Pozor na škvrny

Medzi výrazne sfarbené, no jedovaté obojživelníky patrí salamandra, ktorú môžeme stretnúť na prechádzkach v blízkosti čistých lesných potokov a studničiek.

Salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) patrí do podtriedy chvostnatých obojživelníkov (mlokov) z čeľade salamandrovité. Je to najrozšírenejší európsky zástupca tejto čeľade, vyskytuje sa najmä v južnej a strednej časti Európy, ale aj v západnej Ázii či juhozápadnej Afrike.

Dážď jej neprekáža

Salamandra je robustný obojživelník s krátkymi končatinami, pomerne dlhým a silným chvostom a malou hlavou so zaguľatenou tlamou a vypuklými očami. Samica je o niečo väčšia ako samec a má aj širšiu hlavu. Dospelý jedinec je dlhý 18 – 28 cm. Kožu má lesklú a hladkú, najčastejšie s čierno sfarbeným telom so žltými škvrnami alebo pruhmi, ktoré majú výstražnú a odrádzajúcu funkciu. Samce a samičky sa od seba sfarbením nelíšia. Obývajú najmä vlhké lesné lokality, lúky alebo polia v blízkosti vodných tokov, jazierok alebo studničiek, kam kladú každoročne svoje vajíčka. Preferujú najmä listnaté alebo zmiešané lesy, predovšetkým podhorské lokality, maximálne do nadmorskej výšky 1 200 m n. m. Tento obojživelník žije nočným spôsobom života. Cez deň sa ukrýva pod listami, kmeňmi stromov, vetvami, v dierach v zemi alebo pod kameňmi, kde je chránený pred priamym slnečným žiarením. Zo svojich úkrytov často vylieza za daždivých a nepriaznivých dní. Jeho potravou sú najčastejšie malé až stredne veľké bezstavovce (dážďovky, stonožky, drobný hmyz, pavúky, červy, slimáky a iné). Na prelome októbra a novembra sa pred nepriaznivým zimným počasím ukrýva do podzemia, kde sa drží približne stála teplota.

Dokonalá ochrana

Salamandra má jedové žľazy, z nich najúčinnejšie sú na temene hlavy za očami a vystupujú na žltom kožnom výstupku obličkovitého tvaru. Ďalšie drobné, menej výdatné jedové žľazy sú v ďalších žltých škvrnách po celom tele. Sekrét jedových žliaz je biely, pomerne hustý, pri dotyku lepkavý a má aromatickú vôňu.

Salamandra nemá takmer žiadneho prirodzeného nepriateľa, najväčším nebezpečenstvom je pre ňu človek.

Vedci zistili, že biologicky najúčinnejšia zložka jedu je alkaloid samandarín. Ten pôsobí na centrálnu nervovú sústavu, poškodzuje dýchacie centrum v predĺženej mieche zvierat, ktoré ako korisť salamandru zožerú. Práve pre túto vlastnosť predátory salamandru menej lovia. Menším živočíchom, ktoré sa ju snažia napadnúť, môže spôsobiť silné svalové kŕče a zníženie krvného tlaku spojené s náročnejším dýchaním. Jed vo väčšom množstve potom môže takého živočícha aj zabiť. Vďaka tejto schopnosti nemá takmer žiadneho prirodzeného nepriateľa, najväčším nebezpečenstvom je pre salamandru človek. Pre neho nie je tento jed príliš nebezpečný, ak sa však dostane napríklad do očí, spôsobuje zápal a zvonku dráždi sliznice. Je zaujímavé, že na svoj jed je citlivá aj samotná salamandra, ak sa jej dostane do krvi.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 11/2017.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Text a foto Ivan Kňaze

Komentáre