Komplex menejcennosti

Často mám pocit, že keby som zmizla, nikto by si to ani nevšimol, hovorí 14-ročná Miška. Na prvý pohľad pekné dievča s výbornými výsledkami v škole. Napriek tomu je utiahnutá, nemá kamarátov. Jej mama hľadá pomoc u odborníka a očakáva, že z dcéry sa sťaby šibnutím čarovného prútika stane iné dieťa, v kolektíve obľúbené a nezakomplexované. Zbaviť sa pocitu menejcennosti však nie je také jednoduché.

Hodnota, ktorú človek pripisuje sebe samému, patrí medzi najdôležitejšie pre jeho duševný rozvoj a motiváciu. Sebavedomie môžeme charakterizovať ako presvedčenie o sebe, hodnotenie seba samými, ktoré sa dá získať výchovou a vnímaním spätnej väzby z okolia. Sebavedomie sa prejavuje v sociálnom styku. Sebavedomý človek býva v konaní s ľuďmi úspešnejší, dokáže sa lepšie uplatniť a presadiť. Cíti sa jedinečný, hodný lásky, ako aj schopný milovať. Neberie veci osobne, je nad vecou, dokáže tolerovať a akceptovať druhých aj ich slabosti.

Sebavedomie nie je vrodené, tvorí sa postupne od ranného detstva a súvisí s vytváraním vzťahov so súrodencami, rodičmi, kamarátmi, učiteľmi. Dôležitá je výchova a možnosť rozvíjať sa v slobodnom a láskavom prostredí. Na základe frustrácií v detstve môže mladý človek získať pocity menejcennosti. Ak je tento postoj nadmerne posilňovaný, viaže na seba určité telesné prejavy, emócie, správanie a automatické myšlienky. Tak vzniká komplex menejcennosti.

Tento komplex zasahuje sebavedomie človeka. Iným ľuďom väčšinou pripadá iracionálny a zbytočný. Pre toho, kto ním trpí, je však ťažké ho odstrániť. Väčšinou sa ho snaží nejakým spôsobom kompenzovať. Nenaplnená túžba po uznaní sa však ľahko môže zmeniť na egoizmus, velikášstvo. V sociálnom styku môže viesť k ctižiadostivým výkonom alebo k úniku k závislosti (od alkoholu, cigariet, drog, k patologickému hráčstvu a pod.).

Pre ľudí s komplexom menejcennosti pritom môže platiť, že sú vnútorne silnejší, než sa navonok prejavujú. Vnútorný tlak medzi dokážem-nedokážem (alebo som-nie som, mám-nemám) vytvára napätie, nepokoj a ničivý postoj k sebe samému.

Niektoré deti sa chcú vymaniť z tohto začarovaného kruhu, čo sa môže navonok prejaviť ich nevhodným správaním alebo, naopak, utiahnutosťou. Iné, citlivejšie, po­trebujú byť ľutované a neustále presviedčané o tom, že sú milované.

Pocit, že sa musí niekomu vyrovnať, je osobitne pre dieťa je skľučujúci a znepokojujúci – niečo nie je v poriadku, som iný ako ostatní. Zmätenosť z toho vedie k uzatváraniu sa do seba, dokonca až do stavu hanblivosti a neustáleho ospravedlňovania – dieťa si prestáva veriť aj v ďalších oblastiach, v ktorých mohlo byť donedávna veľmi dobré, dokonca suverénne.

V jadre komplexov ležia iracionálne postoje, ktoré ovplyvňujú konanie človeka bez toho, aby si to uvedomoval, a robia ho nešťastným:

• Nikdy nesmiem vyzerať hlúpo.

• Všetci ma musia vždy mať radi.

• V živote musím byť stále šťastný a v pohode.

• Nikdy nemám cítiť úzkosť alebo napätie.

• Život musí byť fér.

• Aby som bol šťastný, musím byť úspešný vo všetkom, s čím sa stretnem.

• Ak so mnou niekto nesúhlasí, znamená to, že ma nemá rád.

• Nemôžem žiť bez blízkeho človeka.

• Moja hodnota závisí od toho, čo si o mne myslia ostatní.

• Musím byť stopercentný, bezchybný, dokonalý.

Aj ten, kto je presvedčený o vlastnej menejcennosti, nie je odsúdený žiť v nešťastí. Pomocou určitých techník je možné zbaviť sa mnohých negatívnych postojov a získať zdravú sebadôveru.

Zásady na získanie sebadôvery:

• Zamerajte sa na svoje potenciálne možnosti, a nie na to, čo vás obmedzuje.

• Zaumieňte si, že spoznáte pravdu o sebe.

• Rozlišujte medzi tým, kto ste a čo robíte.

• Nájdite si niečo, čo robíte radi a dobre.

• Nahraďte sebakritiku pravidelným, pozitívnym rozprávaním sa so sebou samým.

• Obavu pred neúspechom nahraďte zreteľnou predstavou o tom, ako sa vám darí a akí ste šťastní.

• V rámci možností neobmedzujte komunikáciu so svojimi rodičmi.

• Rozhodnite sa zosúladiť telo s duchom.

• Povzneste sa nad pocit viny.

• Vyhľadávajte ľudí, ktorí vám pomôžu v ďalšom raste.

• Nedopustite, aby ste pre to, že vás niekto odmietol, zanevreli na medziľudské vzťahy.

Komplex menejcennosti sa dá spätnými väzbami okolia poraziť. Dospelí by mali vedieť, že ich dospievajúce dieťa sa trápi. Je dôležité rozprávať s dieťaťom o tom, ako dosiahnuť jeho spokojnosť, ako odstrániť nedokonalosť. Na problém dieťaťa sa treba pozerať vážne, nezľahčovať situáciu, nevysmievať sa. Z pohľadu dospelých pritom môže ísť často o malicherné veci – vzhľad, oblečenie – no pre dieťa môžu tieto problémy predstavovať vážny problém, ktorý sa môže odzrkadliť aj navonok – poruchami spánku, bolesťami brucha.

Deti zamotané v sieti komplexov si často nedokážu poradiť samy. Pravda, z niektorých komplexov sa dá vyrásť. No tie, ktoré zasahujú samotnú osobnosť dieťaťa, ju môžu natrvalo poznačiť. Nejeden dospelý si do svojho partnerského či rodičovského vzťahu prináša práve takýto nevyriešený, nespracovaný komplex z detstva.

Tak ako pri mnohých iných výchovných dilemách, aj pri otázke komplexov má zázračnú moc pochvala. Každé pochválenie však musí byť opodstatnené, úprimné. Má byť motivačné a posúvať o krok vpred.

PhDr. EVA SMIKOVÁ, PhD.

Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie