Pri horských potokoch, bystrinách a jarčekoch žije trasochvost horský (Motacilla cinerea). Je to bratranec trasochvosta bieleho (Motacilla alba), ktorý odnepamäti spolunažíva s človekom. Trasochvost horský je však pestrejšie zaodetý než jeho blízky príbuzný, odveký spolupútnik človeka.

Citrónový a žĺtkový odtieň žltej na bruchu a hrudi robia z tohto neposedného operenca neobyčajne pôvabné stvorenie. Samčeka navyše zdobí aj čierna brada. Trasochvost horský má veľmi dlhý chvostík, ktorým neustále potriasa. Keď prisadne niekde na skalku vyčnievajúcu z horskej riavy, amplitúda ako aj kmitočet kyvkania chvostíkom dosahujú maximálnu hodnotu a klesajú postupne, ako sa vtáčik upokojuje. Počas prechádzok po skalnatom brehu horskej bystriny si žĺtkovožltý blysk, ako som si v detstve pomenoval toto vtáčie stvorenie, pokyvkáva chvostíkom akoby do rytmu hučiaceho potôčika. Keď v predjarí začujem niekde od potoka hlasné a jasné volanie „ci-cit“ a po chvíľke pozorného pátrania zbadám na azúrovom nebi v charakteristických vlnovkách letiaceho trasochvosta horského, srdiečko sa mi rozbúši od radosti tak, ako tomu bolo počas detstva. Pohľad na žĺtkovožltého blyska v pozadí s blankytnou oblohou patrí pre mňa do kategórie nadprirodzených úkazov na tomto pozemskom svete. Priznám sa, trasochvost horský vedno s vodnárom potočným (Cinclus cinclus), ktorý je odvekým spolupodnájomníkom trasochvosta horského v tomto riečnom biotope, sú moji veľkí miláčikovia.
Obdivujem silu života oboch, aj za to, že im v skalných tiesňavách neprekáža ani vysoká hladina hluku zurčiacej vody presahujúca mnohonásobne povolenú normu pre dlhodobé zdravé prežívanie počujúcich živočíchov v tomto prostredí. Stvoriteľ ich určite obdaril nejakými špecifickými chráničmi sluchových orgánov, keď im priam neznesiteľné decibely hluku vôbec, ale vôbec neprekážajú, skôr naopak.
Keď v predjarí stúpam na tokaniská do vysokých polôh lesa, leží tam obyčajne v tomto období ešte poriadne hrubá snehová perina, a tak schodnejší prístup k odľahlým hlucháním stanovištiam vysoko v horách je po bystrinách. Verných spoločníkov pri zostupe počas bieleho dňa mi tam robia tieto dve vtáčie stvorenia.
Pri zostupe z hôr tiesňavou rieka prekonáva skalné stupne a schody hučiacimi vodopádmi. Keď z odľahlého lesného zátišia, kde panuje priam hrobové ticho, ktoré zavčas ráno rozčeril tichým rozjímaním hlucháň, vkročím do skalnej tiesňavy so zurčiacim potokom, bubienky mi ide v ušiach potrhať. Vlastného slova si nepočujem, aj keby som kričal na plné hrdlo. Keď v tom hlučnom prostredí zbadám žĺtkovožltého blyska, ktorý ma začne sprevádzať na púti skalnou tiesňavou, ako si nôti pesničku, zdá sa mi to smiešne, ba až paradoxné. Vtáčika totiž vôbec, ale vôbec nepočujem. Veď by som nepočul ani výbuch z kanónu, a nieto ešte tíško si švitoriaceho trasochvosta. Len otváranie a zatváranie jeho zobáčika prezrádza, že si nôti svoju pesničku. V tej chvíli vzdávam tomuto stvoreniu nesmierny obdiv. Hoci ani on sám seba nepočuje, predsa si pospevuje. V hlučnom prostredí je hluchý, avšak nie nemý. Vari aj preto, že žĺtkovožltý blysk sa delí o toto skalné prostredie nielen s vodnárom – otužilcom, ale aj s mojou najväčšou láskou – murárikom – som si tohto zvláštneho operenca už v ranom detstve tak veľmi obľúbil.
 
doc. Ing. MIROSLAV SANIGA, CSc.
ÚEL SAV, Staré Hory
Perokresba: autor