Započutie uchu lahodiacej pesničky strnádky žltej (Emberiza citrinella) zaznievajúcej z nejakej stráne alebo lúky evokuje vo mne spomienky na detstvo, ktoré som trávieval výlučne v prírode. Dospelý hnedastý samček sa vďaka spodnej svietivožltej farbe nedal prehliadnuť. Samička a mladé sú matnejšie sfarbené s hustejšími a výraznejšími škvrnami.

Príjemne znejúci popevok ti-ti-ti-ti-ti-tijé ma sprevádzal na všetkých chodníčkoch po lúkach a medziach. Do času, keď som musel s bratmi pomáhať rodičom na lúkach hrabať seno. Na všetkých lúkach, kde sme chystali seno, spievali strnádky-žltohrudky. Pri kosení a hrabaní som smel počúvať spev vtáčikov, čo mi veru obveseľovalo myseľ i dušu. Keď počas letných robôt nebolo možné ísť do prírody pozorovať vtáčiky, aspoň som ich smel počúvať a obzerať na lúkach.
Vtedy sa strnádka stala mojou najvernejšou lúčnou operenou priateľkou.

Keď sme s otcom zavčas rána kosili trávu, strnádky nám robievali neodmysliteľnú príjemnú spoločnosť. Na pokosených riadkoch trávy si tieto prítulné vtáčatá hľadali poživeň. Skackali nám doslova za pätami, akoby načisto stratili plachosť. Aj pri obracaní trávy si prilietali  hľadať potravu na prevrátené seno. Ak som nechcel tomuto prítulnému stvoreniu ublížiť kosou alebo hrabľami, musel som si dávať veru dobrý pozor. Strnádky určite vycítili, že im v úlohe koscov nechceme ublížiť, a tak som si smel tieto prívetivé stvoreniatka poprezerať celkom zblízka ako v obrázkovej knižke. Hľadali rôzne červy, hmyz, pavúky a výhonky rastlín. Strnádky sú výnimočné tiež tým, že lovia aj chlpaté húsenice, ktorým sa iné vtáky vyhýbajú. Ich spoločnosť na lúke spôsobovala, že kosenie trávy a hrabanie sena počas letných prázdnin bolo pre mňa napokon celkom znesiteľné. Práve v tomto čase strnádky hniezdili už druhý raz, a tak mi robilo radosť pozorovať aj malé holíčatá.  

Počas prestávok, keď sa seno sušilo alebo sme v páľave nekosili, som si aspoň na krátku chvíľku odbehol z Cabalinkova do lesa do Červených, kde ma to ako chlapca ťahalo najviac. Červenie, túto polianku vymodelovanú prekrásne do tvaru srdca, som si v detstve nesmierne zamiloval a aj teraz v dospelosti chodím na prechádzky do lesa najradšej do tohto môjmu srdcu najbližšieho kúta Zeme. Ak som sa však zdržal v lese dlhšie, ako mi dovolil otec, bolo z toho zle-nedobre. Nuž, ako som sa mohol z lesa načas vrátiť, keď som tam vždy niečo zaujímavé spozoroval, čo odviedlo moju pozornosť od prác na lúke?

V momente, ako som v zátiší lesa zbadal nejakého vtáka alebo nejaký pekný prírodný úkaz, hneď som zabudol na všetky povinnosti, ktoré ma čakali. Raz som našiel hniezdo ďatľa, inokedy mlynárky, ľabtušky, červienky, kolibkárika... A tak po oneskorenom návrate z povolenej vychádzky som neraz dostal hrabliskom či kosiskom, kde som sa tak dlho ponevieral. Otec zakaždým hundral, že mi tie vtáčiky sprostie vybije z hlavy. Nechcel ma púšťať ani krok od kosenia, lebo vedel, že sa mu stratím a nebudem po ruke, keď to bude najviac treba, keby sa náhodou rozpršalo. Ja som si však vždy voľačo vymyslel, aby som sa aspoň na chvíľočku stratil do lesa.

Raz som išiel rúbať kvaku (konár v tvare V, ktorý sa dával na kopu sena, aby ho vietor neodfúkol), inokedy zasa podporu (rovná palica, ktorá podopierala kopu sena zboku) alebo som išiel po vodu. Po vodu bolo totiž treba ísť ďaleko do lesa a to bolo akurát pre mňa. Cestou som mohol pozorovať život v lese. Na chodníku k studničke ma však zdržalo mnoho stvorení a javov, a tak som sa zakaždým vrátil s vodou s veľkým oneskorením. Otec bol smädný a keď som sa vrátil neskôr, ako sa patrilo, nebolo mi nič platné, že som priniesol vodu, dostal som aj tak poriadny výprask.

Nijaká ani tá najstrašnejšia bitka ma však neodradila od výletov do prírody, do ktorej som sa už v ranom detstve po uši zamiloval. Zážitky z nich vždy mnohonásobne prevyšovali následky v podobe bitky alebo kľačania na ostrej trieske v kuchyni...

doc. Ing. MIROSLAV SANIGA, CSc.
ÚEL SAV Staré Hory
Perokresba: autor