Tajuplná Patagónia II
Bielych miest na mape súčasného sveta ubúda a cestovať do neznámych končín sa už dá oveľa pohodlnejšie. Divočina je však stále nevyspytateľná a nebezpečná. Práca paleontológov je niekedy riskantný podnik. Kto chce poznávať tajomstvá našej plantéty, musí rátať so všetkým.
Neoddeliteľným krajinným prvkom západnej a centrálnej časti provincie Rio Negro v Patagónii sú bajos (čítaj bachos). Bajos geológovia popisujú ako plytké panvy kontinentálneho typu. Veterná a vodná erózia zanáša panvy usadeninami z okolitých skalných vyvýšenín. Tieto usadeniny sa sústreďujú najmä v centrálnej časti. Podľa ich charakteru rozlišujú argentínski geológovia dva hlavné typy bajos. Jedným z nich sú salinas, čiže slané močiare alebo vodné plochy. Salinas vznikajú v dôsledku opakovaného odparovania nahromadenej dažďovej vody, v ktorej sa postupne rozpúšťa čoraz viac slaných sedimentov. Iným typom bajoch sú salitrales, rozsiahle slané pláne, vytvorené po úplnom odparení jazernej vody. V nehostinných podmienkach sa nedarí vegetácii a krajina sa mení na step a polopúšť. Vietor i voda sa tu zarezávajú do podložia a rozrušujú pieskovcové, ílovcové a prachovcové usadeniny, v ktorých sú ukryté skameneliny dinosaurov.
Formácia Allen – raj pre paleontológov
Predtým, než sa na konci druhohôr ponorila celá Patagónia pod morskú hladinu, prekvital v tejto časti pravekého sveta bujný život. Dozvedáme sa o ňom predovšetkým z usadenín formácie Allen (čítaj ašen), ktoré vznikli pred 70 miliónmi rokov. Jej spodné vrstvy sú bohaté na nálezy dinosaurov, a tak si v minulosti vyslúžili názov Capas Dinosaurianas (dinosaurie vrstvy). Podľa sedimentológov vznikali tieto usadeniny v prostredí bývalých lagún, ktoré tvorili bariéru medzi dočasnými riekami a piesočnými dunami na jednej strane a morským prílivom na strane druhej. Túto oblasť obývali stáda menších foriem titanosaurov patriacich do rodu Saltasaurus, Aeolosaurus a Laplatasaurus, ktoré sa museli mať na pozore pred lovcami typu Austroraptor a Quilmesaurus. Vrstvy formácie Allen sú ešte vždy málo prebádané, ale v nedávnej minulosti vzbudili pozornosť, keď sa v nich našli vajcia dinosaurov.
Peklo na zemi
Tábor sme založili na úpätí skalného masívu. Bolo to tiché miesto. To ticho bolo podmaňujúce a zahaľovalo nebezpečenstvo, ktoré sme mali v nasledujúcich dňoch spoznať. Práve sme večerali, keď si to priamo naprieč naším hlavným stanom mieril asi sedemcentimetrový škorpión. Ihneď sme spodnú časť stanu zasypali zeminou a starostlivo zazipsovali vchod. Spravili sme dobre. Krátko po zotmení sa na sieťovitej bočnej stene stanu objavil obrovský chlpatý pavúk, ktorého príbuzní nám robili spoločnosť každú noc. Domnieval som sa, že zoznamku s pôvodnými živočíchmi máme už za sebou. Netušil som, že nás čakajú opakované stretnutia s jedovatým štrkáčom yarara (čítaj žarara) a s jedovatým pavúkom viuda negra, u nás známeho ako čierna vdova.
Keď sme si na toto všetko zvykli, príroda dala o sebe vedieť inak. Šiesteho decembra nás čakalo namáhavé kopanie sondy. V ten deň sme namerali v tieni neuveriteľných 46 °C. Vlhkosť vzduchu dosiahla púštnu hodnotu 8 %. O deň neskôr ukazoval teplomer len 17 °C. Vtedy som na vlastnej koži pocítil, aký bolestivý môže byť studený patagónsky vietor, ktorý pri rýchlosti 90 km/h zdvíha piesok do veľkých výšok a v tejto piesočnej búrke vás ostreľuje ostrohrannými drobnými kamienkami. Expedičná práca však pokračovala aj za týchto podmienok. Čas, ktorý máte vyhradený na prácu, plynie neúprosne a tak sa snažíte z neho využiť čo najviac.
Draky nad Patagóniou
Posledným miestom, na ktoré nás Alberto Arraigada zaviedol, bolo na fosílne nálezy najbohatšie. Má priliehavý názov Cerro Guerra čiže Pohorie vojny. Ide o vysokú skalnú stenu pripomínajúcu amfiteáter, ktorá sa stáča do polkruhu. V skalnej stene sme objavili skameneliny semien, mäkkýšov, dinosaurích vajec, plesiosaurov, rýb, korytnačiek, krokodílov, dinosaurov i vtákov.
Medzi nálezmi bol jeden, ktorý sa výrazne odlišoval od ostatných. Bola to kosť v tvare kopije. Išlo o špičku čeľuste lietajúceho jaštera. Patrila pterosaurovi zo skupiny Azhdarchidae. V preklade z perzštiny Ashdaar znamená drak. A či draky skutočne existovali, posúďte sami. Ten náš mal hlavu asi 1 m dlhú a blanité krídla pravdepodobne dosahovali rozpätie 8 m. Jeho hypotetickú podobu sa pokúsil vytvoriť Vlado Rimbala, u ktorého sa prejavil mimoriadny talent pre rekonštrukciu prehistorického života. Ukazuje sa, že sme v Cerro Guerra objavili pozostatky najväčšieho pterosaura Južnej Ameriky. Ten tu pred 70 miliónmi rokov naposledy zakrúžil nad obrovskou lagúnou...
RNDr. Martin Kundrát, PhD
Viac o Tajuplnej Patagónii sa dočítate v časopise Quark.