Filozofická puberta

Existujú tri puberty. Prvá, v útlom veku, sa vyznačuje nehou; druhá, vlastná puberta, zmyslovým dozrievaním a tretia
rozumovou samostatnosťou. K. Schmeing, 1930

To najcennejšie na človeku je jeho rozum, schopnosť tvorivo a kriticky uvažovať, precítiť situáciu a vôľovo
sa vypnúť. Mozog je jednoducho najzložitejší systém v celom kozme a je smutné, že zväčša trénujeme viac svoje svaly ako duševné potencie.

Náš právny systém uznáva hranicu dospelosti v okamihu biologického dozretia, hoci citovo a rozumovo môžeme byť veľmi dlho dieťaťom. Asi to inak ani nejde, pretože nezriedka pribúdajúce roky nepridávajú na skutočnej dospelosti. A keďže práve prichádza nová jar, celá príroda sa prebúdza k životu, napadá mi hriešna myšlienka o povinnosti každého človeka kultivovať svoje potencie, rozvíjať v sebe to, čo sme si na tento svet priniesli. Narastajúce kilá a centimetre z nás ešte neurobia človeka, silné svaly sú obdivuhodné a vedieť si získať dobre platené zamestnanie nič nehovorí o vnútornej kvalite, alebo aspoň nie veľa a nie vždy.
Ani tá najlepšia rodina, hoci ju pokladáme za najväčší životný dar, nám nedá všet ko potrebné. V zmenených podmienkach sa nám treba veľmi usilovať nájsť si správnu cestu, nepodľahnúť móde a nezradiť vlastné ideály pre vytúžený súhlas neistých kamarátov. Je hrdosťou človeka spoliehať sa na vlastný rozum, ešte dlho po dvadsiatke s nezmenšujúcou sa láskou kriticky premyslieť všetko, čo nám rodičia s dobrým úmyslom odovzdali. Neopakovať chy- by, nesnažiť sa jednoducho napodobňovať tam, kde je už všetko iné, vybrať si svoj vlastný životný štýl. Konkrétne to znamená rozhodnúť sa pre nám vyhovujúce zamestnanie, vypočuť a prečítať si množstvo rozličných postojov, aby sme sa napokon mohli seriózne rozhodnúť pre svoj vlastný. Život je skutočne očarujúce dobrodružstvo, ale súčasne aj to najväčšie umenie. Nepokazme si ho hneď na začiatku, lebo budeme donekonečna ľutovať. Možno odmietnuť výstrahy, varovania, ale strácame tým oprávnenie neskôr sa sťažovať, či zbytočne sebaobviňujúco nariekať.
Filozofická puberta je potrebné názorové dozrievanie, rozširovanie obzoru aj prehlbovanie sebakritiky, čo prináša zdravé sebavedomie. Každý je v niečom odlišný a je výhodné nenapodobňovať druhých tam, kde podmienky vyžadujú originálne riešenie. Úlohou mladých ľudí je zlepšovať seba aj spoločnosť. Rodina v dobrom úmysle a totalitný štát účelovo vyžadovali od nás poslušnosť. Demokracia je tvorivou spoluprácou rôznych názorov. Umožňuje oceniť dobré a hľadať logické argumenty proti zjavným chybám.
Konkrétne to znamená neprerušiť predčasne potrebné vzdelávanie, dostať sa na takú úroveň, ktorá zodpovedá osobným predpokladom. Roztrhnúť putá slepých lások, ktoré ubíjajú viac, než podnecujú. Inými slovami – neslúžiť pudom, ale nájsť v nich ľudskú krásu. Predčasné vzťahy sú iba službou prírode, ktorá má jediný cieľ, zachovať rod. Keď susedovi zvoní budík, nemusím predsa vstávať, možno ma čaká dlhší a krajší deň ako jeho. Ešte aj v neskorom dospievaní je nutné zbavovať sa najrozličnejších komplexov z detstva, ktoré by mohli drasticky narušiť naše dospelé vzťahy s inými, napríklad vo vlastnom manželstve. Pocit ukrivdenosti, presvedčenie o menejcennosti, závisť schopnejším, nenávisť k úspešnejším, zbytočná impulzívnosť alebo neodôvodnená namyslenosť... To všetko by sme mali zanechať v hraniciach mladosti, aj keď je iste pravdou, že sa s tým dá ťažko vyrovnať. Technické schopnosti pomáhajú v ovládaní hmoty, ale k sebaovládaniu potrebujeme ešte aj hlboké city a pevnú vôľu. Narodili sme sa bez vlastnej zásluhy, ale človekom, tou peknou a všestranne rozvinutou bytosťou sa stávame iba najradostnejším úsilím a sebaodriekaním.
Kto nevie prekonať negatívne vzory rodičov, či už otca alkoholika, alebo fajčiacu a priveľmi pasívnu mamu, nie je pripravený uplatniť sa v súčasnej zvádzajúcej a navádzajúcej spoločnosti. Kto sa nevie zrieknuť možného, nepoďakuje pri ešte spola plnom stole, bude večne zápasiť so svojím náročným telom.
Keby ľudstvo bolo kritickejšie a jednotlivci priľahko nepodliehala falošným vodcom, mohli sme si ušetriť mnohé historické trápenia. To už nezmeníme. Čo však môžeme každý vykonať, je z času na čas sa úprimne zamyslieť nad vlastným životom a zlepšiť jeho úroveň. Celkom konkrétne sa venovať cudziemu jazyku alebo hre na hudobnom nástroji, nebyť k druhým kritickejší ako k sebe, prekonať nechuť k nenávideným povinnostiam, ba objaviť v nich kus príjemného trávenia času a tiež zlepšiť atmosféru doma, kde môžeme mať s pribúdajúcimi rokmi čoraz väčšie slovo a milým úsmevom uvoľniť napätie.
V súčasnej emancipácii žien to, samozrejme, všetko platí aj pre dievčatá. Práve ony by mohli podporiť svojich partnerov i kamarátov väčšou náročnosťou a ocenením charakterových vlastností. Priateľa nikto neurobí lepším kritikou, ktorá sa nedá prijať bez súčasného ocenenia a podpory jeho dobrých vlastností. Dokonca aj seba by sme mali mať natoľko radi, aby sme sa nielen kritizovali, ale aj povzbudzovali a pozitívne hodnotili. Žena určuje úroveň zábavy v spoločnosti, ale ona svojimi reálnymi nárokmi pretvára mužov na hrdinov, rovnako ako muži svojím obdivom pozdvihovali ženy k vyšším métam. Aj to je jednou z významných úloh kultivovaného dospievania, aby sme si utvárali správny vzťah k druhému pohlaviu, vychádzajúce nielen zo svojich hormónov, ale širšej životnej orientácie.
Filozofická puberta vrcholiaca niekde okolo dvadsiatky a doznievajúca až do staroby je vlastne najdôležitejšou záchranou dobrého človeka, ktorý nepodlieha módnym trendom, neotročí svojmu náročnému telu, ale všestranne kultivuje všetky svoje potencie v primeranej harmónii. Zrieknuť sa osobného duševného vývinu, rezignovať na vlastnú kritickú schopnosť myslenia a neprehlbovať si svoj emocionálny základ i podporu pevnej vôle je odmietnutím človeka ako inteligentnej bytosti. A zastať so svojím vývinom na konci tej druhej puberty, kde sa život derie bez hlbšieho uvažovania a často i bez pozornosti k priateľskému okoliu vpred, je vlastne zlyhaním toho najkrajšieho v nás a odovzdaním sa do rúk neznámeho osudu.
Vravieva sa, že rozhodujeme iba asi o piatich percentách vecí vo svojom živote, ale určite sú to tie najvýznamnejšie veci. Zložitá doba technického pokroku a nekonečných možností je nielen zavádzajúca, ale aj podnecujúca. Nijaký počítač nevymyslí vtip a ani neporadí, ako žiť. To zostáva našou večnou úlohou.

Ivan Štúr

Vychádza s príspevkom Protidrogového fondu.