Na juhu Islandu sa pod ľadovcom Eyjafjallajökull po takmer 190 rokoch prebudila k životu sopka Eyjafjöll, vysoká necelých 1 700 metrov a ležiaca v tieni známejšieho a aktívnejšieho vulkánu Katla.
Všetci v krajine očakávali, že ak začne nejaký vulkán dymiť, bude to práve Katla, ktorá je takpovediac na rade. V jej údolí sú preventívne vyvesené evakuačné plány, aby sa predišlo panike, keď to príde. Evakuačné plány sa týkajú po výbuchu Katly miest ohrozených vodou z roztopeného ľadovca. A namiesto toho sa v marci začala sopečná aktivita pod susedným ľadovcom. Skutočnú pozornosť si však vynútila až v stredu 14. apríla, keď sa do výšky približne 8 km vzniesli prvé oblaky tmavého sopečného popola a prachu a nasmerovali si to priamo do Európy. Doputovali tam deň po erupcii a aké to malo následky pre dopravu, si všetci dobre spomíname... V súvislosti s touto viac-menej priemernou erupciou sa najmä v laických kruhoch začalo špekulovať o tom, že výbuch Eyjafjöll neobmedzí len leteckú dopravu, ale údajne môže ovplyvniť aj globálnu klímu. Už teraz však môžeme až s matematickou istotou povedať, že sa tak s najväčšou pravdepodobnosťou nestane.
Eyjafjöll a globálna klíma
Ak si odmyslíme nepríjemnosti, ktoré Eyjafjöll spôsobila leteckým spoločnostiam v Európe a Spojených štátoch amerických, tak popri dopadoch v bezprostrednom okolí sopky sa zatiaľ žiadne globálnejšie dôsledky erupcie neprejavili. Je veľmi pravdepodobné, že pri spomenutých ťažkostiach to všetko aj skončí. Dôvod je veľmi prostý. Čo do sily výbuchu a množstva vyprodukovaného popola, prachu a lávy erupcia sopky Eyjafjöll ďaleko zaostáva napríklad za erupciou filipínskej sopky Mt. Pinatubo v júni 1991. Vtedy sa dostalo do atmosféry stonásobne väčšie množstvo sopečného popola a prachu (10 km3), ktoré dokázalo v nasledujúcich minimálne troch rokoch ovplyvniť (ochladiť) klímu na celej Zemi. Dôsledky výbuchu sme v zemskej atmosfére ľahko pozorovali ešte sedem rokov, a to v prípade Eyjafjöll rozhodne nehrozí.
Posledné odhady vulkanológov o množstve vychrlenej tefry (popola a prachu) hovoria o 0,14 km3, ktoré sa dostali do atmosféry v priebehu prvých 72 hodín erupcie. Popri relatívne slabej erupcii sopku Eyjafjöll do určitej miery znevýhodňuje aj jej poloha vo vysokých zemepisných šírkach severnej pologule. Aby sopka dokázala zásadných spôsobom ovplyvniť globálnu klímu, je najlepšie, ak sa nachádza v tropickom pásme, v blízkosti rovníka, kde prúdenie v atmosfére dokáže veľmi efektívne rozniesť sopečné aerosóly takmer rovnomerne po celej Zemi a účinne tak znížiť intenzitu prichádzajúceho slnečného žiarenia. Ak sa však vulkán nachádza vo vyšších zemepisných šírkach a jeho erupcia nie je výnimočne silná, jeho vplyv sa obmedzuje len na pologuľu, na ktorej sa nachádza. To znamená, že v prípade dokonca aj silnejšej erupcie Eyjafjöllu, prípadne inej islandskej sopky, by sa jej vplyv obmedzil len na severnú pologuľu.
Celý článok Jozefa PECHA si môžete prečítať v Quarku.