Dromaeosauridy (dravé operené dinosaury s vtáčou podobou) obsadili rôzne oblasti dávno predtým, než sa praveký superkontinent rozpadol na mnoho svetadielov. Ich stopy vedú až do odľahlých končín južného prakontinentu: Gondwany. Tu sa však raptory stali súčasťou celkom iného evolučného príbehu. Ten končí mnohými záhadami, ktoré čakajú na svoje odhalenie. Podarí sa niektoré z nich objasniť aj slovenským vedcom? 

Utajený dromaeosaurid z Madagaskaru

Okolie madagaskarskej dediny Perivotra vonkoncom nepripomína oblasť, ktorá by mohla upútať pozornosť paleontológov. Túto skutočnosť zmenil jediný veľký požiar. Oheň vypálil závoj hustého porastu, spod ktorého vykukla praveká minulosť.

Práve do týchto končín zamierila v roku 1995 americko-madagaskarská expedícia. Počas vykopávania mohutných kostí plazopanvého dinosaura natrafili kopáči na kostičky akéhosi drobného tvora. Pred očami paleontológov ležal prvý dôkaz o existencii dromeosauridov na južnej pologuli. K tomuto poznaniu sa však odborníci dopracovali oveľa neskôr.

Drobného tvora vo veľkosti havrana, s dlhými prednými končatinami vyhlásili za primitívnu formu vtáka. Nositeľom jeho prvého mena Rahona bol už nočný motýľ, preto za platné vedecké meno sa dnes považuje Rahonavis (vták z hrozivého mraku).

Rahonavis ostromi sa napriek svojmu mladíckemu veku (70 až 65 miliónov rokov) ocitol v najbližšom príbuzenstve Archaeopteryxa (150 až 145 miliónov rokov).

V porovnaní s pravtákom sú kosti jeho krídla a ramenného pletenca mohutnejšie. Poskytovali tak lepšie úpony svalom schopných intenzívne mávať prednými končatinami počas letu.

Predstavu letových schopností Rahonavisa posilnila aj prítomnosť hrbolčekov na lakťovej kosti, ku ktorým sa upínali pierka – letky, spodnou časťou brka. Rahonavis sa teda dokázal vzniesť do oblakov, síce nemotornejšie než dnešné havrany, ale šikovnejšie ako Archaeopteryx.

Vtáčia identita Rahonavisa bola problematickou už od jej zverejnenia. Niektorí paleontológovia tvrdili, že ide o zmes kostí. Toto podozrenie zosilnelo, keď sa neďaleko objavili pozostatky primitívneho vtáka Vorona berivotrensis. Nakoniec protagonisti tohto názoru priznali, že sa mýlili. Rahonavis však i naďalej zostával v predstavách odborníkov tým, čím nebol.

Celý článok si môžete prečítať v Quarku.

RNDr. Martin KUNDRÁT, Ph. D.,

Geologický ústav SAV, Banská Bystrica