Stretnutie za známym svetom

V tichých ľadových hĺbkach Kuiperovho pásu navštívila americká sonda New Horizons malé teleso oficiálne označené ako (486958) 2014 MU69 a neoficiálne prezývané Ultima Thule (čo znamená za známym svetom). Stalo sa tak v prvých hodinách Nového roku 2019, presne 1. 1. 2019 o 6:33 h nášho času.

Po uplynutí viac ako troch rokov od historickej návštevy Pluta (14. júla 2015) sa Ultima Thule stalo najvzdialenejším vesmírnym objektom, ktorý kedy zblízka skúmala pozemská sonda. Odohralo sa to vo vzdialenosti 6,6 miliardy km od Zeme.

Kuiperov pás

Telesá v Kuiperovom páse nie sú asteroidy, aké krúžia v hlavnom páse asteroidov medzi dráhami Marsu a Jupitera, ani kométy, ktoré k nám prilietajú z Oortovho oblaku komét z ešte väčšej vzdialenosti od Slnka. Preto budeme ďalej o Ultime hovoriť len ako o objekte či o telese. Ultima Thule obieha okolo Slnka po málo excentrickej dráhe (excentricita e = 0,041, na porovnanie: Mesiac má excentricitu 0,0549) s veľkou polosou 44,58 AU (6,67 miliardy km) a sklonenou k ekliptike, teda k dráhe Zeme, pod uhlom 2,5 stupňa. Okolo Slnka obehne raz za 298 rokov.

Prvý farebný obrázok telesa 2014 MU69 získaný zo vzdialenosti 137 000 km. Vľavo je upravená farebná snímka z multispektrálnej zobrazovacej kamery pre vizuálnu oblasť (MVIC), zložená z kombinácie kanálov blízkej infračervenej, červenej a modrej. Prostredná snímka je z detektora dlhého dosahu (LORRI), má vyššie rozlíšenie než MVIC – približne päťkrát. Vpravo sa aplikovala farba na obraz LORRI, aby sa ukázala farebná jednotnosť oboch lalokov.

 

Tretia zóna slnečnej ríše

Údaje získané sondou New Horizons sľubujú odkryť niektoré tajomstvá tzv. tretej zóny slnečnej ríše, teda veľmi vzdialených objektov, ktoré zostali akoby zamrznuté v čase formovania našej slnečnej sústavy pred 4,5 miliardy rokov. Potvrdenie o úspešnom prelete sondy okolo malého telesa ďaleko za dráhou Pluta doputovalo do riadiaceho strediska Johns Hopkins University’s Applied Physics Laboratory v Laurele v americkom štáte Maryland až po desiatich hodinách od času preletu. Bolo to preto, lebo sonda nebola v čase najväčšieho priblíženia v kontakte s riadiacim centrom a tiež preto, lebo rádiový signál zo sondy letel na Zem celých šesť hodín. Ešte deň pred preletom okolo Ultimy varoval hlavný výskumný pracovník Alan Stern: Nemôžem vám sľúbiť úspech, sme na hraniciach možností tejto sondy. Sonda posiela svoje pozorovania na Zem veľmi pomaly, nie rýchlejšie než 1 000 bitov za sekundu. Stern upozorňuje, že najlepšie snímky a spektrá objektu 2014 MU69 budeme mať asi až vo februári.

Rýchle stretnutie

K Ultime sa sonda New Horizons priblížila na vzdialenosť 3 535 km a preletela okolo nej rýchlosťou 14 km/s. Preto bolo toto stretnutie veľmi rýchle. Na prvých snímkach malo teleso Ultima Thule rozmer len niekoľko pixelov. To vtedy, keď sa začali získavať snímky pre istotu ešte zo vzdialenosti asi 800 000 km, teda viac než dvakrát väčšej, než je Mesiac od Zeme. Už aj tieto prvé obrázky potvrdili, že Ultima má podlhovastý tvar podobný búrskemu oriešku, alebo snáď ide o dva objekty, ktoré okolo seba obiehajú v tesnej blízkosti. Teleso má dĺžku 31,7 km a priemery lalokov 19,5 a 14,2 km. Tento tvar veľmi dobre zodpovedá tomu, čo vyšlo z troch pozorovaní zákrytov hviezd Ultimou v roku 2017 tímami v Južnej Amerike a v Afrike.

Rotuje ako vrtuľa

Zdá sa, že 2014 MU69 rotuje pomaly ako vrtuľa, s rotačnou osou ukazujúcou zhruba k Slnku. Následkom rotácie, napriek svojmu nepravidelnému tvaru, objekt nemení svoju jasnosť. Táto zvláštnosť bola prvý raz zistená počas intenzívnych pozorovaní pomocou Hubblovho kozmického ďalekohľadu v roku 2017. Rotačný čas okolo osi je asi 15 hodín. Povrch odráža len 6 až 14 % dopadajúceho svetla, je teda dosť tmavý. Podobnú odrazivosť má aj mesačný povrch. Zdanlivá jasnosť Ultimy je 26,8 magnitúdy, čo znamená, že na oblohe je 200-miliónkrát menej jasná než najslabšie hviezdy viditeľné voľným okom a dosiahnu na ňu len tie najvýkonnejšie ďalekohľady.

RNDr. Zdeněk Komárek
Foto NASA/Johns Hopkins University Applied
Physics Laboratory/Southwest Research Institute

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 02/2019.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Komentáre