsia z chodbičiek v trieskach vyhlodaných larvami. Keď vyjdem z drevárne, vyzerám ako mlynár alebo popolvár... No a po odnesení plnej náruče takýchto poniet, ako my Liptovskorevúčania hovoríme trieskam, niet potom môjmu alergickému kýchaniu v kuchyni konca-kraja...
doc. Ing. MIROSLAV SANIGA, CSc.
ÚEL SAV Staré Hory
Perokresba: autor