Kliešte patria k obávaným strašiakom leta – boja sa ich všetci milovníci a návštevníci prírody. Obavy sú o to väčšie, o čo menej informácií o kliešťoch máme.
Mnohí máme rôzne osobné skúsenosti s kliešťami. Niektorí prekonali aj nepríjemné choroby, ktoré prenášajú, a kliešťom nevieme prísť na meno. Dôvody na obavy teda existujú, no nie zasa také, aby nás to odradilo od pobytu v lese. Ak sa pozrieme na nášho najobávanejšieho kliešťa bližšie, jeho životný príbeh môže pripomínať rozprávku. Tá má vždy kladného i záporného hrdinu, ktorí medzi sebou zvádzajú boj. Dej má zväčša tri časti, stupňuje sa a nakoniec podľa pravidiel rozprávok zvíťazí dobro. Či skutočne zvíťazí aj v našej rozprávke, to záleží aj od nás a od toho, ako využijeme všetky možnosti prevencie a výhody, ktoré nám kliešť poskytuje.
Hlavný hrdina
Napriek tomu, že na našom území žije až 21 druhov kliešťov, z pohľadu ohrozenia človeka jeden z nich vysoko prevyšuje ostatných. Je to kliešť obyčajný (Ixodes ricinus). Svoje rodové meno dostal z gréckeho slova iksṓdē, čo znamená lepkavý, lepivý. Vyslúžil si ho preto, lebo kam sa človek pohne, všade sa na neho prilepí. Druhové meno ricinus má pre podobnosť nacicaných samičiek so semenami rastliny ricín.
Jeho domovom je prostredie, v ktorom sa vyskytujú akékoľvek zvieratá, je tam aspoň časť súvislej hustejšej vegetácie a mierne teplé a vlhké podnebie. Tento obyčajný kliešť je takmer všade. Nevyskytuje sa však na pieskoch, mokradiach, vo viniciach, v ihličnatých monokultúrach bez listnatého podrastu, ale ani na slnečných lúkach bez krovia a na suchých stepiach či na ornej pôde.
Tri úlohy kliešťa
Sudičky dali nášmu kliešťovi do vienka úlohy, ktoré musí splniť, aby sa dožil potomstva. Ide o tieto: trikrát sa napiť krvi, a to vždy na inom hostiteľovi, a vyhnúť sa všetkým prekážkam prostredia. Priam čertovská úloha.
Z vajíčka vyliahnutá sotva okom viditeľná šesťnohá larvička si musí nájsť svojho prvého darcu krvi, aj keď nedobrovoľného. To sú väčšinou drobné hlodavce, veverice, vtáky žijúce na zemi, ale aj jašterice, ktoré o kliešťa musia zavadiť. Po dvoch dňoch cicania krvi odpadnú larvičky do okolitého prostredia. Ak to je dostatočne vlhká lesná hrabanka alebo trávna mačina, tak asi o mesiac sa z nacicanej larvičky vyliahne už viditeľná čierna osemnohá nymfa. Poznáme ju ako malého kliešťa. Keby sme larvičku nazvali dieťaťom, tak nymfa by bola tínedžerka. Tá musí splniť druhú úlohu, obtrieť sa o nového darcu krvi, a hoci ešte nie je dospelá, musí sa opäť poriadne napiť, až do odpadnutia. Veľmi si nevyberá, pije na všetkom, čo príde do cesty. Ak má šťastie a odpadne opäť do vlhkého prostredia, asi po mesiaci sa z nej vyliahne dospelý kliešť, ktorý je už oddeleného pohlavia. Raz je to samička, inokedy samček. Pomer pohlavia v prírode je blízky jedna k jednej.
Konečne prichádza tretia úloha, kde sa už dospeláci kliešťov hrajú trochu na skrývačku. Samička si musí nájsť tretieho darcu krvi, teraz si však už preberá. Obľubuje veľké zvieratá ako srnčia a jelenia zver, aj líšky, kuny, zajace, ale aj dobytok, ovce či kozy. Pije sedem až desať dní a poriadne narastie – do veľkosti fazule či ricínového semienka. Samičku poznáme ako veľkého kliešťa. Nymfa i samička majú v obľube aj ľudskú krv. Ak sa však pricicajú na človeka, majú smolu, lebo ten nájdeného kliešťa určite zabije.
Aby ich bolo viac
Samčekovi sudičky nadelili aj strategicky dôležitú úlohu. Ten krv nepije, zato musí nájsť cicajúcu samičku a počas jej hodovania ju oplodniť. V tomto mu samička trocha pomáha. Kým je nenacicaná a neoplodnená, vylučuje feromón, ktorým láka samčeka, priam mu značkuje cestu. Ten sa musí dostať na rovnakého hostiteľa ako samička a vyhľadať ju.
Má na to dobrý nos, zmyslový orgán na konci prvého páru nôh. Keď sa mu to podarí, kopuluje aj dva dni tak, že si najprv svojím sosákom nasaje zo svojho pohlavného otvoru spermie. Potom sa ním zavŕta do pohlavného otvoru samičky a naplní spermiami jej semennú schránku. Po kopulácii doslova odpadáva a umiera. Oplodnená a ešte cicajúca samička okamžite vylúči nový feromón, ktorým ďalších nápadníkov odradí. Svojmu gavalierovi je verná. Ešte šťastie, že tých samčekov je v prírode toľko ako samičiek.
Príbeh pokračuje
Samička sa po plnom napití uvoľní a z hostiteľa odpadáva. V tráve alebo lístí vo vlhkom prostredí vyloží počas niekoľkých týždňov 3- až 4-tisíc vajíčok, z ktorých sa liahnu larvičky. Tým sa končí životná púť aj pani kliešťovej a umiera. Tento životný cyklus kliešťa obyčajného zvyčajne trvá dva až tri roky, no v severnejších alebo chladnejších oblastiach dokonca až päť alebo šesť rokov.
Jedno vývinové štádium dokáže prežiť dve zimy bez príjmu krvi. Ak nenájde hostiteľa, či ak sa hostiteľ o kliešťa neobtrie, uhynie. Rovnako uhynie, ak sa ocitne na suchom mieste. Približne zo štyroch tisícov vajíčok od jednej samičky a samčeka úspešne dovŕši svoju životnú púť pri udržaní biologickej rovnováhy v prírode len jedna samička a jeden samček. Tí založia nové kliešťové pokolenie. Keby ich bolo viac, kliešte by sa premnožili, keby menej, pomaly by sa vytratili. V skutočnosti tento počet mierne kolíše v závislosti od podmienok, ktorými sú najmä klíma, počasie a dostatok vhodných hostiteľov.
Prichádza uslintané zlo
Kliešť v sebe samom, pritom nechtiac, uchováva uslintané zlo. Sú ním zárodky chorôb, ktoré prenáša. Keď kliešť pije v štádiu larvy alebo nymfy na hostiteľoch, s krvou do seba nasáva aj pôvodcov mnohých vírusových, bakteriálnych alebo protozoárnych chorôb, ktoré kolujú v krvi určitého percenta zvierat. Sú to takzvaní rezervoároví hostitelia. Tieto zárodky v kliešťovi prežívajú aj počas metamorfózy na nymfu alebo samičku. Hovoríme o vertikálnom alebo tranštadiálnom prenose. Pri cicaní krvi na novom hostiteľovi sú schopné nakaziť ich slinami, ktoré kliešť sústavne vpúšťa do rany. V slinách sú jednak bioaktívne látky, ktoré rozširujú krvné kapiláry, ale aj tlmia imunitné reakcie hostiteľa v mieste pricicania, čím zároveň uľahčujú prenikanie patogénov do tkaniva a krvi hostiteľa. Určité patogény sa môžu dostať aj do vajíčok samičky a vyliahnuté larvičky sú už infikované a schopné ďalej šíriť nákazy. Tomu sa hovorí horizontálny prenos. Neplatí to však pre všetky patogény. A ak sa takýto infikovaný kliešť pricicia na človeka, môže ho za určitých okolností nakaziť.
Kliešť ako kladný hrdina?
V predošlom čísle sme naznačili, že kliešť sa k ľuďom správa aj dobre. Je fajnšmeker, nepije na hocikom. Je aj džentlmen, po tele vie vďaka blanitým prísavkám chodiť nečujne, miesto, kde sa pricicia, najprv znecitlivie a do rany slinami podá antihistaminikum, aby nás rana nesvrbela.
Kliešť však vie byť aj kamarát. Aj keď si možno vieme poradiť s pricicaným kliešťom sami, nezaškodí, ak sa necháme odborne obslúžiť. Najmä ak sa kliešť pricical na chúlostivom mieste. Vtedy dobre zvážme, koho požiadame o pomoc, aby sme to ocenili. Kliešť nám takto nechtiac poskytuje príležitosť pre zoznámenie či zblíženie sa so srdcu blízkou osobou, veľa môže prezradiť o priateľovi či priateľke, pomôže udobriť rozhnevaných partnerov alebo niekomu pripomenie mladé časy. Minimálne vytvorí dobrý pocit z pomoci blížnemu.
Rozprávka sa končí
Až teraz pochopíme, že kliešť môže byť aj naším spojencom. A to nemusíme vždy čakať, pokým sa na nás prisaje. Veď prehliadka tela, a to aj na intímnych miestach, je základom úspešnej prevencie pred kliešťami a prenášanými chorobami. A tú by sme nemali zatracovať. Náš priateľ kliešť nám to počas letných dovoleniek každodenne ponúka.
Tu niekde sa rozprávka o upírovi končí. Je aj na nás, či necháme kliešťa prejaviť sa ako uslintané zlo alebo ho akceptujeme ako nášho spoločníka na prechádzkach prírodou a stotožníme sa s pravidlami spoločnej existencie. Veď nie kliešť sa nám votrel do nášho života, to my sme vstúpili do jeho historického teritória. Preto nehaňme kliešťa. Ak nám ublíži, je to aj naša chyba. Dáva nám dosť veľký náskok v účinnej ochrane pred ním samotným a pred chorobami, ktoré prenáša.
Text a foto doc. MVDr. Branislav Peťko, DrSc.
vedúci Centra aplikovaného výskumu Univerzitnej veterinárnej nemocnice Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, partner Univerzitného medicínskeho parku v Košiciach MEDIPARK
