Hovoríme s riaditeľom Ústavu ekológie krajiny SAV Ing. Júliusom Oszlányim, CSc.

V posledných rokoch sú čoraz častejšie záplavy, extrémne suchá či intenzívne erózie. Pre jedných sú to prekvapujúce a nepochopiteľné udalosti. Pre druhých logický dôsledok intenzívneho pôsobenia človeka na prírodu a nerozumného využívania jej zdrojov.


Aké sú hlavné hnacie sily a tlaky, ktoré vyvolávajú takéto extrémne udalosti v krajine?
V prvom rade je to globálne otepľovanie, ktoré vedie k väčšiemu vyparovaniu vody z pevniny, z morí a oceánov, následne k väčšiemu obsahu vodných pár v ovzduší, a tým k intenzívnym zrážkam. Tie vo väčšine padajú na krajinu veľmi poznačenú činnosťou človeka. Krajina je bez stromov, kríkov, s lesmi s nevhodnou druhovou a vekovou štruktúrou, s lesnými cestami bez patričnej údržby a bez vegetácie, slú- žiace ako trasy na odtok vody. Neslobodno zabúdať ani na stále sa rozrastajúce zastavané plochy v mestách, kde sú typickými problematickými miestami parkoviská, továrne, sklady či obchodné centrá. Vieme, že ide o odkanalizovanú, a teda človekom odvodnenú veľkú časť krajiny. Práve človek prispieva k tomu, že dôsledky záplav sú často tragické. Nerešpektuje prírodné danosti krajiny – stavia si obydlia, továrne či cesty v alúviách riek a potokov, čo sú prirodzene zaplavované územia. Protipovodňové opatrenia niekedy nestačia, a tak dochádza už k spomínaným škodám až katastrofám. V ostatných rokoch sa tieto javy stali, žiaľ, takmer pravidlom.

Je zrejmé, že takýto vývoj nie je pre Slovensko typický. Ako sa prejavujú extrémne prejavy prírody
v okolitých krajinách? Čo majú spoločné?
Vieme veľmi dobre, že záplavy sa vyskytujú v poslednom čase veľmi často vo všetkých európskych krajinách. Extrémne suchá i následné požiare najmä v Stredozemí či v európskej časti Ruskej federácie zničili a poškodili rozsiahle plochy lesov. Vo všetkých krajinách ide o spoločného nepriateľa, ktorým je globálne otepľovanie.

Cieľom vedcov i ochranárov prírody sa stalo obmedzovanie environmentálnych problémov a bránenie vzniku nových. V čom sa to prejavilo?
Áno, sústavným a opakovaným upozorňovaním na environmentálne problémy, či už zo strany vedeckých inštitúcií, univerzít a mimovládnych organizácií, sa dostali tieto problémy do povedomia bežných ľudí, ale i tých, ktorí rozhodujú o environmentálnej politike. A to nielen na Slovensku. Celé toto úsilie sa dostalo aj do legislatívy, do programov protipovodňovej ochrany a do plánov integrovaného manažmentu krajiny. Na druhej strane sa celosvetové organizácie ako OSN či UNESCO postarali o rozšírenie myšlienok napríklad aj vyhlásením Dekády OSN pre vzdelávanie k trvalo udržateľnému rozvoju, aktivitami programu Človek a biosféra, ktoré propagujú vzory pre trvalo udržateľné hospodárenie v krajine s rešpektovaním chránených území a vytvorením priateľského vzťahu obyvateľov ku krajine.

Čo má Slovensko najviac spoločné s ostatnými európskymi krajinami a v čom sa odlišuje?
Spoločný má relatívne veľký podiel intenzívne obhospodarovanej oráčinovej nížinnej krajiny a najviac sa, napríklad od susedných krajín, odlišuje bohatým zastúpením rozličných typov krajiny a pestrosťou typov krajiny.

Vedci svoju prácu vypracovaním Typizácie krajiny už sčasti urobili. Čo ich teraz čaká?
Prenos vedeckých výsledkov do praxe je komplikovaná a dlhodobá záležitosť. Za priaznivých okolností najbližším krokom by malo byť zavedenie účinného manažmentu krajiny do praxe.

Aké sú možné scenáre vývoja krajiny Slovenska?
Tu všetko závisí od typu krajiny. U nás prevažuje typ krajiny oráčinový nížinný a oráčinový kotlinový. Na ich okrajových častiach je poľnohospodárska výroba menej efektívna, preto predpokladáme, že ju poľnohospodári opustia. Na druhej strane bude na týchto typoch krajiny pravdepodobne intenzívnejšie hospodárenie v bližšej alebo vzdialenejšej budúcnosti. V scenároch samozrejme treba počítať s rastúcou zástavbou líniovými stavbami, skladmi, ale aj obytnými zónami. Je možné, že horská lesná krajina sa rozrastie o poľnohospodármi opustené časti lúk a pasienkov. Očakávame tam aj dôslednejšiu ekologizáciu hospodárenia.

Budú sa riadiace štátne orgány riadiť výsledkami práce vedcov, tak ako to napokon požaduje aj Európsky dohovor o krajine?
Pevne tomu verím. Zo strany vedcov túto záležitosť nevieme ovplyvniť. Veríme však, že opakovaním vedeckých argumentov pri všetkých možných príležitostiach dostaneme aj do povedomia politikov potrebu rešpektovať prírodné podmienky pri akejkoľvek aktivite v krajine. To vyžaduje rešpektovanie jej prírodných daností, limitov a obmedzení. Len tak možno totiž krajinu trvalo využívať bez toho, aby sa nenávratne nezničila. Veď zo zničenej krajiny už nemá nikto úžitok.

Môžeme sa teda svojou aktivitou postarať o to, aby bolo menej záplav či extrémnych období sucha?
Ak budeme dôslední a vykonáme všetko, čo krajinu a jej typy dostane do optimálneho stavu a udrží ich v ňom, tak verím, že áno.

Čo konkrétne by bolo vhodné urobiť? Ukážme si to na príklade.
Predovšetkým je to ekologické, prírodným pomerom zodpovedajúce lesohospodárenie v lesoch i na poliach. V lesoch je potrebné používať jemné spôsoby hospodárenia tak, aby sa druhové zloženie približovalo k prirodzenému, aby nedochádzalo k odstraňovaniu podložného krytia pôdy pri ťažbe dreva, aby boli lesné cesty udržované a neslúžili ako línie na odtok vody a eróziu. V poľnohospodársky využívaných typoch krajiny treba dbať, aby bloky oráčin boli od seba oddelené pásmi stromov a krov, aby sa udržali a zlepšili podmienky pre prirodzene mokré časti krajiny a tomuto stavu sa prispôsobilo hospodárenie na nich.
To sú úlohy najmä pre poľnohospodárov a lesných hospodárov. Každý občan však môže veľa urobiť tým, že krajinu neznehodnocuje odpadkami a napríklad pri prechádzke v prírode používa len existujúce a značené turistické trasy, neničí vegetáciu a je ohľaduplný ku všetkému, s čím sa v krajine stretne.


Ing. Július Oszlányi, CSc.Vyštudoval Lesnícku fakultu Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene, kde získal titul lesný inžinier. Od roku 1996 je riaditeľom Ústavu krajinnej ekológie SAV v Bratislave. Pôsobí v oblasti štúdia lesných ekosystémov, produkčnej ekológie lesných ekosystémov, biodiverzity a jej ochrany, krajinnej ekológie a environmentálnej politiky. Vydal viaceré významné publikácie, stal sa vedúcim riešiteľom mnohých významných projektov a je viacnásobným členom vedeckých organizácií, je podpredsedom Slovenskej komisie pre UNESCO. Od roku 2000 je aj členom redakčnej rady amerického International Journal on Environment and Waste Management. Dlhšie bol členom vedeckej rady Európskej environmentálnej agentúry v Kodani a podpredsedom Vedeckej rady Európskeho centra pre ochranu prírody v Tilburgu v Holandsku. Je členom Európskej akadémie vied a umení v Salzburgu a slovenskú vedu reprezentuje v Poradnom výbore európskych akadémií, a to v paneli pre životné prostredie. Medzi jeho záujmy patrí záhrada a vinohrad, pozorovanie vtákov, história stredoeurópskych krajín.

Zhováral sa Marián Babic.