Stať sa hospodárom vlastného zdravia

Rozprávame sa s prof. MUDr. Fedorom Šimkom, CSc., z Ústavu patologickej fyziológie Lekárskej fakulty UK, ktorý získal ocenenie Vedec roka SR 2008.

Kardiovaskulárne ochorenia dnes vedú v rebríčkoch úmrtnosti na Slovensku i vo svete. V oblasti experimentálnej hypertenzie sa medzinárodne uznáva prínos profesora Fedora Šimka, ktorý sa snaží o hľadanie novších ciest pri ochrane chorobne zväčšeného srdca.

Pri príležitosti vášho ocenenia titulom Vedec roka 2008 sa spomínali najmä nové prístupy a originálna experimentálna práca. V čom spočívajú? Dá sa dosiahnuť nejaký výsledok bez nich?
Biologický výskum výrazne zaostáva za exaktnými vedami, ako je fyzika a chémia. Nové poznatky v medicíne sa získavajú osobitne ťažko, keďže väčšina závažných problémov je pod drobnohľadom celé desaťročia. Zvýhodnení sú tí, ktorí majú odvahu polemizovať so zdanlivo dokázanými poznatkami. Môže to priniesť zaujímavý výsledok, ale aj sklamanie, žiaľ, častejšie je to druhé.

Vo svojom ďakovnom vystúpení ste zdôraznili, že medicína dneška je na míle vzdialená tej spred troch desaťročí. Prečo a v čom to je? Je to vôbec dobré?
V minulosti sa kládol veľký dôraz na priamu komunikáciu lekára a pacienta. Lekár sa pýtal, preklepával, načúval šelestom, rozmýšľal o psychike pacienta a jej súvislosti s prítomným ochorením. Takýto prístup sa dnes neraz nahrádza plejádou laboratórnych vyšetrení, ktoré sú presné, s vysokou pravdepodobnosťou zachytenia akejkoľvek odchýlky od normy, ale bez schopnosti ju interpretovať. Skúsenosť lekára sa cení menej a všetci sa odvolávame na výsledky veľkých klinických štúdií. Lenže bežný pacient je oveľa zložitejší, ako je modelový pacient v klinickej štúdii. Prístup lekára v dennej praxi preto kolíše medzi dvoma extrémami - učebnicovými vedomosťami overenými dennou skúsenosťou a štatisticky dokonalými odporúčaniami. Cesta by mala asi viesť niekde uprostred. Veď aj seriálový Dr. House, ktorý s obľubou rieši zložité prípady v pohodlí vlastnej pracovne, dochádza ku konečnému verdiktu až na pacientovej izbe... aj keď tam nechodí rád.

Takže považujete sa sám za objavovateľa alebo za potvrdzovateľa objavov?
Na viacerých pracoviskách v zahraničí, ale aj doma, kde som pracoval, som stretol vzdelaných, zodpovedných a neraz uznávaných lekárov a vedcov. Hoci pracujú na rozličných problémoch medicínskeho výskumu alebo praxe, dominovala u nich skromnosť až pokora. Sú si dobre vedomí, že drobné alebo väčšie úspechy jedného dňa môže vystriedať už nasledujúci deň neúspech a určite sa ani tí najlepší vnútorne nepovažujú za objaviteľov ani za autority. Navyše vedecké výsledky sú vždy produktom celého tímu. Aj preto sa mi slovo „objavovať" nepáči dokonca ani v súvislosti s Darwinom alebo Sellyem. Ale snažím sa aspoň nebyť len potvrdzovateľom...

Celý článok si môžete prečítať v Quarku.