Silúrsky skleník

Približné rozmiestnenie kontinentov počas silúru

Život na našej planéte je takmer všadeprítomný. Svoju súčasnú podobu nadobúdal milióny rokov. V treťom pokračovaní Kroniky života sa vydáme na cestu časom do silúru, počas ktorého sa v moriach rozširovali útesy a stavovcom sa vyvinuli čeľuste.

Po kambrickej explózii (pozri Quark 1/2019) nastala ordovická radiácia (pozri Quark 2/2019). Na konci ordoviku, pred 445 miliónmi rokov, došlo k veľkému hromadnému vymieraniu. V nasledujúcom období, v silúre, sa ekosystémy nielenže spamätali, ale rozvinuli sa do dovtedy nevídanej podoby. Teplé tropické moria obývala bohatá fauna bezstavovcov a pobrežné oblasti začali kolonizovať prvé malé cievnaté rastliny nasledované pioniermi z radov živočíchov.

Najprv zima, potom teplo

Silúrske útesy budovali predovšetkým tabulátne koraly (1), rugózne koraly (2) a stromatoporoidy (3). Prisadnuté ľaliovky (4) filtrovali potravu z vody, zatiaľ čo trilobity (5) hľadali potravu na dne. Nad útesmi neprestajne hliadkovali dravé nautiloidy (6).

V tomto období, teda asi pred 444 až 419 miliónmi rokov, boli kontinenty ešte sústredené predovšetkým na južnej pologuli. Baltika a menší kontinent Avalónia (terajšia južná Británia a Írsko) sa pri pohybe na sever zrazili s južným a východným okrajom Laurentie, čím začalo uzatváranie oceánu Japetus. Južne od tejto pevninskej masy a na sever od Gondwany sa zároveň začal otvárať oceán Rhea. Gondwana rotovala do výrazne juhopolárnej pozície. Oblasť súčasnej Austrálie sa nachádzala na rovníku a oblasť Antarktídy sa presunula na južnú pologuľu. V silúre Zem vstúpila do teplého obdobia s vyššími úrovňami oxidu uhličitého, ako sú terajšie. Podnebie bolo z dlhodobého hľadiska veľmi teplé, zahŕňalo však viacero chladných výkyvov. Zaľadnenie, ktoré sa začalo ešte v neskorom ordoviku, pokračovalo so štyrmi hlavnými obdobiami zväčšovania ľadu počas prvých 15 miliónov rokov silúru. Keď sa oteplilo, rozsiahle topenie ľadovcov spôsobilo zdvihnutie úrovne hladiny svetového oceánu, čo prispelo k rozšíreniu plytkomorských prostredí. V tomto období skleníka sa darilo útesom, vďaka čomu vznikli rozsiahle uloženiny vápencov.

Útesové ekosystémy

Útesy sa začali rozvíjať už počas ordoviku, v silúre sa však vďaka výraznému otepleniu rozšírili a na severe siahali až po 50° zemepisnej šírky. Silúrske útesy rástli ako podlhovasté bariéry alebo menšie nerovnomerne roztrúsené útvary a svojou rozsiahlosťou sa dajú porovnať s Veľkou útesovou bariérou. Na rozdiel od nej sa však v silúre na stavbe útesov podieľali v súčasnosti už vyhynuté tabulátne koraly, riasy a stromatoporoidy (vápenaté vrstvovité útvary). Navyše útesy v tomto zložení zrejme narastali iba niekoľko metrov nad úroveň okolitého morského dna. Aj tak však toto prostredie poskytovalo domov množstvu organizmov vrátane prisadnutých ľalioviek a ramenonožcov, ako aj pohyblivých trilobitov a ulitníkov. Vrcholovými predátormi boli nautiloidné hlavonožce. V silúre mala väčšina z nich rovnú alebo zahnutú schránku, niekoľko málo bolo úplne zvinutých.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 03/2019.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Mgr. Matúš Hyžný, PhD.
Katedra geológie a paleontológie
Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave
Foto a ilustrácie autor

Komentáre