Stredovek – základ vzdelanosti

Stredovek, nech si o ňom myslíme čokoľvek, je kolískou západného vzdelávacieho systému. Začiatok akademického roku je ideálny čas na rozhovor s historičkou Miriam Hlavačkovou o tom, akým spôsobom prebiehalo vzdelávanie v stredoveku, čím sa odlišovalo od terajšieho a čo mal stredoveký študent spoločné so súčasným.

Henricus de Alemania prednáša na Bolonskej univerzite, ktorá vznikla v roku 1088 a je najstaršou nepretržite fungujúcou univerzitou na svete, ilustrácia z druhej polovice 14. storočia.

Stredovek je obdobím, keď sa začal formovať školský systém, ktorý s patričnými reformami trvá v podstate doteraz. Aké však boli začiatky?

Už od čias cisára Karola Veľkého bol vyučovací proces odstupňovaný do troch cyklov, pričom základný stupeň sa zaoberal vyučovaním čítania a písania, spevom a znalosťami kalendára. Stredný stupeň zahŕňal systém siedmich slobodných umení. Pre rečnícke umenia – gramatiku, rétoriku a dialektiku/ logiku – sa ujal názov trívium a pre matematické vedy – aritmetiku, geometriu, astronómiu a hudbu –kvadrívium.

Žena prednášajúca geometriu je personifikáciou geometrie

Hudba sa vyučovala v rámci matematických vied?

Znie to prekvapujúco, ale v rámci hudby študenti získavali najmä znalosti o hudobných intervaloch. Popri hudbe tvorenej človekom, používajúcim nástroje, rozlišovali hudbu sfér vo vesmíre a hudbu v ľudskej duši.

Aký bol základný rozdiel medzi tríviom a kvadríviom?

Kým odbory trívia učili logickému mysleniu, vyjadrovaniu sa a schopnosti vytvárať súvislé argumenty, kvadrívium sa zaoberalo proporciami a meraním – študenti sa učili orientovať sa v kalendári, vypočítať pohyblivé sviatky a vyznať sa v niektorých prírodných javoch. Hlavný dôraz sa pritom kládol na interpretáciu diel Aristotela, ktorý patril k najväčším autoritám. V treťom, vyššom stupni vzdelávania na sedem slobodných umení nadviazala výučba teológie pre budúcich duchovných.

Stredoveké školstvo bolo záležitosťou cirkvi?

Odbory slobodných umení prevzali kláštorné školy, v ktorých sa učili predovšetkým členovia vlastnej komunity, ale v takzvanej vonkajšej škole sa vzdelávali aj siroty a deti, ktorým rodičia vybrali rehoľnú budúcnosť. Práve kláštorom, ich knižniciam a skriptóriám vďačíme za to, že veľká časť antickej literatúry prežila do súčasnosti.

Bolo to tak aj na území súčasného Slovenska?

Na našom území boli v 11. – 13. storočí v duchovnej, kultúrnej a poľnohospodárskej sfére aktívni najmä benediktíni (Nitra, Hronský Sv. Beňadik), v nasledujúcom období sa tu usádzali technicky zdatní cisterciáni, augustiniáni, pavlíni a žobravé kazateľské rehole – dominikáni a františkáni. O rozvoj knižnej kultúry sa zaslúžili najmä tzv. mlčanliví mnísi kartuziáni z Kláštoriska a Červeného Kláštora. Už ich samotné pravidlá zdôrazňovali význam kníh ako večného pokrmu duše a stanovili rukami kázať, t. j. písať Božie slovo, keď ho nemôžu kázať ústami. Veľmi intenzívne sa venovali najmä prepisovaniu kníh, veď nie nadarmo sa v stredoveku tradovalo, že kláštor bez kníh je ako pevnosť bez zbraní.

Vzdelávanie bolo výhradnou záležitosťou reholí?

S rozmachom miest sa začala šíriť sieť kapitulských a farských škôl. V mestách stáli obvykle v blízkosti farského chrámu – aj v Bratislave sa kapitulsko-mestská škola nachádzala v blízkosti Dómu sv. Martina. Žiaci preberali trívium a kvadrívium, doplnené o teologické znalosti pre budúcich kňazov.

Ilustrácia rukopisu zo 14. storočia zachytáva stretnutie lekárov na univerzite v Paríži.

Takže vzdelávanie sa zameriavalo len na budúcich duchovných?

Pôvodne bola hlavným cieľom cirkevných škôl výchova adeptov na kňazstvo. V 14. storočí sa už situácia mení – kým kláštorné školy naďalej vzdelávali mládež s perspektívou duchovného povolania, farské školy prijímali aj žiakov, ktorí netúžili po kňazskom rúchu, ale skôr po prevzatí rodinnej živnosti – remeselnej alebo obchodnej. Miesta učiteľov už nezastávali len kňazi, ale čoraz viac laici. Napriek tomu sa počas celého stredoveku zachoval úzky vzťah školy k náboženskému životu odohrávajúcemu sa v kostole, keďže žiaci sa pod vedením kantora aktívne zapájali do chrámového spevu.

Ako vyzeral vtedajší vyučovací proces?

Obraz vtedajšieho učebného procesu si možno predstaviť aj na základe iluminácií v rukopisoch. Prednášajúci zvyčajne sedel za katedrou, na ktorej ležal otvorený rukopis. Katedra stávala v auditóriu na vyvýšenom mieste. Skriňový pult mal priehradky, niekedy uzatvárateľné na zámok, kde si učitelia ukladali knihy a pomôcky. Na katedre stávali presýpacie hodiny, ktoré odmeriavali čas lekcií. K potrebnej výbave triedy patrila piecka. Podobne ako v rodine, aj v škole patrila k výchovným prostriedkom metla. Humanista Erazmus Rotterdamský uvádza, že učitelia desia ustrašený dav žiakov, vyhrážajú sa im a bijú ich metlami, prútmi a remeňmi. Neznamená to však, že všetci učitelia používali pri vyučovaní telesné tresty; naopak, viacerí pedagógovia hlásali potrebu láskavého prístupu a varovali pred nadmerným trestaním.

Skutočný prelom do úrovne stredovekej vzdelanosti však priniesol až vznik univerzít.

To určite. Vyučovací jazyk – latinčina – bol univerzálny, ako aj učebná látka, ktorá čerpala najmä z dvoch prameňov: antickej vedy, zvyčajne obohatenej arabskými vedomosťami, a z kresťanskej tradície. Výnimočnosť a originalita univerzity vychádzala zo základných privilégií: súdnej autonómie, práva na štrajk a práva udeľovať univerzitné hodnosti: bakalár, licenciát, magister, doktor. Príslušníci univerzity spadali pod klerický stav, boli oslobodení od daní i vojenskej služby a nesmeli nosiť zbrane, čo sa však málokedy dodržiavalo.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 9/2017.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Za rozhovor ďakuje Pavol Prikryl
Foto wikipédia

 

Komentáre