Stredovek, nech si o ňom myslíme čokoľvek, je kolískou západného vzdelávacieho systému. Začiatok akademického roku je ideálny čas na rozhovor s historičkou Miriam Hlavačkovou o tom, akým spôsobom prebiehalo vzdelávanie v stredoveku, čím sa odlišovalo od terajšieho a čo mal stredoveký študent spoločné so súčasným.
Stredovek je obdobím, keď sa začal formovať školský systém, ktorý s patričnými reformami trvá v podstate doteraz. Aké však boli začiatky?
Už od čias cisára Karola Veľkého bol vyučovací proces odstupňovaný do troch cyklov, pričom základný stupeň sa zaoberal vyučovaním čítania a písania, spevom a znalosťami kalendára. Stredný stupeň zahŕňal systém siedmich slobodných umení. Pre rečnícke umenia – gramatiku, rétoriku a dialektiku/ logiku – sa ujal názov trívium a pre matematické vedy – aritmetiku, geometriu, astronómiu a hudbu – kvadrívium.
Hudba sa vyučovala v rámci matematických vied?
Znie to prekvapujúco, ale v rámci hudby študenti získavali najmä znalosti o hudobných intervaloch. Popri hudbe tvorenej človekom, používajúcim nástroje, rozlišovali hudbu sfér vo vesmíre a hudbu v ľudskej duši.
Aký bol základný rozdiel medzi tríviom a kvadríviom?
Kým odbory trívia učili logickému mysleniu, vyjadrovaniu sa a schopnosti vytvárať súvislé argumenty, kvadrívium sa zaoberalo proporciami a meraním – študenti sa učili orientovať sa v kalendári, vypočítať pohyblivé sviatky a vyznať sa v niektorých prírodných javoch. Hlavný dôraz sa pritom kládol na interpretáciu diel Aristotela, ktorý patril k najväčším autoritám. V treťom, vyššom stupni vzdelávania na sedem slobodných umení nadviazala výučba teológie pre budúcich duchovných.
Stredoveké školstvo bolo záležitosťou cirkvi?
Odbory slobodných umení prevzali kláštorné školy, v ktorých sa učili predovšetkým členovia vlastnej komunity, ale v takzvanej vonkajšej škole sa vzdelávali aj siroty a deti, ktorým rodičia vybrali rehoľnú budúcnosť. Práve kláštorom, ich knižniciam a skriptóriám vďačíme za to, že veľká časť antickej literatúry prežila do súčasnosti.
Bolo to tak aj na území súčasného Slovenska?
Na našom území boli v 11. – 13. storočí v duchovnej, kultúrnej a poľnohospodárskej sfére aktívni najmä benediktíni (Nitra, Hronský Sv. Beňadik), v nasledujúcom období sa tu usádzali technicky zdatní cisterciáni, augustiniáni, pavlíni a žobravé kazateľské rehole – dominikáni a františkáni. O rozvoj knižnej kultúry sa zaslúžili najmä tzv. mlčanliví mnísi kartuziáni z Kláštoriska a Červeného Kláštora. Už ich samotné pravidlá zdôrazňovali význam kníh ako večného pokrmu duše a stanovili rukami kázať, t. j. písať Božie slovo, keď ho nemôžu kázať ústami. Veľmi intenzívne sa venovali najmä prepisovaniu kníh, veď nie nadarmo sa v stredoveku tradovalo, že kláštor bez kníh je ako pevnosť bez zbraní.
Vzdelávanie bolo výhradnou záležitosťou reholí?
S rozmachom miest sa začala šíriť sieť kapitulských a farských škôl. V mestách stáli obvykle v blízkosti farského chrámu – aj v Bratislave sa kapitulsko-mestská škola nachádzala v blízkosti Dómu sv. Martina. Žiaci preberali trívium a kvadrívium, doplnené o teologické znalosti pre budúcich kňazov.
Takže vzdelávanie sa zameriavalo len na budúcich duchovných?
Pôvodne bola hlavným cieľom cirkevných škôl výchova adeptov na kňazstvo. V 14. storočí sa už situácia mení – kým kláštorné školy naďalej vzdelávali mládež s perspektívou duchovného povolania, farské školy prijímali aj žiakov, ktorí netúžili po kňazskom rúchu, ale skôr po prevzatí rodinnej živnosti – remeselnej alebo obchodnej. Miesta učiteľov už nezastávali len kňazi, ale čoraz viac laici. Napriek tomu sa počas celého stredoveku zachoval úzky vzťah školy k náboženskému životu odohrávajúcemu sa v kostole, keďže žiaci sa pod vedením kantora aktívne zapájali do chrámového spevu.
Ako vyzeral vtedajší vyučovací proces?
Obraz vtedajšieho učebného procesu si možno predstaviť aj na základe iluminácií v rukopisoch. Prednášajúci zvyčajne sedel za katedrou, na ktorej ležal otvorený rukopis. Katedra stávala v auditóriu na vyvýšenom mieste. Skriňový pult mal priehradky, niekedy uzatvárateľné na zámok, kde si učitelia ukladali knihy a pomôcky. Na katedre stávali presýpacie hodiny, ktoré odmeriavali čas lekcií. K potrebnej výbave triedy patrila piecka. Podobne ako v rodine, aj v škole patrila k výchovným prostriedkom metla. Humanista Erazmus Rotterdamský uvádza, že učitelia desia ustrašený dav žiakov, vyhrážajú sa im a bijú ich metlami, prútmi a remeňmi. Neznamená to však, že všetci učitelia používali pri vyučovaní telesné tresty; naopak, viacerí pedagógovia hlásali potrebu láskavého prístupu a varovali pred nadmerným trestaním.
Skutočný prelom do úrovne stredovekej vzdelanosti však priniesol až vznik univerzít.
To určite. Vyučovací jazyk – latinčina – bol univerzálny, ako aj učebná látka, ktorá čerpala najmä z dvoch prameňov: antickej vedy, zvyčajne obohatenej arabskými vedomosťami, a z kresťanskej tradície. Výnimočnosť a originalita univerzity vychádzala zo základných privilégií: súdnej autonómie, práva na štrajk a práva udeľovať univerzitné hodnosti: bakalár, licenciát, magister, doktor. Príslušníci univerzity spadali pod klerický stav, boli oslobodení od daní i vojenskej služby a nesmeli nosiť zbrane, čo sa však málokedy dodržiavalo.
Ako vyzeral univerzitný systém?
Univerzitné vzdelanie sa na rozdiel od súčasnosti členilo na dve časti: študent mal najskôr absolvovať tzv. nižšiu fakultu slobodných umení, v terajšom zmysle slova filozofickú fakultu, v literatúre nazývaná aj artistická. Po jej ukončení mohol pokračovať v štúdiu na vyšších a zároveň finančne nákladnejších fakultách – právnickej, lekárskej a teologickej. Štúdium na týchto vyšších fakultách sa končilo doktorátom, ktorý by sme terajším jazykom označili ako profesúra.
PhDr. Miriam Hlavačková, PhD., samostatná vedecká pracovníčka Historického ústavu (HÚ) SAV v Bratislave. Po absolvovaní odboru história – archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1992) pracovala v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a od roku 1996 v HÚ SAV, kde sa špecializuje na cirkevné dejiny vo vrcholnom stredoveku a dejiny stredovekej kultúry a vzdelanosti.
Dá sa predpokladať, že aj učebný proces sa líšil od súčasného…
Učebné metódy pozostávali z prednášky, lectio, ktorá sa konala väčšinou ráno alebo predpoludním, z praktického cvičenia v podobe učenej rozpravy – dišputácie, konajúcej sa napoludnie alebo popoludní, a z opakovania prednášanej látky, repetitiones, exercitia. Tieto cvičenia sa už odohrávali večer, pod vedením bakalára, a to v študentských burzách, čo boli vtedajšie študentské domovy.
Aké slasti a útrapy prežíval stredoveký univerzitný študent?
Najpočetnejšia z fakúlt – fakulta slobodných umení – bola vlastne úvodom do ďalšieho štúdia. Začali ju navštevovať mladíci vo veku 14 – 16 rokov. Po príchode do univerzitného mesta si študent musel zabezpečiť ubytovanie zodpovedajúce jeho možnostiam. Typickým študentským domovom boli už spomínané burzy, ktoré slúžili aj ako miesta výučby. Od nového obyvateľa burzy sa vyžadovalo zloženie prísahy na domáci poriadok, pričom sa zaviazal, že bude chrániť majetok patriaci domu a v prípade vylúčenia sa nepomstí. Keby sa v určených termínoch nezúčastňoval spovede, dennej spoločnej modlitby a chórových modlitieb, hrozilo mu, že nedostane svoj prídel mäsa. V burzách sa malo komunikovať výlučne po latinsky, a to aj počas spoločného stravovania.
A čo financovanie štúdia?
Okrem financovania cesty do sídla univerzity mal študent najväčšie výdavky na živobytie, ošatenie, nákup študijných pomôcok, sviečok na osvetlenie, poplatkov za imatrikuláciu, za skúšky či udelenie titulov, za hostinu pre magistrov a spolužiakov pri týchto príležitostiach; ďalej výdavky na poslov, ktorí doručovali správy rodičom, na lekára pri ochorení a, samozrejme, aj na návštevu hostinca. Bolo teda nutné mať stálu podporu od rodiny, mecenáša alebo disponovať osobným príjmom, najčastejšie z cirkevného benefícia – kanonikátu či farnosti. Finančná núdza univerzitného študenta sa často odrážala aj v stredovekej literárnej tvorbe, napríklad v Liste syna, sa študent sťažuje svojej matke: Ruženec dlhov ma škrtí, založil som všetko, čo sa dalo. Nemám už ani odev, ani peniaze, aj knihy sú preč. Núdza ma núti žobrať, a tak musím vedu zavesiť na klinec. Ženie ma k tomu i hlad.
Finančná situácia prednášajúcich bola však asi lepšia…
Nuž, ani situácia profesorov nebola vždy priaznivá. Tí mohli od študentov prijímať peniaze (collecta) ako ohodnotenie svojej práce a námahy, keďže predávali vedomosti tak, ako remeselník vlastné výrobky. Z oznamu bolonského profesora práva Odofreda však zaznieva sklamanie zo študentov, ktorí chcú vedieť, ale nie platiť.
Ako vyzeral vtedajší študentský život? Niečo ste už naznačili ohľadom návštev hostincov…
K tienistým stránkam vtedajšieho štúdia patrili aj potýčky medzi študentmi a miestnymi mladíkmi, napríklad remeselníckymi učňami. Bitkárstvo na viedenských uliciach pranieroval známy humanista Aeneas Piccolomini. Študenti sa vraj viac ako vzdelávaniu oddávajú rôznym pôžitkom, jedeniu, pitiu a nočným bitkám. Aj jeho súčasník, františkánsky kazateľ Ján Kapistrán, poslucháčom univerzity vyčítal záľubu v pouličných bitkách. Kým predchádzajúci autori sa nezamýšľali nad príčinami vzniku šarvátok, humanista na dvore Mateja Korvína Antonio Bonfini za hlavný dôvod tohto správania považoval nadmernú konzumáciu vína. Tu treba podotknúť, že stredoveké vína mali vyšší obsah alkoholu ako teraz…
Vráťme sa na univerzitnú pôdu. do vynájdenia kníhtlače bol asi problém s literatúrou. Ako sa to riešilo?
Stredoveké univerzitné štúdium neznamenalo sedieť nad knihou ako teraz, ale viac počúvať a zapamätať si, keďže výučba sa zakladala na memorovaní. V rámci logiky sa viedli náročné scholastické slovné súboje, ktoré vyplynuli z otázok pripravených vopred alebo položených zúčastneným obecenstvom o akejkoľvek téme (de quodlibet).
Výnimočnosť a originalita univerzity vychádzali zo základných privilégií: súdnej autonómie, práva na štrajk a práva udeľovať univerzitné hodnosti: bakalár, licenciát, magister, doktor.
Dišputy usmerňoval magister, jej účastníkmi boli bakalári, z ktorých jeden obhajoval tézu ako respondent, pričom ostatní sa ju usilovali ako odporcovia vyvrátiť. Cieľom bolo podnietiť logické uvažovanie a cibriť pamäť poslucháčov, no stávalo sa i to, že sa diskutovaná otázka, zvaná kvestia, zvrhla na neplodné krasorečnenie.
A čo skúšky?
Po absolvovaní najmenej dvojročného štúdia študent skladal skúšku, determinatio, potrebnú na získanie bakalariátu. V rámci nej musel pred zhromaždenými poslucháčmi a pod dohľadom magistra zodpovedať vybranú otázku. Na Viedenskej univerzite študent ešte pred skúškou zložil prísahu, v ktorej sa zaviazal, že ak neuspeje, nepomstí sa slovami ani skutkami, zachová mlčanlivosť o tých, ktorí nedostatočne odpovedali, a do skúšky si zabezpečí vlastný slušný odev – len v prípade chudoby ho od tohto fakulta oslobodila. Následným cieľom študenta bol licenciát, ktorý ho oprávňoval vyučovať na ktorejkoľvek univerzite. Až po získaní licenciátu sa mohol stať absolvent artistickej fakulty magistrom a absolventi ostatných vyšších fakúlt doktormi.
Len pre zaujímavosť – na absolventov sa už nevzťahovalo nejaké nariadenie ohľadom odevu ako v prípade budúcich bakalárov?
Ani oni neušli podobným predpisom. Mladému magistrovi opäť odporučili, aby si zaobstaral dva vlastné kabáty – hodvábny na leto a podšitý hrubší na zimu. V každom prípade mal však povinnosť začať prednáškovú činnosť vo vlastnom odeve a nie v požičanom. Aj na dobových ilumináciách možno pozorovať, že vyšším akademickým stupňom zodpovedal honosnejší odev.
Aké bolo postavenie absolventov univerzít vo vtedajšej spoločnosti?
Tí, ktorí zakončili štúdiá doktorátom, boli na svoj titul náležite hrdí, veď ku koncu stredoveku bol status doktora rovnocenný šľachtickému titulu. Dokonca aj štatúty univerzít vyzývali prednášajúcich, aby sa správali ako urodzení a nezdráhali sa preberať životný štýl aristokratov. Keďže štúdium bolo nákladnou záležitosťou, nemožno sa čudovať, že na vyšších fakultách dosiahla akademický titul len úzka skupina študentov a väčšina sa uspokojila s titulom bakalár, prípadne magister slobodných umení. Absolventi univerzít sa mohli uplatniť v cirkevnej i svetskej sfére – na dvoroch panovníkov, v školách či na univerzitách alebo v právnych a lekárskych službách stredovekého mesta.
Za rozhovor ďakuje Pavol Prikryl
Foto wikipédia