Bola to zhoda náhod. Práve v roku, keď získal architektonický ateliér SANAA Pritzkerovu cenu za architektúru, navštívili sme jeho posledné dielo – študovňu Polytechnickej školy v Lausanne vo Švajčiarsku – The Rolex Learning Center.

Vedeli sme, že ideme navštíviť nové študijné centrum Polytechnickej školy, ale každý z novinárov spozornel až vtedy, keď sme autobusom obchádzali zvláštnu vlnitú budovu. Náš sprievodca Michael Mitchell nám vnútri poukazoval jej hlavné časti a tá nádhera nám brala dych. Základnou charakteristikou novej budovy (napriek jej komplikovanému tvaru) je spoločný otvorený priestor, vzdušnosť a tradičná biela farba – poznávacie znaky architektonického ateliéru SANAA. Budova slúži ako jednoliaty komunikačný kanál, vlnitý a nelineárny, ako je chôdza človeka. Stavať ju začali v roku 2007 a študentom ju slávnostne odovzdali do používania v máji tohto roku. Náklady na jej vybudovanie sa vyšplhali na úctyhodných 110 miliónov švajčiarskych frankov (čo je približne 133 870 000 €).

Budova sa zdvíha pozdĺž dvoch strán. Zvlnená podlaha a zakrivené terasy oddeľujú jednotlivé zóny, no zároveň ich spájajú – na rozdiel od tradične striktne oddelených študijných priestorov. Po vstupnom priestore s informáciami nasleduje prechod do obrovskej knižnice a študovne. Knižnica disponuje 500 000 tlačených prác a je jednou z najväčších vedeckých zbierok v Európe. Pojme až 860 študentov. Poskytuje prístup k 12 000 on-line periodikám a viac ako 20 000 knihám. Samozrejme, to všetko vyžaduje príslušné technické vybavenie.

Táto obrovská netradičná študovňa poskytuje svoje služby nielen študentom, pedagógom či vedcom, ale aj širokej verejnosti. Na ich občerstvenie nechýbajú vnútorné i vonkajšie kaviarne, ktoré sa využívajú podľa počasia. Nie sú oddelené, plynulo prechádzajú do ostatných častí. Po niekoľkých metroch získate dojem, že neustále kráčate po moste, čím chceli autori projektu naznačiť spojenie medzi výskumom a priemyslom, medzi vedcami všetkých disciplín a medzi vyučujúcimi a študentmi.

Niektoré technické zaujímavosti

Budova pripomína dve mušle, uprostred ktorých je 11 oblúkov. Menšia mušľa je umiestnená na štyroch, 30 až 40 m dlhých oblúkoch, väčšia na siedmich oblúkoch dlhých 55 až 90 m. Oblúky ukotvuje 70 predpätých lán.

Hlavnými konštrukčnými materiálmi je oceľ, drevo a liaty betón, ktorý liali do debnenia tak precízne, že budova vyzerá ako naleštená. Stavitelia potrebovali 1 400 rôznych foriem a tvarov debnenia. Na vytvorenie jednoliatej, súvislej betónovej plochy dva dni bez prerušenia betónovali jednotlivé priestory. Kým sa pustili do realizácie samotnej zakrivenej betónovej škrupiny, spolupracovali architekti so statikmi, aby pomocou 3D počítačových modelov našli tvary s čo najmenším ohybovým predpätím. Stavba takéhoto náročného projektu nebola jednoduchá. Jeden príklad za všetky: Presné betónovanie robili pomocou dreveného debnenia s plochou 2,5 x 2,5 m. Betón po zaschnutí odrezali od debnenia laserom. Takto dosiahli hladké spájacie plochy bez potreby ďalšieho opracovania a debnenie posunuli. Aby bolo posúvanie absolútne presné, používali technológiu GPS.

Aj vetranie a vykurovanie najprv pripravili počítačovou simuláciou, veď v takejto komplikovanej stavbe s takým veľkým otvoreným priestorom nie je jednoduché ho naprogramovať. Pomocou digitálneho modelovania prúdenia vzduchu, osvetlenia a tepelného merania dosiahli, že budova má maximálne možnú energetickú efektívnosť. Podarilo sa im to v prvom rade využitím denného svetla a prirodzeného vetrania s prísne kontrolovaným ventilačným systémom (okrem reštaurácie a multimediálnej knižnice, ktoré majú stropy chladené zamurovanými rúrkami s vodou).

 Vysokú energetickú účinnosť podporuje aj namontovanie dvojitých okien, 20 cm hrubá izolácia na streche, vonkajšie žalúzie a pripojenie na 25 rokov staré tepelné čerpadlo, ktoré využíva vodu z neďalekého Ženevského jazera aj na chladenie celého objektu internátu, ku ktorému študovňa patrí. Za svoju nízku energetickú náročnosť získal projekt dokonca prestížne švajčiarske ocenenie Minergie label, čo je unikátne aj vzhľadom na to, že ide o taký veľký otvorený priestor.

V budove na návštevníkov dobre pôsobí dostatok svetla, priehľadnosť a otvorenosť. Človek sa tam cíti naozaj voľne. No z čisto racionálneho pohľadu, napriek všetkým estetickým dojmom, javí sa mi toto architektonické riešenie ako veľkorysé mrhanie priestorom.

Kazujo Sedžimová (*1956) a Rjue Nišizawa (*1966) založili v roku 1995 architektonický ateliér SANAA. Medzi ich najznámejšie stavby patrí budova Christian Dior v Tokiu, Museum of Contemporary Art, Kanazawa, New museum of Contemporary v New Yorku alebo Zollverein School of Design v nemeckom Essene. Okrem Pritzkerovej ceny, ktorú získali tento rok, sa pýšia aj cenou Gold Lion z Benátskeho bienále v roku 2004 a pamätnou medailou Arnolda Brunnera American Academy of Arts and Letters (2002).

JANA MATEJÍČKOVÁ

Lausanne