Šliapni do pedálov!

Ak si niekto myslí, že dejiny bicykla sa nezačínajú onou okrídlenou vetou Už starovekí Egypťania…, mýli sa.

Karl von Drais na svojej drezine, ilustrácia wikipédia

V hrobke vládcu Tutanchamóna, približne z roku 1350 pred n. l., je vyobrazené pohyblivé zariadenie s dvomi kolesami, na ktorom sa staroveký cyklista pohyboval odrážaním nôh od zeme. Zdá sa však, že už Sumeri zostrojili akési približovadlo, lebo prvú zmienku o niečom, čo vzdialene pripomína bicykel, nachádzame práve v ich kultúre z čias asi 2 500 pred n. l. Starovekí prapredkovia bicykla však neoslovili vtedajšiu populáciu. Prešlo totiž nejaké to tisícročie, kým sa opäť objavili na scéne úvahy o pohybujúcom sa zariadení na ľudský pohon. Legendárny Leonardo da Vinci (1452 – 1519) načrtol víziu niečoho, čo sa teraz nazýva dvojkolesové jednostopové vozidlo na nožný či ručný pohon. Pravosť géniovho náčrtu, prípadne jeho žiaka Giana Giacoma Caprottiho, však niektorí bádatelia spochybňujú. Za neoverenú sa považuje aj informácia o vynáleze Francúza grófa Mède de Sivrac s názvom célérifère, ktorý údajne predstavil v kráľovskom paláci vo Versailles v roku 1791. Zariadenie malo mať dve kolesá, drevený rám, no keďže s riadidlami sa nedalo krútiť, zákruty sa mali vyberať nakláňaním do strán. Za praotca bicykla sa považuje nemecký barón Karl Friendrich von Drais. Keďže ho lesníctvo prestalo baviť, dal sa na vynálezy. Dňa 12. júna 1817 predstavil v Mannheime svoj vynález, ktorý nazval Laufmaschine, behací stroj, no do dejín vošiel pod menom draisina, drezina. Jednoduché riadidlá otáčali predné koleso do strán, vďaka čomu jazdec spoľahlivo určoval smer pohybu. Pohyb zabezpečovalo odrážanie sa nohami od zeme, čo síce zvýšilo rýchlosť v porovnaní s chôdzou štvornásobne, ale otlčené nohy a zodraté topánky sa predsa len považovali za výraznú slabinu. Tento nedostatok odstránil roku 1839 škótsky kováč Kirkpatrick McMillan, ktorý sa rozhodol využívať nohy na poháňanie pedálov. Tie otáčali zadné koleso pomocou spojových tyčí napojených priamo na kľuky. Keď v 60. rokoch 19. storočia francúzsky výrobca drožiek Pierre Michaux pripojil pedále priamo na predné koleso, pomaly rozkrútil cyklomániu. Jeho a Škótov bicykel boli síce nepraktické, pretože pri jednom otočení pedálov sa koleso otočilo len raz, takže človek musel riadne šliapať, keď sa chcel niekam dostať, no Angličan James Starley v roku 1870 zväčšil predné koleso. Na jeho velocipéde, posmešne nazývanom aj kostitras, sa sedelo na vrchole obrovského kolesa s priemerom 1,5 m. Zadné koleso bolo veľmi malé. Žiaľ, nastupovanie bolo náročné a pády nielen časté, ale aj nebezpečné. Preto J. Starley s Williamom Suttonom v roku 1885 prišli s tzv. bezpečným bicyklom s pedálmi v strede rámu a kolesami s menším priemerom. Sila nôh sa prenášala reťazou na zadné koleso. Tento bicykel ukončil nielen zlatú éru vysokých bicyklov, ale aj drevených kolies, ktoré nahradili pneumatiky Johna Dunlopa. Bicykel si získal mimoriadnu obľubu a vyrazil na svoju úspešnú cestu, ktorá trvá doteraz.

R,Foto wikipédia

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 04/2019.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Komentáre